Ustašovské praktiky boli tvrdé aj pre dôstojníkov SS.
Tábor, z ktorého napínalo na zvracanie aj nemeckých fašistov. Spôsob, akým Ustašovci, chorvátski ultranacionálni fašisti pracovný tábor Jasenovac viedli, bol pre mnohých nepredstaviteľný, no len dokiaľ ho neuvideli na vlastné oči. Veľkej obľube sa tu tešili brutálne stredoveké mučiace a vraždiace praktiky. Niet teda divu, že si vyslúžil prezývku „Osvienčim Balkánu“, no podľa viacerých ohlasov sa jednalo o najbrutálnejší vyhladzovací tábor v Európe. Životné podmienky sa v tomto prípade ani nedajú nazývať životnými. V texte bude vykreslených viacero brutálnych praktík, preto nech si už každý sám zváži, či je schopný pozrieť sa tvrdej realite Jasenovacu priamo do očí.
Tábor smrti vyrástol na sútoku Sávy a Uny, neďaleko obce Jasenovac. Vtedajšie Chorvátsko však v rokoch 1941 – 1945 nieslo názov Nezávislý chorvátsky štát (NDH - Nezavisna Država Hrvatska). Podobne ako viacero európskych krajín tej doby, slúžil ako nemecký nacistický satelit. Všetko dianie v krajine ovládalo hnutie Ustašovcov pod vedením Anteho Pavelića. A keďže ani Chorvátsko nechcelo v riešení židovskej otázky zaháľať, vybudovalo Danteho peklo, v ktorom si sa ocitol po hodinovej ceste na juh od Záhrebu. 8 táborov o celkovej rozlohe 200 kilometrov štvorcových tvorilo hlavný cintorín Jasenovac pre každého obyvateľa Balkánu, ktorý nevyhovoval či už po náboženskej, rasovej, alebo politickej stránke. Medzi ôsmimi pod-tábormi sa nachádzali napr. výlučne určené pre obyvateľov rómskeho etnika či dokonca detský koncentračný tábor. Ohľadom počtu obetí sa informácie veľmi odlišujú. Zatiaľ čo niektoré hovoria o čísle 100 000, iné spomínajú až vyše 700 000 mŕtvych a niektoré zdroje dokonca disponujú číslom 1,4 milióna. Aká je pravda sa však už asi nikdy nedozvieme. Takmer polovicu obetí tvorili Srbi, za nimi nasledovali Rómovia a Židia. Krvavé jatky pritom spravoval iba 20 -ročný Dinko Šakić!
Ustašovci - Zabíjanie bezbranných ľudí v Jasenovaci
Rieka plná krvi a fekálií
Veľa práce, takmer žiadne jedlo a neustály strach o život. Psychické a fyzické mučenie dokázalo z ľudských bytostí spraviť podradný druh bez možnosti vykúpenia. Nedobrovoľne zajaté menšiny museli od začiatku čeliť príšerným podmienkam. V prvých vzniknutých pod-táboroch boli umiestnení v štandardných koncentračných domoch, kde spali na trojposchodových posteliach. V neskoršie vybudovaných častiach však pobývali pokojne i pod holým nebom alebo v dielňach, v ktorých aj pracovali, pretože ubytovacie domy ešte neboli vybudované. Tak, ako vo všetkých koncentračných táboroch, i tu sa tvrdo pracovalo. 12 hodín ťažkej práce o hlade a smäde bola tvrdá realita. Kto mal s touto skutočnosťou problém, pre vybudenie k pracovnej výkonnosti bol pred očami ostatných zbičovaný do krvi. A aké jedlo malo nasýtiť ťažko pracujúci ľud? Na raňajky (06:00) bola podávaná „polievka“, ktorá pozostávala z horúcej vody a škrobu, na obed (12:00) a večeru (21:00) fazuľa. Koniec. Čo sa týka pitnej vody, o tej mohli uväznení ľudia iba snívať. Neostávalo im teda nič iné, ako piť vodu priamo z rieky Sávy.
Mŕtve telá na brehu rieky Sáva
S hygienou to však bolo ešte horšie. V ovzduší sa miešal zápach krvi, zvratkov, fekálií a rozkladajúcich sa tiel, ktoré sa bežne povaľovali vnútri skromných príbytkov. Na vyprázdňovanie mali väzni presne vymedzený čas. Veľká potreba sa vykonávala do obrovským jám, ktoré boli pokryté doskami. Tie ale boli natoľko labilné, že pády do týchto žúmp neboli ojedinelé. Väzni, ktorých podobný osud stretol, zväčša v jame plnej splaškov aj zomreli. Pri dažďoch či povodniach navyše dochádzalo k pretekaniu. Splašky tak boli doslova všade a dostali sa samozrejme aj do okolitých riek, ktoré pritom slúžili ako zdroj pitnej vody. Deky a prikrývky, ktorými disponovali, absolútne nepostačovali k udržaniu telesnej teploty. Mnohí preto zomierali priamo vo svojich posteliach na silné podchladenie. S tým súvisí aj zdravotný stav, na ktorom sa podpisovali práve všetky vyššie spomenuté zverstvá. Medzi ľuďmi sa preto rozmohli epidémie týfusu, malárie, úplavice, ale i chrípky. Lieky či akékoľvek zdravotné potreby boli samozrejme nedostupné a príliš nákladné. Podľa Ustašovcov by boli lieky využité na menšinách len premárnenými peniazmi.
Ľudské pozostatky, kam až oko dohliadne
Okrem vrážd spôsobených v afekte dozorcov a úmrtí v dôsledku zlých životných podmienok bolo častou príčinou smrti hlavne systematické vyvražďovanie. Podľa rôznych kritérií ako vek, fyzická kondícia či dĺžka pobytu boli väzni rozdelení do jednotlivých kategórií. Niektoré spôsoby a okolnosti boli však natoľko absurdné, až tomu dnešný človek len ťažko verí. Konkrétne narážam na 29. august 1942. Tento osudný večer totiž prišli o život tisíce ľudí len kvôli stávke niekoľkých dozorcov o tom, kto zabije za noc najviac ľudí. Víťazstvo pripadlo dozorcovi Petarovi Brzicovi, nožom podrezal hrdlá neuveriteľným 1360 novým väzňom. Za Milom Friganovićom zostalo 1100 mŕtvol, no jednu si podal obzvlášť beštiálne. Starého muža menom Vukasin chcel prinútiť, aby požehnal vodcovi Ustašovcov – Antovi Pavelićovi. Starec odmietol, no Friganović sa nechystal vzdať. Zobral nôž a Vakusinovi odrezal uši, nos i jazyk. Napokon mu nožom vypichol obe oči a zaživa začal vyrezávať srdce z hrude. Masaker dokončil odťatím hlavy.
Systematické vyvražďovanie sa v prvom rade delilo na mechanické a manuálne. Za mechanické sa pokladalo vraždenie v plynových komorách a spaľovniach. Hrôzostrašná je však ďalšia z bežných ustašovských praktík. Keď už mali dozorcovia plné zuby vypichávania očí, sťahovaní ľudí z kože a vyrezávania orgánov zaživa, uchýlili sa ďaleko za hranice všetkej ľudskosti. Do spaľovní sa totiž nehádzali len mŕtvoly, ale aj ľudia plne pri vedomí. Šetrili sa tak peniaze. Viaceré exhumácie zasa poukázali, že mnoho väzňov bolo pochovaných ešte zaživa. Čerstvo narodené bábätká sa zase zvykli s plnou silou hádzať o betónovú stenu. Len o kúsok ďalej vojaci hádzali deti do vody a pritom sa smiali. Keď do Jasenovacu zavítali dôstojníci SS či vysoko postavení fašistickí velitelia z Talianska, neverili vlastným očiam. Brutálne praktiky, všadeprítomná krv, mŕtve telá a neznesiteľný zápach lámal i tak skúsených pohlavárov. Jediná návšteva Jasenovacu sa mnohým zapísala v pamäti do konca života. Manuálne metódy teda zahŕňali použitie rôznych ostrých či tupých predmetov ako nože, kladivá, sekery, kamene atď. V obľube bolo najmä použite žeriavu na rieke Sáva, ktorý slúžil ako šibenica. Umiestnenie nad vodný tok malo takisto svoje opodstatnenie, keďže telá mohli byt zhadzované priamo do prúdu tečúcej rieky. Ustašovci každý deň prečítali mená ľudí, ktorí budú onedlho zmasakrovaní na žeriave Granik. Nešlo však o obyčajné obesenie, jednalo sa doslova o mučenie. „Odsúdeným“ boli na ruky a nohy priviazané ťažké závažia, ktoré spôsobovali nesmiernu bolesť. Následne im boli zaživa prerezané črevá, tým šťastným aj hrdlo, aby dlho netrpeli. Krv, orgány a napokon aj celé telá padali do rieky, ktorá slúžila ako hlavný zdroj pitnej vody.
Brány pekla sa zatvárajú
Neľudské metódy boli ukončené v apríli 1945, keď sa blížili jednotky partizánov k bránam Jasenovacu. 22. apríla navyše naplánovalo 600 väzňov vzburu. 516 bolo nemilosrdne zavraždených, 84 sa podarilo uniknúť. Krátko pred opustením tábora Ustašovci celý objekt zapálili. Po vstupe partizánov v máji toho roku boli nájdené už len ohorené telá, kostrové pozostatky a ruiny, kedysi najbrutálnejšieho koncentračného tábora, aké európsky ľud zažil. Správca Jasenovacu – Dinko Šakić okamžite po skončení vojny utiekol do Argentíny, kde sa dlhé roky skrýval pred spravodlivosťou. Vo viacerých médiách sa pritom vyjadril, že sa necíti byt vinný. V roku 1998 bol napokon odsúdený na 20 rokov za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Po vyrieknutí verdiktu sa začal pred súdom smiať a povedal, že nič z toho neľutuje a urobil by to znovu. V roku 2008 zomrel na následky infarktu.
Pamätník obetiam
