Zamilovala sa do vtáčej perspektívy, kúpila si lietadlo, „kopla“ do vrtule a v oblakoch prebrázdila svet.
V roku 1928 sa prepísali dejiny a so všetkou slávou do nich vstúpila žena menom Amelia Earhart - celosvetovo známa americká pilotka, ktorá ako prvá preletela Atlantický oceán a o niekoľko rokov neskôr sa pokúsila obletieť svet. Ako správne čítate, jej ďalší veľkolepý let ostal len pri pokuse a ukončený záhadným úmrtím skúsenej pilotky a navigátora sa nedočkal šťastného konca ako jeho predchodca. Tragickej udalosti s množstvom otáznikov však predchádzalo niekoľko prvenstiev, ktoré odvážnej Amelii priniesli rešpekt a zaslúžené uznanie a istým spôsobom opäť raz pozmenili pohľad na postavenie žien, ich profesie a úlohy. Ako teda vyzeral život slávnej pilotky s pokrokovými plánmi a smutným koncom si rozoberieme v nasledujúcich riadkoch venovaných jej profesijným začiatkom aj časom, kedy ju spoznal celý svet.
Amelia pred lietadlom, ktoré sa jej stalo v roku 1937 osudným
Amelia Mary Earhart sa narodila 24. júla 1897 v dome svojich starých rodičov v Atchisone v Kansase ako druhé dieťa (prvé sa narodilo mŕtve) Samuela Edwina Earharta a jeho manželky Amelie Otis. Jej starý otec z matkinej strany bol bývalým sudcom federálneho súdu a riaditeľom Atchisonskej sporiteľne a jej otec bol právnikom, ktorý však podľa svojich svokrovcov nikdy nedosiahol dostatočné úspechy, a preto ho nemali príliš v obľube. Amelia bola pomenovaná v zmysle rodinnej tradície po svojich babičkách - Amelii a Mary a so svojou mladšou sestrou Grace (prezývanej Pidge) bola vychovávaná pokrokovejšie než jej rovesníčky. Rodičia im s obľubou obliekali nohavice a odmietali z nich mať poslušné dievčatká v sukničkách, čo sa stretlo s nepochopením starých rodičov ako aj ich okolia. Pán a pani Earhart si však do výchovy nenechali rozprávať a svojim dcéram dopriali lezenie po stromoch či stavanie bunkrov, čo bolo príznačnejšie pre chlapcov a takisto rozvíjali ich osobnosti bez zbytočných zákazov.
Keď sa Amelii novinári opýtali, kedy uskutočnila svoj prvý let, odpovedala im, že to bolo v roku 1904. V tom čase mala sedem rokov a jej strýko jej postavil tobogán, z ktorého malo byť vidieť až na cestu vedúcu do St. Louis. Tobogán končil na streche rodinnej kôlne, kde po vzrušujúcej jazde pristála rozbitá drevená krabica s nadšeným a doráňaným dievčatkom. „Ach, Pidge, je to ako lietanie!“ údajne zvolala na sestru a očarená novým zážitkom prehliadala pomliaždené pery aj roztrhané oblečenie.
Dom v Atchisone, v ktorom sa Amelia narodila a prežila tu svoje rané detstvo. Dnes slúži ako múzeum slávnej pilotky. Na druhej fotografii Amelia (menšia) so svojou tetou Margaret Otis
Nasledujúce roky ostali žiť dievčatá so starými rodičmi v Atchisone a absolvovali domácu vyúčbu. Pán a pani Earhart sa kvôli jeho novej práci presťahovali do mesta Des Moines v Iowe, kde ich po zabezpečení lepších podmienok (kúpy domu a obstaraní služobníctva) nasledovali v roku 1909 aj ich dcéry, no netrvalo dlho a rodina sa musela pasovať s alkoholizmom svojho živiteľa. Edwin bol z dôvodu nadmerného pitia nútený odísť do dôchodku a absolvovať niekoľko liečení. Rodinu navyše opustila aj stará mama a po jej smrti sa dom v Atchisone a všetok jeho obsah vrátane Ameliinej obľúbenej knižnice dostal do dražby. Tieto udalosti Amelia označila za koniec svojho detstva a čakalo ju ďalšie sťahovanie, tentoraz do St. Paul v Minnesote, kde navštevovala strednú školu. Po rozchode svojich rodičov sa balila opäť a s matkou odišla do Chicaga.
So svojou matkou, Ameliou Otis
Pod jej fotkou sa v školskej ročenke písalo „A.E. - the girl in brown who walks alone“ a osamelá Amelia sa rozhodla dobyť svet. Začala si viesť zápisník plný novinových ústrižkov, ktoré informovali o silných ženách vykonávajúcich mužské práce a zaumienila si, že o niekoľko rokov bude jednou z nich. Počas prvej svetovej vojny si našla svoje prvé zamestnanie ako asistentka zdravotnej sestry vo vojenskej nemocnici a zameriavala sa na rozvoz liekov a prípravu jedla pre pacientov so špeciálnymi diétami, no počas pandémie španielskej chrípky sa stala jednou z nich. Jej rekonvalescencia trvala rok, ktorý trávila u svojej sestry v Northamptone v Massachusetts a choroba na nej zanechala trvalé následky v podobe pravidelne sa opakujúcich bolestí hlavy a chronického zápalu prínosových dutín, kvôli ktorému si v neskoršej profesii zakrývala tvár obväzom. Čas určený na ozdravenie využila na štúdium mechaniky a očarená lietaním sa vybrala na národnú výstavu do Toronta. Po tejto stránke sa však ešte stále nič významné nedialo a Amelia študovala medicínu na Columbia University.
Jej rodičia sa k sebe po rokoch opäť vrátili a otec ju vzal na návštevu letiska, kde jej skúsený pilot a pretekár Frank Hawks ukázal základy a vzal ju na jazdu. „V momente, keď sme sa dostali do vzduchu, vedela som, že musím lietať.“ Písal sa rok 1920 a desaťminútový let v hodnote desiatich dolárov určil jej budúcnosť. S okamžitým rozhodnutím naučiť sa lietať brala akúkoľvek prácu, ktorá sa jej pritrafila do cesty a po našetrení prvej tisícky sa prihlásila na lekcie lietania u pilotky Anity Snook. S menšou finančnou podporou od svojich rodičov absolvovala kurz a kúpila si prvé lietadlo - žiarivo žltý dvojplošník z druhej ruky prezývaný Kanárik. Zaobstarala si tiež koženú bundu a vlasy si podľa vzoru ostatných pilotiek ostrihala nakrátko.
V lietadle Lockheed Vega počas preletu nad Burbankom v Kalifornii
Dňa 22. októbra 1922 vytvorila svoj prvý rekord, keď sa ako prvá žena dostala do výšky 4300 metrov nad morom. O sedem mesiacov neskôr získala ako 16. žena pilotný preukaz, no pre nasledujúce zdravotné a finančné problémy bola nútená predať Kanárika, podstúpiť dvojicu operácií a vrátiť sa do školy. Kolumbijskú univerzitu vymenila za Massachusetts Institute of Technology, a keďže sa jej rodičia rozviedli a majetkové vyrovnanie nebolo ideálne, opäť začala pracovať. Najprv ako učiteľka, neskôr ako sociálna pracovníčka, no popritom nezabúdala ani na svoju najväčšiu vášeň - lietanie. Stala sa viceprezidentkou Americkej leteckej spoločnosti v Bostone a na kariérne konto si pripísala aj ďalšie prvenstvo v podobe prvého oficiálneho letu z Dennisonského letiska.
S manželom Georgeom na Havaji
O zanietenej pilotke, ktorá sa svojho sna drží zubami nechtami, začali písať rôzne americké denníky a po roku 1928 sa stala hviezdou svetového formátu. Ako prvá žena totiž absolvovala transatlantický let, no pre neznalosť ovládať použitý typ lietadla zatiaľ len ako pasažier. Piloti Wilmer Stultz a Louis Gordon pristáli v južnom Walese, kde sa jej novinári opýtali na jej pocity. „Letel Stultz, ja som bola len batožina. Ako vrece zemiakov. No jedného dňa to možno skúsim aj sama.“ Posádku po návrate čakala recepcia v Bielom dome a s prezývkou Queen of the Air začala Amelia prednášať na univerzitách, písať knihu a zvyšovať povedomie o leteckej preprave. Okrem toho dosiahla svoje ďalšie prvenstvo, keď ako prvá žena letela rýchlosťou 290 km/h. Následne prijala prácu pre časopis Cosmopolitan, a keď sa jej jedinečný štýl obliekania rozšíril medzi ženami, kúsky s jej menom sa začali predávať až v päťdesiatich obchodoch vrátane Macy's a získali aj propagačnú dvojstranu vo Vogue. V roku 1931 sa vydala za vydavateľa Georgea Putnama, pričom so svadbou súhlasila až na šiestykrát. Chudák George sa teda nakľačal, no napokon získal ženu svojich snov a podporoval ju v jej odvážnych nápadoch.
Ženské pilotky a ich vzor - Amelia Earhart, na ďalšej fotografii herečka June Travis na lekciách lietania potrebných pre film Ceiling Zero a na poslednej Amelia a dvojica pilotov Wilmer Stultz a Louis Gordon
Už o rok neskôr Amelia dodržala to, čo načrtla novinárom v južnom Walese a s červeným jednomotorovým lietadlom Lockheed Vega 5B preletela Atlantik. Pôvodne zamýšľala pristáť v Paríži, no pre technické a poveternostné problémy pristála po 14 hodinách a 56 minútach na pastvine neďaleko Derry v Severnom Írsku pred zrakmi dvojice farmárov. Tí sa mali ženy s prvým sólovým preletom opýtať, či letela zďaleka a jej odpoveď mala byť: „Z Ameriky.“ V konečnom dôsledku to musela byť celkom vtipná situácia a vieme si predstaviť výrazy zaskočených farmárov. Medzinárodne slávna pilotka ďalej absolvovala prvý sólový let z Honolulu do Oaklandu, sólový let z Los angeles do Mexico City a z Mexico City do New Yorku a zúčastnila sa tiež leteckých pretekov Bendix Trophy Race, kde obsadila piate miesto.
V roku 1934 vypukol v rodinnom sídle rozsiahly požiar a po strate domova a množstva osobných spomienok sa Amelia s manželom presťahovala do Kalifornie. Pán Putnam sa vzdal dobre platenej práce v New Yorku a nastúpil na pozíciu vedúceho redakčnej rady Paramount Pictures v Hollywoode. Amelia sa zatiaľ spojila s pilotom Paulom Mantzom a pod jeho vedením si s úmyslom obletieť svet zlepšovala zručnosti potrebné pre diaľkové lietanie.
Oslavy v New Yorku po jej návrate do USA a vítanie v Írsku po sólovom prelete cez Atlantický oceán
Plán zahŕňajúci 47 000 kilometrov a vyčerpávajúcu rovníkovú trasu sa s finančnou pomocou od Purdue University začal javiť ako reálny a po kúpe lietadla Lockheed Model 10 Electra ešte reálnejší. Lietadlo si prešlo špeciálnou úpravou aj niekoľkými skúškami a dňa 1. júna 1937 vzlietlo z Miami. Na jeho palube sa nachádzala len Amelia a jej navigátor Fred Noonan a po početných zastávkach v Južnej Amerike, Afrike, Indii a juhovýchodnej Ázii dňa 29. júna pristáli na Novej Guinei. Za sebou mali 35 000 kilometrov a po prestávke dňa 2. júla presne o polnoci vzlietli z Lae na Novej Guinei. Ich nasledujúcim cieľom bol Howland Island v Tichom oceáne, keď posádka začala hlásiť problémy. „Musíme letieť nad vami, ale nevidíme vás. Dochádza nám palivo,“ takto znelo spojenie so sprevádzajúcou loďou o 7:42, pričom už o hodinu neskôr sa Amelia spojí poslednýkrát. Radista Leo Bellarts k strate spojenia uviedol: „Sedel som tam, potil krv a nemohol nič urobiť.“ Loď Itasca použila k vytvoreniu dymu svoje olejové kotly, no nič sa nedialo. Lietadlo podľa všetkého zablúdilo a v optickej ilúzii núdzovo pristálo na mori. Zmiatli ich tiene oblakov, ktoré na hladine vytvárali ilúziu neexistujúcich ostrovov.
Loď Itasca začala s okamžitým pátraním, ku ktorému sa na príkaz prezidenta Roosevelta pridali aj ďalšie lode a lietadlá vrátane lietadlovej lode Lexington a vojenskej Colorado. Okrem toho začal pán Putnam financovať vlastné pátranie. Zrejme osudová chyba sa udiala týždeň od zmiznutia, keď ponad skupinku ostrovov vrátane 40 rokov neobývaného Gardner Island (dnes Nikumaroro) prelietavalo pátracie lietadlo a jeho pilot napriek ohláseniu známok nedávneho osídlenia pokračoval ďalej. Práve tento nehostinný ostrov mal byť nechceným domovom dvojice stroskotancov, ktorý tu začali zvádzať svoj boj o prežitie. Jedovaté ryby, štyridsaťstupňové horúčavy a žiaden zdroj pitnej vody však predznamenávajú katastrofu, ktorá sa nakoniec vyplní. Pátracia akcia sa po vcucnutí štyroch miliónov amerických dolárov dňa 19. júla 1937 končí bez akéhokoľvek úspechu, no s množstvom konšpiračných teórií zahŕňajúcich aj japonské zajatie. Amelia je 5. januára 1939 vyhlásená za mŕtvu.
V roku 1940 sa na ostrov dostali Angličania, ktorí tu objavili hrob. Kosti z neho síce odniesli na expertízu na Fidži, no neskôr sa záhadne stratili. Z dochovaných lekárskych záznamov vyplýva, že sa jednalo o kostru muža, no antropológovia neskôr usúdili, že podľa zapísaných informácii sa mohlo jednať aj o ženu. Z uvedeného teda nie je jasné, či prvá zomrela Amelia alebo Fred. V roku 2010 sa na opustenom ostrove rozbehla ďalšia pátracia akcia pod záštitou organizácie TIGHAR (International Group for Historic Aircraft Recovery), ktorá do desaťročia starého prípadu vniesla viac svetla a v podstate potvrdila desivú smrť slávnej pilotky a jej navigátora. Na Nikumaroro bola nájdená kožená topánka v ženskej veľkosti, vreckové zrkadlo, kúsok zipsu, rozbitý nôž, rôzne provizórne nástroje pripravené na lov a stavbu obydlia, fľašky z hnedého skla použité na varenie, lastúry a korytnačí pancier slúžiace na zachytávanie dažďovej vody, puzdro sextantu (merací prístroj), úlomok plexiskla a hliníkový kus zodpovedajúci danému typu lietadla, signálne ohniská a dokonca aj drobné kostrové úlomky, ktoré podľa najnovších zistení forenzných pracovníkov vykonaných v minulom roku s takmer stopercentnou zhodou patria pilotke. Vedci z TIGHAR uviedli, že životný príbeh slávnej letkyne sa končí kapitolou o odvážnej žene, ktorá sa nikdy nevzdala a nie špekuláciami a teóriami, ktoré sa nezakladajú na pravde a jedinou otázkou ostáva príčina jej úmrtia, pričom sa pracuje s dvoma verziami, a tými sú dehydratácia a smrteľné zranenie.
