„Nejdete do bitky za kráľa a ani za cisára. Dnes budete bojovať za Boha.“
Kľúčová bitka, ktorá v konečnom dôsledku spečatila osmanské expanzie v strednej Európe a zosilnila politický vplyv habsburského dvojhlavého orla. Na jej vybojovaní a záchrane kresťanského sveta má leví podiel Svätá liga pod vedením Jána lll. Sobieskeho, jedného z najväčších poľských panovníkov v histórií krajiny.
Píše sa rok 1671 a turecký sultán Mehmed IV. vyhlasuje svätú vojnu všetkým pohanom v strednej Európe s cieľom rozšíriť svoju Islamskú veľríšu do všetkých svetových strán. Džihád mečom má ovládnuť strategickú Viedeň, kontrolovať obchodné cesty pri Dunaji a taktiež obhájiť územia v okolí Benátok, ktoré sú dávnou túžbou Osmanského polmesiaca a jej mocných vládcov. Pod zeleným práporom proroka Mohameda sa tak zmobilizuje vyše 150 000 tureckých vojakov na čele so skúseným generálom a veľkovezírom Karom Mustafom. Ten cielene oslabuje viedenský dvor a poskytuje vojenskú pomoc ambicióznemu Imrichovi Tökölimu, odporcovi rakúskeho cisárstva a veliteľovi krutých kurucov. Po ďalších logistických krokoch sa v máji roku 1687 dáva horda osmanských vojsk spoločne s protihabsburgskými oddielmi pozdĺž Dunaja do pohybu, pričom o dva mesiace dosiahnu hradieb vytúženej Viedne. Medzitým cisár Leopold l. opustí poddaných a spoločne so svojimi vernými zamieril do bezpečného bavorského mesta Pasov. Cisárska armáda o sile 30 000 mužov sa zase na príkaz panovníka stiahne k neďalekej Linci. V metropole monarchie tak zostáva niečo málo cez 15 000 obrancov pod priamym velením Rüdigera zo Starhembergu.
Prvou morovou ranou pre nič netušiace obyvateľstvo sú Tatárske oddiely, ktoré začínajú s drancovaním a plienením predmestia. Útrapy spečatí 14. júla 1683 hlavné obliehanie, kedy je mesto absolútne obkľúčené a vystavené nepretržitému ostreľovaniu 150 diel, rovnako sú nariadené výkopy tunelov, kde však dochádza k tuhým bojom a odrazeniu Janičiarskych zborov. Turecká stratégia odreže viedenských obrancov od zásobovania potravín, nastáva tak hlad, šíri sa epidémia, studne sú zamorené a padlých nie je kde pochovávať. Hrdá metropola však nepadne bez boja, dva mesiace Starhembergovi vojaci za účinnej podpory miestneho obyvateľstva statočne odolávajú nepriateľskej presile. Odvážnymi výpadmi oslabujú bojovú morálku Osmanov a spôsobujú im citeľné straty. Po pretrvávajúcom obliehaní však visí osud Viedne na vlásku a zúfali obrancovia žiadajú pápeža Inocenta XI. o pomoc. Ten sa spoločne s cisárskym dvorom snaží horlivou diplomatickou aktivitou získať čo najviac spojencov proti kacírom, vyzýva všetkých katolíckych panovníkov, aby poskytli potrebnú finančnú a vojenskú pomoc. Na nátlak Svätého Otca sú vyprázdnené kráľovské pokladnice a cirkevné zdroje, vďaka čomu je zmobilizovaná aliančná armáda o sile 100 000 mužov. Vojaci z Bavorska, Saska, Švábska, Poľska či Rakúska sú pod vedením ostrieľaného vojvodcu Jána lll. Soebieskeho vedené k brána obliehanej Viedne.
Vysoko motivované vojsko urazí za 15 dní 350 kilometrov a ráno 12. septembra sa zošikuje pred nepriateľskou armádou. Kara Mustafa sa však dopúšťa osudovej chyby a necháva neobsadené výbežky viedenského lesa a okolitých kopcov, na ktorých kresťanská armáda zaujme výhodné postavenie. Po jedenásťhodinovom delostreleckom ostreľovaní vyrazia na príkaz Soebieskeho okrídlení husári cez kopcovitý terén a porasty kríkov priamo na nechránené krídlo osmanskej armády. Od viedenského lesa následne Poliaci podporovaní nemeckou pechotou prelomia slabú tureckú líniu, pričom súčasne zaútočí z mesta aj viedenská posádka, ktorá rozhodne o výsledku bitky. V šíkoch osmanských hôrd nastáva obrovská panika a zmätok, unavení z dlhého boja utekajú do táborov alebo hľadajú záchranu v neďalekej rieke. Porážka je zdrvujúca, turecké straty v rozhodujúcej bitke čítajú približne 15 000 padlých, 5 000 zranených a 5 000 zajatých. Naopak, habsbursko-poľské sily majú cez 14 000 mŕtvych a niečo málo cez 2 500 zranených.
V dobytom tureckom tábore nachádzajú víťazi obrovskú korisť v podobe zlata, šperkov, zbraní a mimo iného aj vrecia plné zvláštneho zrna, s ktorým si nikto nevie rady. Cisársky špión menom Georg Franz Kolschitzky ale využije príležitosti a zrno upraží, pomelie a navarí z neho kávu, následne načo si údajne otvorí prvú kaviareň v metropole Habsburskej monarchie. Taktiež viedenskí pekári prichádzajú s „revolučným“ nápadom, ako znak pokorenia Osmanov začínajú piecť pečivo v tvare tureckého polmesiaca, čím dávajú vznik prvému rožku. Po krvavej bitke sa však nič nekončí, ďalšie boje pokračujú aj na slovenskom území, ďalej v okolí Budína, odkiaľ sú kacírske hordy výtlačné na Balkán. Porazený Mustafa sa tak zastaví až v Belehrade, kde ho stretne osud mnohých neúspešných tureckých politikov a vojvodcov. Sultán mu posiela hodvábny povraz, nástroj, ktorým je za pomoci osobnej gardy na mieste vykonaný trest smrti uškrtením.
Vtedy ešte stále málokto tuší, že Osmanská veľríša za z drvivej porážky nikdy úplne nespamätá. I keď po roku 1683 bolo Turecko stále mocným štátom, v ďalších storočiach už priamo neohrozovalo strednú Európu a pomaly ustupovalo z piedestálu hegemóna. Nebezpečenstvo vpádov definitívne pominulo porážkou Osmanského vojska pri mestečku Harsány a následným podpísaním Karlovackého mieru roku 1689. Pápež Inocent Xl. vyhlasuje deň víťazstva, 12. september, za sviatok „Mena Panny Márie“, rovnako sprostredkuje dohodu Svätej ligy ako spojenectvo proti krvavým okupantom medzi Rímsko-nemeckou ríšou, Poľskom, Benátkami a Ruskom. Samotný kráľ Ján Sobieski je oslavovaný ako osloboditeľ Viedne a záchranca kresťanstva, pričom sa pokryje nehynúcou slávou, ktorú si dodnes pripomínajú nielen ľudia v Poľsku, ale aj v Rakúsku a Maďarsku. Novovystavaná kaplnka na osudnej hore Kahlenberg je trvalou pripomienkou poľskej pomoci a odvrátenia zániku Európy. Kráľove životné osudy však neboli vždy sprevádzané triumfami, jeho cesta k moci bola viac než zložitá a nie vždy nachádzala pochopenie u svojich krajanov. Ale o tom možno nabudúce v samostatnom článku.
