Jeho názory sú populárne dodnes.
Ambiciózny študent, kontroverzný psychológ, uznávaná osobnosť. Všetky tieto prívlastky patria Sigmundovi Freudovi, zakladateľovi modernej psychológie a milovníkovi cigár, z ktorého prác a názorov dnes vychádzajú mnohí odborníci. Ten takmer celý život venoval výskumu ľudskej duše - zadefinoval pojmy ako "pud", rozdelil vedomie, vypracoval množstvo teórií o smrti a položil základy psychoanalýzy. Ako úspešný autor mnohých publikácií ovplyvňoval debaty vo vedeckých sférach a stal sa jedným z najcitovanejších ľudí 20. storočia.
"Ani po mojom tridsaťročnom štúdiu som ešte stále nezistil, čo vlastne ženy chcú!"
Púť jedného z najvýznamnejších bádateľov ľudskej mysle sa začala 6. mája 1856 v Příboři (Freiberg), na pôde dnešnej Moravy, vtedy však Rakúsko-Uhorska, v dobe vrcholiacej germanizácie. Vychovávaný židovskými rodičmi sa stal prvým z ôsmich detí. Po mnohých sťahovaniach rodina zakotvila vo Viedni, kde Freud začal navštevovať prominentné gymnázium. Zmaturoval s vyznamenaním a všetci očakávali, že sa vydá na dráhu politika. Už vtedy mal právo v malíčku, ovládal sedem cudzích jazykov a miloval literatúru. Sám kariéru politika plánoval, no nakoniec sa na prestížnej viedenskej univerzite ako sedemnásťročný vydal cestou medicíny, kde okrem iného nechýbala ani psychológia, filozofia či zoológia. Práve zoológiu ho učil prodarwinistický profesor, vďaka ktorému sa dostal na výskum do Terstu, kde určil vyše sto nových druhov úhorov. Úspešne promoval v roku 1881.
Hneď o rok začal svoju kariéru na mieste výskumného pracovníka v Hlavnej viedenskej nemocnici. Vďaka jeho výskume v oblasti mozgovej anatómie o dva roky publikoval vplyvnú prácu vysvetľujúcu utišujúce vplyvy kokaínu. Neskôr sa venoval afázii, teda mozgovej poruche brániacej racionálnemu uvažovaniu a chápaniu. Ako čas plynul, Freud pôsobil na mnohých oddeleniach, najvýznamnejší posun však dosiahol na poli psychiatrie, kde sa vypracoval na docenta neuropatológie a začal vyučovať. Síce bez nároku na plat, na druhej strane mal však viac času venovať sa svojej práci. O dva roky však dal výpoveď, oženil sa, svetlo sveta uzrelo šesť jeho detí a nasťahovala sa k nemu jeho nevlastná príbuzná, ktorej zomrel snúbenec. Po čase sa začalo šíriť množstvo ohováračských rečí predovšetkým jeho švajčiarskym kolegom Carl Jungom, s ktorým sa predtým nepohodli. Kvôli zlým jazykom začal fajčiť cigarety, z nich potom prešiel na cigary. Skončilo to rakovinou ústnej dutiny, Freud však fajčiť neprestával. Dokonca sa obhajoval - podľa jeho názoru sú cigary "adekvátnou náhradou za masturbáciu". Po roku 1885 sa odsťahoval do Paríža, kde začal tvoriť vlastné práce. Podľa jeho slov mu boli hlavným zdrojom inšpirácie hry Williama Shakespeara.
"Hlas rozumu je tichý, ale neodpočinie si, kým mu nedoprajeme sluchu."
Začal pracovať na niečom, čo neskôr nazval psychoanalýza, pomocou ktorej dokázal vysvetliť takmer každú ľudskú činnosť. Väčšinou vychádzal z experimentov s ľuďmi, často s tými, čo trpeli rôznymi duševnými poruchami. Jednou z jeho prvých komplexnejších prác súvisiacich s psychoanalýzou bola teória psychosexuálneho vývoja. Tá, nahrubo vyjadrené, spočíva v myšlienke, že psychika dospelého človeka je formovaná na základe jeho zážitkov z detstva.
Spolu s tým rozšíril pojem Oidipov komplex. Označil ho za rivalský vzťah syna k otcovi - syn na otca chorobne žiarli, je schopný ho aj zabiť, aby sa mu dostalo viac matkinej pozornosti (často v tom hrá aj milostný vzťah syna k matke). Freud vypozoroval, že v prípade, ak dieťa otca nemá, k matke bude mať väčší odpor, v dospelosti bude menej súťaživý, čo mu prinesie viac problémov v partnerskom živote. Mimochodom, Oidipov komplex je jeden z najbežnejších protiargumentov voči adopciám detí homosexuálnymi pármi.
Ďalšiu časť Freudoveho diela tvoria štrukturálne modely osobnosti a mysle. Týmto krkolomným názvom rozdeľuje osobnosť na tri časti s názvami "Id", "Ego" a "Superego". Id zastáva naše základné potreby a pudy, podľa Freuda človeka ovláda tým, že prejavuje to, čo v podvedomí chceme. Nečaká na následky a žije v prítomnosti. Superego je tá "dobrá časť človeka" a kladie dôraz na vyššie morálne princípy a skúsenosti; skrátka, malo by sa robiť to, čo je správne. Ego vyhodnocuje spor medzi týmito dvoma časťami, berie do úvahy okolnosti, tvorí kompromis a často dáva finálny výsledok.
Ideálnym príkladom je hladné dieťa s rodičom v supermarkete. Dieťa už takmer plače a bolo by ideálne ho nasýtiť rožkom alebo niečím podobným. Id rodiča hlása, že by bolo fajn, ak by sa zobral rožok a dieťa ho zjedlo. Superego chce, aby sa rožok kúpil a zjedol až vonku z obchodu, alebo ešte lepšie, až doma. Vo finále príde prokompromisné ego - pravedpodobne by dieťa zjedlo rožok a priznalo ho pri pokladni (osobne som sa vždy stretol s ústretovosťou väčších supermarketov - ak je dieťa hladné a rodič mu vezme rožok, nikto to nerieši; niektoré reťazce uvádzajú dokonca, že ak je dieťa hladné, je to povolené).
Samotné pudy Freud vnímal ako vrodený a len ťažko narušiteľný tok myšlienok. Podľa neho sú jedným z najväčších smerodajcov pri rozhodovaní, dokonca pred nimi až varoval.
Pud obživy je v nás hlboko zakorenený a ide v podstate o potrebu prijímať potravu. Aby sa toto dialo, človek je schopný porušiť aj spoločenské normy a sám seba priviesť do šialenstva. Samotný hlad či nasýtenosť sú prejavmi intenzity tohto pudu. Bežné sú aj poruchy - napríklad známa anorexia či bulímia.
Pud sebazáchovy so sebou prináša vrodené obranné reakcie, ktoré však záležia na osobnosti človeka - napríklad útek, vyjednávanie alebo útok. Niekedy však absentuje u ľudí s ťažkými depresiami, potom prichádza napríklad ku sebapoškodzovaniu alebo samovraždám.
Sexuálny pud - ten najprehliadnuteľnejší a zároveň najdôležitejší. Skladá sa zo sexuálnej identity - akým pohlavím sa dieťa cíti byť, a sexuálnej orientácie - aké pohlavie ho priťahuje. Freud tento pud neskôr rozšíril o tretiu zložku - libido - teda sexuálny...apetít. Ten, samozrejme, záleží od okolností, často predovšetkým od príťažlivosti toho druhého.
Sociálny pud je myšlienkou niečo nájsť a chrániť. Každý človek má potrebu sa socializovať. Dobré skutky väčšinou ústia do dobrého pocitu zo samého seba, no podľa Freuda je ťažké zistiť, kedy je táto časť vrodená, a kedy daná výchovou.
Na záver vytvoril topografický obraz mysle, ten je však veľmi jednoduchý. Freud rozdelil ľudskú myseľ na vedomie - myšlienky, ktoré si dokážeme kedykoľvek vyvolať, nevedomie - procesy, ktoré sa automaticky dejú, a napokon predvedomie - myšlienky, ktoré si nedokážeme automaticky sami vyvolať.
"Každý z nás dĺži prírode svoju smrť."
Freud umiera 23. septembra 1939 v Londýne, dnes na mieste jeho posledného odpočinku (spolu s manželkou Marthou) stojí pomerne skromný pamätník. Treba dodať, že kvôli neustále prichádzajúcim novým objavom sa niektoré časti Freudovej psychoanalýzy dnes neberú veľmi vážne. Na druhej strane, niektoré jeho pojmy sa využívajú dnes - asi najjasnejšou hviezdou je narcizmus. Aj napriek tomu však patrí k najvýznamnejším mužom 20. storočia a doteraz horia pri jeho pamätníku desiatky sviečok.
