Jedna z najznámejších obetí gilotíny.
Niektorí históriou kráčajú rozvážne a pomaly, iní sa ňou prehrnú ako letná búrka, ďalší nechajú za sebou nezodpovedané otázky a zostávajú nezabudnutí. Mária Antoinetta sa pretancovala životom najprv s hravosťou a rozmarnosťou dieťaťa, potom bojujúca so svojimi vlastnými démonmi a blížiac sa ku koncu svojho krátkeho, ale intenzívneho života dospela, práve vtedy však už bolo neskoro. Svojmu koncu vykročila oproti silná a vyrovnaná, stotožnená s osudom.
Mária Antoinetta, dieťa cisárskych rodičov Márie Terézie a Františka Štefana Lotrinského, prišlo na svet 2. novembra v roku 1755 v Hofburgu. Pokrstili ju menom Mária Antónia Jozefa Johana. Francúzske meno Anotinetta k jej menu prischlo až neskôr. Už od narodenia sa tešila veľkej obľube nielen od vychovávateliek, ale aj od všetkých okolo. O detstve Márie Antoinetty by sa dalo povedať, že sa vyznačovalo detskou hravosťou, veselosťou a harmóniou, čomu nasvedčujú aj opisy jej najbližších, podľa ktorých mala mladá princezná „utešenú tváričku a ľudia ľahko podľahli jej čaru.“
V tom čase medzi Habsburskou dynastiou a dynastiou Bourbonovcov vládlo isté napätie často sa vyostrujúce až do bojov, a tak bolo potrebné diplomaticky zariadiť vytúžený mier, a to pomocou vytvorenia spolku medzi krajinami. Matka Mária Terézia sa teda rozhodla vyriešiť túto dlhotrvajúcu krízu sobášnou politikou. Jedenásťročnú nič netušiacu Máriu Antóniu zamýšľala vydať za francúzskeho dauphina Ľudovíta XVI., a tak uzavrela medzi vládnucimi rodmi predmanželskú zmluvu. Keďže však malá Mária doposiaľ neštudovala ani francúzsky jazyk, ani nemala potrebný všeobecný prehľad, ihneď povolaní učitelia dostali za úlohu z neposednej arcivojvodkyne vykresať budúcu kráľovnú. Učitelia sa museli popasovať s Máriinou nepozornosťou, povrchným prístupom k učeniu a lenivosťou zaoberať sa niečím viac do hĺbky. Štyri roky ale stačili na to, aby sa mohla na nadchádzajúci život vo Francúzsku dobre pripraviť.
21. apríla 1770 sa už Mária Antónia viezla vo vznešenom koči smerom do Francúzska, kde ju čakalo veľkolepé privítanie i jej snúbenec Ľudovít XVI. Neskorší francúzsky a navarrský kráľ na ňu pôsobil nemotorne a ospalo. 16. mája 1770 sa vo Versailles konal veľký svadobný obrad, obaja manželia sobáš spečatili podpismi na pergamene. Vraví sa, že pri podpise Márie Antoinetty je veľká machuľa, čo všetci označovali za nepriaznivé znamenie predurčujúce rodinné nešťastie. Svadobný obrad prebehol v tradičnom duchu, svadobná noc však ani zďaleka, následník trónu ju údajne totiž celú prespal. Čo sa týka života na dvore, Mária Antoinetta ho spočiatku znášala veľmi ťažko, nakoľko i tam vládli prísne zákony etikety, ktoré musela pôvabná arcivojvodkyňa detailne ovládať. Všade sa striehlo na jej správanie, každý úsmev a pohľad musela kontrolovať. Dalo by sa povedať, že Mária žila v akomsi nevedomí, zahltená luxusom a absolútnou pozornosťou. Na francúzskom dvore k nej tak nedoliehalo nič zo skutočného života za bránami Versailles.
Niekoľko mesiacov po svadbe Ľudovíta a Márie, Francúzsko oplakávalo Ľudovíta XV., ktorý náhle zomrel na kiahne a zanechal tak trón mladému Ľudovítovi XVI. Tam sa ukázalo, že nie je práve najschopnejší vládca a že váhavosť panovníkovi naozaj nesvedčí. Okrem toho, ani medzi manželmi nepanoval dostatočný súlad na to, aby dokázali splodiť potomka. Obaja sa odlišovali hlavne temperamentom. Mária bola na dvore akousi módnou ikonou, ženy chceli byť ako ona a muži ju obdivovali. V salónoch sa možno cítila obľúbená a žiadaná, neodzrkadľovalo sa to však v jej manželskom spolužití. K naplneniu manželstva došlo až po siedmich rokoch. Povráva sa, že Ľudovít musel najprv podstúpiť menší chirurgický zákrok a až potom mohli manželia splodiť svoje prvé dieťa. Roky, ktoré tomu predchádzali boli podľa odborníkov pre kráľovnú dosť veľkým utrpením. Musela v listoch znášať neustálu matkinu kritiku, že nevie vo svojom mužovi vzbudiť vášeň. Všetko to znášala dosť ťažko, a tak postupne prepadla hazardu, začala neprimerane utrácať za šaty či šperky a dostala sa do finančných problémov, ktoré jej vyslúžili prezývku Madame Déficit.
Máriino tehotenstvo sa potvrdilo v máji 1778 a v decembri porodila zdravé dievčatko Mariu Thérese Charlotte. Za chrbtom kráľovnej sa hovorilo o jej nevere, nič však proti rečiam nezmohla a kritici ďalej vymýšľali klamstvá a intrigy podlamujúce popularitu panovníčky na kráľovskom dvore. Neskôr sa jej opäť podarilo otehotnieť, skončilo to však nečakaným potratom. 22. októbra 1781 však konečne porodila chlapca Ľudovíta Jozefa. Vplyv na dvore si však už nedokázala upevniť ani porodením následníka. Medzitým, v roku 1778, sa na dvore objavil Axel Fersen – štátnik, diplomat a podplukovník švédskeho pluku.
Kráľovnej sa ihneď zapáčil, viedla s ním dlhé priateľské rozhovory a cit medzi nimi sa prehlboval, čo sa ale nepáčilo dvoranom. V roku 1780 na smútok kráľovnej musel Axel odísť do Ameriky. Týmto odlúčením obaja trpeli. Akoby toho nebolo dosť, umrel jej milovaný strýko Karol Lotrinský a za krátky čas aj jej matka na suchoty. Pôrod chlapca teda v tých časoch znamenal aspoň akú takú úľavu i radosť manžela. V roku 1783 sa konečne po vojne v Amerike Axel vrátil a kráľovnej sa podarilo zariadiť, aby mohol zostať vo Francúzsku. Neskôr si vyznali city a začali sa tajne stretávať v súkromných komnatách Márie. Listy si písali neviditeľným atramentom a v nich ju nazýval krycím menom ,,Jozefína“, podľa jej brata Jozefa II. Axel sa vyjadril o kráľovnej: „...Nikto nikdy nemiloval tak ako ona.“ V tom istom roku musel Axel kvôli občianskym nepokojom opäť odísť, tentoraz do Švédska. Počas jeho neprítomnosti ochorel Máriin syn na tuberkulózu, ktorá ho neskôr aj skolila. Nešťastie zmiernil neskôr fakt, že Mária Antoinetta opäť otehotnela a porodila ďalšieho syna, ktorého s obľubou prezývala ,,le chou d´amour“, teda - miláčik z lásky. Švédsky podplukovník sa opäť k Márii vrátil v roku 1785 a práve vtedy Mária znovu otehotnela a porodila dcérku Madame Sofiu. Tu sa vedú domnienky, že v skutočnosti ide o Axelovho syna.
Na Máriu Antoinettu sa čím ďalej, tým viac hľadelo s hnevom a pohŕdaním. Uchýlila sa totiž k hraniu hazardných hier, zábavám, ktoré s obľubou usporadúvala a príliš málo sa venovala ľudu a jeho potrebám a politickým problémom. Výnosné plesy, kupovanie drahých vecí, hráčstvo a rodinkárstvo bolestne kontrastovalo s biedou a vyťaženosťou francúzskeho ľudu. Všetko tak nevyhnutne spelo k revolúcii a veľkým zmenám. Osvietenské meštianstvo čoraz viac ukazovalo prstom na postupný úpadok Francúzska, na rastúce dlhy, silnejúci rozklad armády a stratu kolónií. Keď sa tieto problémy spoločne s otázkou nedostatočných potravinových prídelov doniesli ku kráľovnej, vraj povedala „Keď ľud nemá chlieb, tak nech je koláče.“ Jedna z udalostí, ktorá v tom čase dosť Máriu Anotinettu zmenila, bola aféra s diamantovým náhrdelníkom. Škandál sa týkal ambiciózneho kardinála túžiaceho po tom, aby sa dostal bližšie ku kráľovnej, čo využila istá podvodníčka a ľsťou presvedčila kardinála o tom, že by mal darovať kráľovnej honosný šperk. Kardinál teda dal po podvodníčke v dobrej viere šperky poslať kráľovnej, žena ich však predala. Hneď ako sa Francúzsko o tomto incidente dozvedelo, kráľovná v očiach ľudu i šľachty padla i napriek tomu, že ničomu z toho nemohla zabrániť. Po tejto nešťastnej afére sa Mária snažila zlepšiť upadajúcu reputáciu a začala sa viac starať o blaho ľudu a tiež viac šetriť peniazmi. I napriek tomu, že náklady na kráľovský dvor dosahovali historické minimum, dôveru si už naspäť nezískala Jej manžel sa takisto dostával do nemilosti kvôli chybným rozhodnutiam a neschopnosti vládnuť.
Po roku 1788 už udalosti naberali rýchly spád. V roku 1789 sa konalo Národné zhromaždenie a ľud požadoval pretvorenie krajiny na konštitučnú monarchiu. Zakrátko boli dobyté silné múry Bastily. Kráľ i kráľovná to však akosi stále brali na ľahkú váhu. Poväčšine sa útočilo hlavne na kráľovnú, kráľa vykreslili len ako slabého otca národa pod vplyvom ženy. Monarcha sa ešte pokúsil zvrátiť situáciu zvolaním generálnych stavov a čakal, že sa vyrieši zlá finančná situácia. Ľud sa však nedal odbiť, túžil po celkovej štátnej revolúcii. Príčinou mimo iného napríklad bola aj poľnohospodárska kríza. Nadvýroba totiž vyvolala veľký pokles cien obilia a vína. Okrem toho, k problémom prispeli aj veľké záplavy a suchá, takže sa zvýšila aj čiastka feudálnych dávok. Nepokoje, sprevádzajúce tieto zmeny, trvali niekoľko týždňov. Celá situácia vypálila tak, že Národné zhromaždenie nakoniec zrušilo feudálne privilégiá, čo pomohlo najmä roľníkom, prijala sa taktiež Deklarácia ľudských práv, Národné zhromaždenie sa premenovalo na Ústavodarné zhromaždenie. A čo to znamenalo pre kráľovskú rodinu? Tá sa musela neodkladne zbaliť a odísť z Versailles do Tuilleries. V roku 1791 sa prijala ústava, monarchia sa ponechala, ale obmedzila sa moc kráľa. V tom čase tiež zaviedlo Ústavodarné zhromaždenie dvojstupňový volebný systém, volebný cenzus. Na poľutovanie, až v takýchto ťažkých časoch sa kráľovná prebudila zo sna, pozviechala sa a uvedomila si, že jej úlohou je teraz zachrániť korunu, svoje deti i samotný život. Prebudila sa v nej energia a inteligencia, vedela, že ak rodinu nezachráni ona, jej manžel toho nebude schopný.
Rodina sa pokúsila o útek, všetko však zmarilo to, že kráľa spoznali pri platení mincou s jeho podobizňou, i to, že cestovala až 14-členná skupina. Rodinu následne zadržali a uvrhli do väzenia, pričom kráľa oddelili od zvyšku rodiny. Za nejaký čas sa poslednýkrát stretli a potom Ľudovít XVI odvisol na šibenici. Mária Antoinetta však naďalej zotrvávala vo väzení, Axel sa ju pokúšal nejako zachrániť, no to by musela opustiť deti. Mária sa tak zmierila s myšlienkou, že radšej zomrie. Pri procese s ňou ju obvinili zo sexuálneho zneužívania vlastného syna, potupili ju a obvinili z vlastizrady bez podložených dôkazov. Deň pred popravou vo väzení hrozne trpela, za jedinú noc zošedivela, no napriek tomu sa „v ústrety smrti niesla ako kráľovná.“ Svoje dobré vychovanie a obdivujúcu vyrovnanosť ukázala aj pár sekúnd pred smrťou, keď sa hlboko ospravedlnila katovi, ktorému omylom stúpila na nohu „Prepáčte, pane, neurobila som to schválne“. 16. 10. 1793 ju ako 37-ročnú popravili gilotínou a ľud burácavo reagoval. Telo zomrelej panovníčky hodili do neoznačeného hrobu, neskôr však telo bolo exhumované a riadne pochované. Mária Antoinetta počas života zistila, čo je bolesť, skúsila i hlbokú lásku, osud jej ukázal svoju lepšiu i horšiu stránku. Mnoho rozhodnutí mohlo byť iných a aj ona mohla žiť dlhšie.
