Vodca „nadradenej“ rasy trpel mnohými závažnými ochoreniami, ktoré pred verejnosťou skrýval zo všetkých síl.
O druhej svetovej vojne ako aj o Adolfovi Hitlerovi sa toho popísalo už skutočne mnoho. Len nedávno ste si dokonca mohli u nás prečítať skvelý článok, ako by svet vyzeral, ak by Adolf Hitler dobyl svet. Skúsme sa však pozrieť na mocného Führera skrz lekárske spisy a najmä na osobnosť, ktorá sa počas tých búrlivých rokov o Hitlerove zdravie starala. Prehnané sebavedomie a egocentrizmus, ktoré z neho na začiatku konfliktu vyžarovali boli nespochybniteľné. Častokrát sa mu dokonca pripisovali nadľudské schopnosti a bol označovaný aj za bojovníka svetového rázu. Všetko však nebolo tak dokonalé, ako to navonok vyzeralo. Pred svetom vystupoval energickým a suverénnym dojmom, no vo svojom vnútri čelil mnohým zdravotným problémom, na ktoré bral desiatky liekov a denne mu boli podávané aj injekcie s najrôznejším obsahom. Okrem závislosti od liekov však trpel aj závislosťou na svojom osobnom lekárovi, ktorým bol Theodor Morell.
Theodor Morell sa po skončení štúdia zaoberal prevažne gynekologickou a urologickou lekárskou praxou. V Berlíne si postupne získaval silnú povesť a medzi jeho pacientov patrili početné skupiny vtedajšej nemeckej smotánky a širokej umeleckej obce. K Hitlerovi sa po prvýkrát dostal v roku 1935, keď bol privolaný, aby urobil sériu vyšetrení. Jednorazová návšteva sa však čoskoro zvrtla na priateľský vzťah medzi Morellom a Hitlerom. Po vypuknutí 2. svetovej vojny mal Morell značné problémy, keďže svojím zovňajškom tak úplne nezapadal do árijskej rasy, mal mierne tmavšiu pleť a čierne vlasy. To bol pre mnohých prominentných pacientov dôvod, aby svoje zdravie viac do Morellových rúk nezverili. Lekár berlínskej smotánky tak razom prichádzal o desiatky významných pacientov. Urobil tak krok vpred. Po uvážení sa pridal k nacistickej strane, na čo sa Morellova klientela obrátila v nacistických pohlavárov, odkiaľ to mal k samotnému vodcovi už len zopár krokov. Jeho osobným lekárom sa stal oficiálne v roku 1936.
Nesmierne ho spočiatku zaujali Hitlerove žalúdočné problémy, na ktoré sa chcel pozrieť bližšie, aby mohol následne predpísať správnu liečebnú kúru a Hitlera tak vyliečiť. Ten trpel žalúdočnými kŕčmi, ku ktorým ešte prispievala nie úplne šťastne volená strava, keďže bol vegetarián a miloval strukoviny, najmä fazuľu. Fazule naviac často požíval v rozmixovanej forme, pretože mal slabý chrup a viaceré jedlá nedokázal pohrýzť. Aby toho nebolo málo, to vyvolávalo priveľké usadzovanie v ústach, čo spôsobovalo jeho nadmerný zápach z úst. To však nie je zďaleka všetko. Taktiež trpel nadmernou plynatosťou a jeho stolica mala podľa dokumentov špinavú sivo-hnedú farbu. Morell sa domnieval, že za všetky tieto problémy môže zvýšený výskyt baktérií v Hitlerových črevných útrobách, preto sa tieto choroby rozhodol liečiť liekom Mutaflor, ktorý sa síce dá zaobstarať ešte aj dnes, no ani náhodou nejde o rovnaké zloženie. Liek Mutaflor bol totiž počas 1. svetovej vojny vyvinutý z baktérií obsiahnutých v stolici zdravých nemeckých vojakov (niektoré zdroje uvádzajú roľníkov). Liečba tak mala spočívať v nahradení „zlých“ baktérií sídliacich v Hitlerových črevách tými „dobrými“.
(Theodor Morell vpravo)
Nekonvenčný prístup liečby vodcovi imponoval, no mnohí videli v Morellovi len experimentujúceho šarlatána s veľmi pochybnými metódami. O chvíľu sa však skutočne dostavili prvé pozitívne účinky a Hitler mal byt údajne väčšiny tráviacich ťažkostí zbavený. To bol zrejme najdôležitejší krok na ceste k Führerovej dôvere. V roku 1941, keď bolo obsadzovanie Európy v plnom prúde, začal Hitler trpieť nespavosťou a stavmi úzkosti. Tieto príznaky sa Morell rozhodol liečiť podobne kontroverzným spôsobom ako v predchádzajúcom prípade. Vodcovi odporučil prikladanie pijavíc na spánky, čo malo podľa jeho slov dráždiť tamojšiu oblasť mozgu a spôsobovať pokoj a ospalosť. Že sa vám to zdá absurdné? Vedzte, že Hitler si túto liečebnú procedúru v skutku pochvaľoval. Hlavný predstaviteľ fyzicky a psychicky zdatnej a silnej rasy bol tak paradoxne úplným opakom ľudskej dokonalosti, ktorú sa navonok pokúšal prezentovať. Čím bola okupácia území náročnejšia, tým Hitler trpel vážnejšími psychickými problémami, na ktoré Morell ponúkal nezvyčajné kombinácie liekov, v mnohých prípadoch dokonca kontraindikujúce.
V Morellových záznamoch sa často skloňoval liek s názvom Vitamultin, ktorý podával Hitlerovi buď intravenózne alebo perorálne. Z názvu by sme predpokladali, že ide o nejakú formu vitamínového doplnku, no okrem vitamínovej zložky bol významnou prímesou pervitin (metamfetamín). Túto zázračnú pilulku naordinoval Hitlerovi v skorých ranných hodinách, čo ho malo logicky povzbudiť a naštartovať do ďalšieho psychicky náročného dňa. Z doposiaľ utajovaných spisov dokonca vyplýva, že Adolf Hitler užíval v priebehu 2. svetovej vojny viac než 70 rôznych liekov. Na insomniu, vďaka ktorej býval Hitler často hore do neskorých večerných hodín, Morell predpísal o nič menej návykové barbituráty. I keď lieky na prvý pohľad zaberali, pravidelná konzumácia stimulantov a sedatív páchala v dlhodobom horizonte viac škody ako úžitku. Čím väčšiemu tlaku podliehal, tým pociťoval väčšiu závislosť aj od Morella a jeho medikamentov. A keďže patria amfetamíny medzi drogy, voči ktorým si človek postupne buduje toleranciu, bolo potreba dávky stále zvyšovať.
Telo nasiaknuté rôznymi pochybnými chemikáliami začalo onedlho vykazovať známky hlbokého rozvratu a poškodenia. Dostavili sa problémy so srdcom, ale i Parkinsonova choroba. Ochorenie mozgu postihujúce telo aj myseľ sa mu len ťažko darilo skrývať na verejnosti. Trasenie rúk bolo očividné už na prvý pohľad a aj celková strnulosť chôdze bola ľahko spozorovateľná. Keď prišlo k mobilizácii spojeneckých síl, už to dávno nebol ten energický a sebavedomý vodca Tretej ríše ako na začiatku. Atentát z roku 1944 nesúci krycí názov Valkýra tiež na Hitlerovom zdraví nepridal. Síce o život neprišiel, no psychické vypätie z prehratých bojov a stále častejšie pokusy o jeho odstránenie sa podpisovali aj na duševnom zdraví. V období, keď sa spojenecké vojská blížili k Berlínu, bol Hitler už len ľudskou troskou na pokraji kolapsu. Absolútne zlyhávanie kritického úsudku mohlo za to, že Hitler si do poslednej chvíle nepripúšťal prehru a i keď sa nepriateľské ozbrojené sily postupne prebojovávali do Berlína a všetkým bolo jasné, že sa mu musia čo najskôr vzdať, stále videl šancu na výhru. V dôsledku odmietania pravdy tak padlo ešte mnoho tisíc zbytočných životov.
