Ako by vyzeral náš svet, ak by nacistické Nemecko vyhralo druhú svetovú vojnu?

Niet známejšieho, rozsiahlejšieho či hroznejšieho konfliktu, akým bola druhá svetová vojna. Máme o nej k dispozícii desiatky dokumentov, filmov, kníh či ďalších materiálov poukazujúcich na hrôzy vojny, ktorá paralyzovala európsky kontinent na dlhé roky a zanechala po sebe veľkú stopu.

Ako už vieme z dejepisu zo základných škôl, všetkému predchádzala nepokojná situácia v Európe spôsobená nástupom Hitlera a politikou appeasementu od Francúzska i Spojeného kráľovstva Veľkej Británie, čo malo za následok nielen anšlus Rakúska v roku 1938, ale po Mníchovskej dohode aj rozbitie našej Československej republiky.

Za oficiálny začiatok konfliktu sa ale považuje útok na Poľsko z 1. septembra roku 1939, kedy sa na jeho územie vrhli nielen vojská Wehrmachtu, ale aj ich vtedajších "kolegov" zo Sovietskeho zväzu.

Po obsadení poľskej zeme následne Hitler uprel zrak na Francúzsko a Benelux, kde sa nachádzal protivník, ktorý nebol na vojnu dobre pripravený, nepodnikal žiadne výrazné kroky a zmohol sa len na poslanie vojsk k Maginotovej línii.

Ako z histórie vieme, Sitzkrieg zo strany Francúzska bola prepadákom a nemecká blesková vojna (teda Blitzkrieg) zožala drvivý úspech. Paríž padol a Francúzsko sa muselo podrobiť neželanej nadvláde. Nemci vo výbojoch pokračovali aj naďalej a za obeť padli aj severské štáty, svoje si v leteckej bitke (operácia Seelöwe) vytrpela Británia i ďalšie štáty Európy. Ako je všeobecne známe, k nacistom sa pridali aj fašisti z Talianska pod taktovkou Mussoliniho. Tí čoskoro po obsadení Albánska a Etiópie (resp. Habešu) zaútočili na Grécko a v Afrike na Somálsko a Egypt, čím sa konflikt presunul aj na ďalší kontinent.

Talianski vojaci si ale nepočínali veľmi dobre, a preto im prišli na pomoc jednotky Afrika Korps pod vedením známeho maršála Erwina Rommela. Narastajúce neúspechy Talianska viedli Mussoliniho k postupne väčšej spolupráci s Nemeckom, až pokiaľ sa im fašistické vojská úplne nepodriadili. Medzičasom však prebiehala v ďalekej Ázii aj japonská invázia do Tichomoria a zlúčením oboch bojísk dostala vojna prívlastok svetová.

Vráťme sa ale k priebehu konfliktu. 22.6.1941 sa 150 nemeckých divízií za podpory desiatok po zuby vyzbrojených oddielov od satelitov vrhlo smerom do srdca Sovietskeho zväzu s cieľom obsadiť tri veľké mestá (Leningrad, Moskva a Stalingrad) a dostať sa k ropným poliam na Kaukaze.

Nemcom sa v postupe spočiatku darilo, nakoľko im pomohli nedávne čistky v sovietskych radoch či prvotná Stalinova nedôvera v ich útok. Keď už však Wehrmacht po niekoľkých mesiacoch bojov začal stúpať na zasnežené kaukazské kopce, Leningrad bol v obkľúčení a Stalingrad takmer zrovnaný so zemou, zdrvená Červená armáda sa pomaly, ale isto začínala otriasať a preberať iniciatívu.

Prvotný impulz nádeje dostali po úspešnej obrane Moskvy v roku 1941 a príchode posíl z východu. Vďaka operácii Uran sa im taktiež podarilo obkľúčiť 6. armádu pod vedením Paulusa a zavreli ich tak v Stalingradskom kotli, kde ich postupne ničili, až pokým sa nepriatelia nevzdali. 

Následne sa po porážke v meste na Volge Nemci až do konca vojny len sťahovali bližšie a bližšie k Berlínu. Aby toho nebolo málo, čoskoro (1944) sa uskutočnila operácia Overlord - Američania sa so svojimi spojencami vylodili v Normandii a z dôvodu, že väčšina nemeckej armády bola na východe, sa im podarilo zatlačiť nemecké jednotky späť do hĺbky Európy.

Postup Červenej armády bol priam nezastaviteľný a otvorenie západného frontu či porážka v Afrike a na ďalších frontoch znamenala pre Tretiu ríšu definitívnu porážku. Avšak, ako by to vyzeralo, ak by Nemci a ich spojenci zvládli kľúčové strety? Pozrime sa na to podrobnejšie.

Nemecké jednotky na severe Kaukazu:

Ako bolo spomenuté vyššie, Rommel sa so svojimi mužmi z Afrika Korps vydal na čierny kontinent, aby zabránil porážke svojich talianskych spojencov. Po počiatočnom postupe sa dostal hlbšie do egyptského územia, kde narážal na silný britský odpor.

K zlomu v celom ťažení prišlo pri meste Al-Alamejn, kde sa odohrali dve mimoriadne dôležité bitky. Ide o prvú a druhú bitku pri Al-Alamejne. Obidve sa odohrali v roku 1942, len s niekoľkomesačným časovým postupom. Počas prvej sa brániacim britským (a tiež aj gréckym, indickým, kanadským či novozélandským) vojakom podarilo zastaviť Rommelovu ofenzívu a zabrániť mu tak v ďalšom postupe smerom na Káhiru a dôležitú Alexandriu na pobreží.

Známejšia je predovšetkým ale druhá bitka, kedy Briti prešli do protiútoku a po náročných bojoch porazili svojich protivníkov, čím predznamenali blížiaci sa koniec pre Nemcov, Talianov a ich spojencov na severe Afriky. Na jednotky Osi sa čoskoro vrhli spojenci zo západu (operácia Torch) a v priebehu niekoľkých mesiacov vytlačili nemecké a talianske jednotky späť do Európy. 

Avšak, čo by sa dialo, ak by tu Rommel zvíťazil a úspešne by v ofenzíve pokračoval až dovtedy, pokým by obsadil strategicky mimoriadne dôležitý Suezský prieplav?

Podľa mnohých expertov by vyzeralo nasledujúce dianie takto - Briti by museli stiahnuť svoje loďstvo do Červeného mora, pretože by nedokázali byť naďalej zásobovaní a čoskoro by boli rozdrvení nemeckými a talianskymi divíziami.

Po stiahnutí do Červeného mora by sa Osi otvorila cesta na Blízky východ, kde už spojenci nemali vojenské jednotky. Nemci by s minimálnym úsilím získali pod svoju kontrolu Sýriu, okolité štáty vrátane Iraku a Iránu, kde sa nachádzali (a stále nachádzajú) priam životne dôležité ropné polia, ktoré Hitler jednoducho potreboval obsadiť.

Po získaní daných krajín by sa v zúfalej situácii ocitlo Turecko, pretože z európskej strany naň číhali okrem Nemcov aj ich satelity (napríklad Bulharsko) a po postupe do Ázie by sa im z juhu k hraniciam dovalili ďalšie divízie. Ak by im neumožnili spojiť sa, Turci by boli poľahky obsadení. Turecku by tým pádom nezostalo nič iné na výber, ako sa pridať k Osi alebo zostať porazené.

Ak by vojská Osi získali cestu cez Bospor, ihneď by klesol význam Malty a Gibraltáru. Následne by Španielsko s najvyššou pravdepodobnosťou uvoľnilo Nemcom cestu k spomenutému Gibraltáru, pretože sa bálo priamej nemeckej invázie do srdca ich krajiny. Ak nie, zložky Kriegsmarine by neohrozene doplávali z mora. Briti by následne nemali ako zásobovať Maltu, a tak by o pár týždňov padla aj ona. Stratili by celé Stredozemné more, čo by predznamenalo katastrofu.

Vďaka úplnej kontrole Stredomoria by Os získala v druhej svetovej vojne obrovskú výhodu. Výrazne by eliminovali britskú hrozbu a vďaka obsadeniu Iránu by zablokovali spojenecké zásobovacie trasy pre Sovietsky zväz. Práve pre neho by išlo o mimoriadne nepriaznivú situáciu, pretože hlavné sovietske ropné zásoby pochádzali z oblasti Kaukazu. Na ich smolu už Nemci pomaličky liezli do vysokých kaukazských kopcov zo severu a čoskoro by sa prirútili aj z nechráneného juhu smerom od Blízkeho východu.

Po strate týchto ropných polí by sa Sovietsky zväz ocitol na hrane života a smrti. Ľahko sa mohlo stať, že by sa Stalin poddal Hitlerovi a z donútenia by museli Nemecku posielať skrz Transsibírsku magistrálu dôležité suroviny alebo by skôr či neskôr museli ustúpiť sovietske vojská až za Ural. Následne by sa naskytla možnosť intervencie do Indie skrz Chajbarský priesmyk spájajúci Afganistan s Indiou, podobne ako to urobil Alexander Veľký v roku 326 pred naším letopočtom.

Polopatistická mapka pre lepšiu predstavu:

1 - Obsadenie Suezu a následná intervencia na Blízky východ

2 - Spojenie armád Osi skrz Bospor

3 - Obsadenie ropných polí na Kaukaze

4 - Prerušenie zásobovacích trás do Sovietskeho zväzu

5 - Útok smerom do Indie skrz Chajbarský priesmyk

6 - Postup smerom ďalej na východ k Japonsku

Následne po obsadení takého obrovského územia mohol Hitler vytvoriť napríklad nejakú formu únie alebo uzatvoriť nové spojenectvá s rôznymi africkými a ázijskými štátmi, čím by Nemecko nabralo nielen na ekonomickej, ale aj vojenskej sile. Veľká Británia by zostala úplne paralyzovaná a zmohla by sa akurát na bránenie Britských ostrovov, nie to ešte na nejakú ofenzívu na kontinent (operácia Overlord by sa neuskutočnila a neotvoril by sa druhý front).

V prípade, že by sa nemeckému loďstvu podarilo výrazne zablokovať zásobovacie trasy cez Atlantický oceán smerujúce od Spojených štátov amerických do Británie, porážka Londýna by bola otázkou času. Avšak kontrola takého veľkého územia by bola veľmi náročná, a preto by sa postupne začali uplatňovať Hitlerove vízie o usporiadaní sveta, o ktorých si prezradíme bližšie informácie v nasledujúcich odstavcoch.

Po páde boľševickej hrozby a vztýčení vlajky s hákovým krížom nad poslednou baštou nepriateľa by sa pravdepodobne začalo s naplňovaním Generalplan Ost  (Hlavný plán pre Východ), tajnej koncepcie Heinricha Himmlera o osídľovaní Európy germánskou rasou. Táto násilná kolonizácia mala viesť k vysídleniu „podľudí“ za Ural a masovej genocíde 50 miliónov ľudí, predovšetkým Rusov, Poliakov, Bielorusov, Čechov, Ukrajincov a príslušníkov pobaltských národov.

S preživšími Slovanmi sa následne počítalo ako so živoriacimi otrokmi, ktorí mali v „nemeckom životnom priestore“ zohrať rolu lacnej pracovnej sily, pričom by sa im podľa zákona zakázali plodiť deti, čo malo viesť k ich postupnému a „prirodzenému vyhynutiu“. U časti takzvane „rasovo vhodných“ malo dôjsť naopak k ich ponemčeniu. Konečná verzia tohto plánu bola rozdelená na dve časti: Kleine Planung – malý plán, ktorého akcie sa uskutočňovali už počas vojny - v najväčšej miere v Poľsku, kde bolo počas operácie Tannenberg popravených cez 20 000 príslušníkov poľskej elity (aktivisti, vzdelanci, študenti, herci či úradníci).

Druhá vlna násilností zmasakrovala 40 tisíc intelektuálov a nadobro rozbehla kolobeh teroru, verejných popráv, zastrašovania a násilného vysídľovania. Tieto činy viedli v roku 1941 k rozhodnutiu, že poľský národ treba úplne vyhladiť, po masových čistkách malo zostať na poľskom území 3-4 miliónov ľudí, ktorí mali slúžiť nemeckým kolonistom ako otroci. Podobná budúcnosť mala postihnúť aj ostatné národy, a to práve v druhej verzii plánu - Grosse Planung, ktorý mal byť uskutočnený po konečnom víťazstve v časovom horizonte 30 rokov. Kvôli rasovej príbuznosti, bohemizovanej nemeckej krvi, boli v protektoráte Čechy a Morava vypracované špeciálne koncepcie na germanizáciu českého priestoru pod názvom „Konečné riešenie českej otázky“.

Po ich naplnení malo nemecké obyvateľstvo osídliť „čisto české územia“, ale i posilniť existujúce nemecké jazykové ostrovy, zároveň malo dochádzať k likvidácií a vysídľovaniu nepohodlných ľudí. Ponemčenie českého národa však nemalo byť realizované zo dňa na deň násilnou cestou. Samotný Adolf Hitler odhadoval tento plán na 300 rokov. Česi mali byť asimilovaní nenápadne a nenásilne, podľa historikov by sa ich územie stalo plnohodnotnou súčasťou Veľkonemeckej ríše alebo len prostým „vidieckym sídlom“ pre nacistických pohlavárov.

Percentuálne podiely etník určených na elimináciu nacistickým Nemeckom z území určených na budúce osídlenie

Zhltnutý do priestoru Tretej ríše by bol pravdepodobne aj Slovenský štát. Ten  sa mal podľa predstáv Günthera Panckea, šéfa Hlavného úradu pre rasu a osídľovanie v Berlíne, spojiť s nemeckým národom za pomoci 100-tisíc nemeckých prisťahovalcov. Podľa historika Johanna Kaisera by však nacistický satelit postihol rovnaký osud ako ďalšie slovanské štáty na východe.

V koncentračných táboroch mali najprv skončiť Židia a Rómovia, 100- až 200-tisíc ľudí. Nasledovať ich mali Rusíni a potom aj Slováci. Údajne až 39% príslušníkov Hlinkovej gardy prešlo testom rasovej vhodnosti. Osud 2 655 000 obyvateľov bol však otázny. I napriek oblastiam podobným „vidieckym obvodom Vestfálska“ existovali na Slovensku aj „poslovančené cintoríny nemectva“, kde by podľa Heinricha Himmlera aj po „rasovej očiste“ stačilo obyvateľstvu štvorročné vzdelanie, znalosť počítania do 500 a schopnosť podpísať sa.

Úspešné víťazstvo na východe a nastolenie protektorátnych či bábkových vlád by pravdepodobne znamenalo ešte tvrdšiu nacizáciu spoločnosti. Na dobytých územiach sa mala podľa nacistov uplatňovať politika Gleischaltnug, ktorej cieľom bola úplná integrácia kultúry, náboženstva a umenia do štátnej ideologickej mašinérie.

Novovytvorené kultúrne komory by po vzore Nemecka chránili pálením kníh či verejným zosmiešňovaním „zdegenerovaného umenia“ svoju (germánsku) kultúru pred židovským a liberálnym vplyvom. Samotné nacistické umenie bolo predovšetkým propagandou zdôrazňujúcou neosobné vecné pravdy v ideologickom duchu.  Pri umeleckej tvorbe sa pripúšťali len štyri základné témy: rasa, pôda, vojna a nacistická strana.

Prísne cenzúry sa rovnako nedotýkali pohanského náboženstva, ktoré malo postupne nahradiť zaužívané vierovyznania a obnoviť medzi ľuďmi padlý kult. Nové formy umenia mali zdôrazňovať vybrané udalosti nemeckej histórie, kde autori poukazovali na poslanie Germánov v záchrane Európy pred nájazdmi rasovo menejcenných židovských a slovanských hôrd.

Pomyselnému nacistickému kladivu by v alternatívnej budúcnosti pravdepodobne neunikla ani hudba, Hitler ako vášnivý obdivovateľ Wagnerových oper zakazoval v Nemecku všetko, čo sa tomuto štýlu vymykalo. Zakázaná bola najmä hudba, ktorá dostala nálepku židovská, skladatelia, dirigenti a interpreti nepodriadení novému kultúrnemu trendu sa ocitli bez práce či v pracovných táboroch. Terčom nacistickej nenávisti sa stal predovšetkým Jazz, nakoľko sa považoval za zdegenerovanú hudbu Američanov a negrov.

Už počas vojny nemecké továrne vyrábali lacné rádiové prijímače, ktoré dokázali preniesť nacistickú propagandu do všetkých nemeckých pracovísk. Existoval dokonca projekt, podľa ktorého mali byť na verejných priestranstvách po celej Veľkonemeckej ríši inštalované stĺpy s ampliónmi, vysielajúcimi bez prestávky nacistickú propagandu.

Skresľovaniu faktov a využívaniu ľudských vášní nemali uniknúť ani filmy, tie už počas Hitlerovej vlády zdôrazňovali cnosti nacistickej strany, glorifikovali krvavé boje a poukazovali na menejcenné národy. Slobodná tvorivosť by tak za vlády nacistov bola nahradená konformitou a cenzúrou, umenie by prestalo byť výrazom individuálnej slobody a prakticky by splynulo s propagandou, ktorá sa štýlom i formou veľmi približovala sovietskemu oficiálnemu umeniu.

Po bleskovom a drvivom víťazstve bola v pláne nacistov aj výstavba nového hlavného mesta ríše – Germanie, v ktorého centre mala vyrásť Sieň národa (Volkshalle), najväčší krytý priestor na svete – 16-krát väčší, než Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, výška budovy mala byť 290 metrov (predpokladalo sa, že budova bude mať vnútri vlastné počasie) a mala pojať cez 180 000 ľudí.

Na vrchole megalomanskej stavby mala podľa plánov stáť gigantická socha nemeckej orlice, zvierajúca vo svojich pazúroch planétu Zem. „Miesto uctievania Hitlera“  by sa nachádzalo pred novovybudovaným námestím, na ktorom by sa mohlo v prípade potreby zhromaždiť milión ľudí. Neďaleko mal vyrásť aj monumentálny víťazný oblúk (dvakrát väčší než ten v Paríži), na ňom mali byť vytesané všetky mená (1,8 milióna) padlých nemeckých vojakov v prvej svetovej vojne. 

Súčasťou plánu bol aj nový Reichstag, olympijský štadión, univerzitné mestečko, múzeá i množstvo budov a hrobov pripomínajúcich nacistickú ideológiu. Samotný interiér budov mal byť dokonalým obrazom nacistickej posadnutosti mocou – obrazy vojenských hrdinov, sochy svalnatých mužov po boku árijských panien, symboly nadradenosti bielej rasy. I keď sa z tohto šialeného projektu zrealizovalo minimum, stál pokus o vytvorenie hlavného mesta sveta mnoho životov.

Na „pomníku mizantropie“ pracovalo v krutých podmienkach vyše 130 000 ľudí, väčšinou väzni z táborov či vojnoví zajatci (najmä z radov červenej armády).

Volkshalle:

Samotný život, či už spoločenský alebo súkromný, by bol v Tisícročnej ríši nalinajkovaný, štát by zasahoval do každého aspektu jedinca a snažil by sa o jeho kontrolu, v krutom totalitnom režime mali mať všetci určené svoje jasné a pevné miesto. Výnimkou nebolo ani postavenie muža a ženy v novej spoločnosti. Hitler zastával neústupné stanovisko spočívajúce v názore, že najdôležitejšou funkciou každej ženy je reprodukcia.

Emancipáciu a feminizmus považoval za ďalší úpadok prehnitej parlamentnej demokracie. V roku 1936 na zasadnutí Frauenschaftu predniesol Hitler prejav, v ktorom boli zhrnuté najdôležitejšie body nacistickej politiky vo vzťahu k ženám: „Nech už vzdelaná žena - právnička dosiahne v živote čokoľvek, pokiaľ vedľa nej žije obyčajná matka piatich, šiestich alebo aj siedmich zdravých a dobre vychovaných detí, potom môžem povedať jediné: z pohľadu našich nesmrteľných národných hodnôt, ktoré nám všetkým ležia u srdca, dala a dáva tato žena - matka nášmu národu viac než právnička, lebo nám všetkým zaistila budúcnosť a kontinuitu našich životov.“  

Žena tak predstavovala pre Tretiu ríšu reprodukčnú jednotku, ktorej jedinou úlohou bolo plodiť nových vojakov, pomáhajúcim Veľkonemeckej ríši v dosiahnutí mocenských cieľov. Nacisti chceli túto absurditu dotiahnuť do najväčších extrémov, cieľom budúcnosti bol totiž chov ľudí, organizácia Plameň života zriaďovala už počas vojny špeciálne domovy, do ktorých boli prijaté ženy so stopercentným árijským pôvodom. Ich následným cieľom bolo počas pôsobenia v inštitúcií splodiť s príslušníkmi SS čo najviac "dokonalých" detí a tie následne posielať na adopciu.

Mužskú nadradenosť zdôrazňoval každý prvok nacistickej ideológie. Boli to práve muži, ktorí bojovali za národ so zbraňami v ruke a bránili jeho hodnoty a slobodu. V rodinnom živote zastával otec rolu neobmedzeného a neomylného vodcu, ktorému boli všetci členovia rodiny bezpodmienečne podriadený.

Otec prinášal domov obživu, matka naopak vytvárala atmosféru domova. Od dievčat sa očakávalo, že napodobnia svoju matku, zatiaľ čo chlapci zasvätia svoju dospelosť štátu.  Navzdory neutíchajúcej propagande, oslavujúcej cnosti a hodnoty materstva a ženstva, ženy, ktoré sa nacistickému diktátu odmietli podriadiť či ktoré nezapadli do obrazu tisícročnej ríše, sa veľmi rýchlo ocitli v špeciálnych ženských koncentračných táboroch, v ktorých si našlo smrť celkom 92 700 žien.

Po konečnom víťazstve a nastolení novej ríše by toto číslo pravdepodobne narástlo, nakoľko nacisti čoraz viac tlačili na odchod žien z čisto mužských profesií, rovnako im zakazovali vstup do politiky či súdnych orgánov. Samotná výchova by v nacistickej veľríši nebola v rukách rodín, ale štátu, ten mal totiž za úlohu vytrhnúť mladých ľudí zo zázemia domova a prinútil ich k vstupu do niektorých zo svojich mládežníckych organizácií, kde by ich mal plne pod kontrolou. Rozbiť však takú silnú hegemónnu jednotku, akou je rodina, by bolo podľa slov nacistov „ťažké“ a vyžadovalo by si to „dlhý boj“ ,ktorý by bol však po vyhranej vojne tým najmenším problémom.

Aký by bol teda život v Tisícročnej ríši? Pre väčšinu árijcov pokojný, v znamení prosperity, poriadku a pokoja, avšak za cenu podriadenia sa jedinej prístupnej ideológii, ktorá by z pozície „Veľkého brata“ zasahovala a riadila všetky aspekty ich života. Naopak, pre nežiaducich parazitov a menejcenné národy by znamenala éru temna, teroru, vrážd a potlačovania základných práv. Koľko by však vydržala ríša postavená na takýchto základoch, je otázne.