Nechceli skončiť ako propaganda pre Taliban.
Vlády a jednotlivé ministerstvá si iba veľmi ťažko priznávajú porážky a chyby, za ktoré mnohokrát zaplatili životom ľudia plniaci rozkazy a inak to nebolo ani posledných desať rokov v prípade britského Ministerstva obrany. Takmer presne pred desiatkami rokmi sa totiž po sérii zlyhaní a zlých rozhodnutí dostalo 88 vojakov vyslaných do Afganistanu do situácie, v akej by sa nechcel nikdy ocitnúť nikto z nás.
V roku 2006 sa do afgánskej oblasti Helmand vybralo niekoľko jednotiek NATO, ktorých hlavnou úlohou bolo priniesť stabilitu, bezpečnosť a pokoj pre obyčajných obyvateľov, pretože v Afganistane sa rýchlo rozrastala teroristická organizácia Taliban. Teroristi z Talibanu nemali ani pred desiatimi rokmi takmer žiadne zábrany a boli schopní položiť vlastné životy za to, čo si mysleli, že je správne a často so sebou zobrali aj dedinčanov a obyvateľov miest, ktorí proti nim akokoľvek vystúpili. Mestečko Musa Qala patrilo medzi miesta, kam sa Taliban nezadržateľne blížil a mal veľký vplyv na vysoko postavených úradníkov. Po niekoľkých krvavých stretoch na jar roku 2006 sa na konci júla vymieňali britské jednotky s dánskymi a vzťah s Talibanom bol na bode mrazu a deň čo deň si človek nemohol byť istý tým, či prežije a či Taliban nezaútočí.
Na konci augusta potom Dáni začali z mestečka Musa Qala postupne ustupovať a podľa plánu ich nahradzovali opäť muži z britskej armády. Bolo ich dokopy 88 a patrili medzi nich parašutisti aj írske jednotky a oproti svojim dánskym kolegom neboli vôbec tak dobre vybavení. Dodnes sa presne nevie, prečo boli vyslaní do Musa Qala nedostatočne vyzbrojení, ale jedno bolo okamžite jasné. Keď členovia Talibanu spozorovali na provizórnej vojenskej základni aktivitu a zbadali aj približne 40 odchádzajúcich obrnených vozidiel, osem guľometov a dokonca aj obrnené sanitky s 12-členným tímom lekárov. Len tak pre porovnanie, Briti si so sebou priniesli dva guľomety, jedného lekára, dvoch medikov a jedinú štvorkolku, takže rýchlo pochopili, že akékoľvek operácie mimo základne sú odsúdené na zánik a čo sa týka samotnej základne, išlo o chabú pevnosť so stenami postavenými z kombinácie blata, hliny a všetkého prírodného materiálu, ktorý bol navôkol dostupný, takže guľky nedokázali zachytávať ani vo sne.
Briti sa teda striedali na hliadkach a pozorovali okolie s nádejou, že si Taliban nič nevšimol a základňu nechá na pokoji. Bohužiaľ, keď sa jeden z vojakov Ian Wornham započúval do rádiovej komunikácie Talibanu a zistil, že sa rozprávajú o tom, ako budú do východu slnka popíjať čaj vo vnútri pevnosti, uvedomil si, že pravdepodobne plánujú vyzabíjať každého z nich. Vojaci sa báli dolapenia Talibanom, pretože si mohli byť takmer istí, že nezomrú jednoduchou guľkou do hlavy, ale pravdepodobne ich popravia odrezaním hlavy a video potom ako propagandu zavesia niekde na internet. Práve kvôli tomu si väčšina z britských vojakov pri sebe v každej situácii nosila jeden náboj vo vrecku, keďže nechceli dovoliť, aby ich chytili živých a radšej boli pripravení spáchať samovraždu.
Problémom vojakov na základni však neboli iba občasné útoky Talibanu z jednej či dvoch strán, ale ako si spomína na desivých 56 dní v pekle Wornham, teroristi útočili takmer deň aj noc neprestajne a z každého predstaviteľného smeru, takže na spánok nezostávalo veľa času a človek musel byť vždy v pozore a pripravený na to najhoršie. Briti sa preto väčšinu času spoliehali na svoju mínometnú paľbu, ktorú smerovali len niekoľko metrov za steny svojej pevnosti a museli si dávať pozor na to, aby náhodou nezranili kolegov stojacich za nimi. Ich hrdinský príbeh trval až 56 dní a smrť na nich číhala doslova na každom kroku a bohužiaľ si boje vyžiadali aj smrť troch členov jednotky a dvanásť vojakov zostalo ťažko zranených po mínometnej paľbe a guľkách zo strany Talibanu.
Ako sme už vyššie spomínali, britské Ministerstvo obrany nikdy neprezradilo žiadne podrobnosti o tom, prečo nebolo do mesta Musa Qala na pomoc mužom v ohrození prepravených viac zásob a vojakov. Iba občasne sa to podarilo helikoptére, ktorá vedela narýchlo pristáť a evakuovať zranených, avšak zásoby v potrebnom množstve nebola schopná dopraviť a akékoľvek ďalšie letecké posily nikdy neprišli. Za celých 56 dní minulo 88 mužov až štvrtinu všetkej munície, ktorú mala britská armáda pripravenú na celý rok a keď potom začiatkom septembra Briti zbadali, že Talibanu prišli posily a ich sila sa zväčšila na viac než 500 mužov, boli si istí, že prišiel ich koniec. Očakávali zdrvujúci finálny útok, avšak nakoniec vyhrala ľudskosť a Taliban sa nechal presvedčiť staršími obyvateľmi Musa Qala, aby položili zbrane a nechali vojakov na pokoji, pretože aj tak už na meste napáchali obrovské škody. Vodcovia talibanského útoku síce váhali, ale napokon súhlasili a 13. septembra 2006 sa stretli zástupcovia oboch strán neďaleko pevnosti a uzavreli provizórny mier. Britská jednotka potom bola schopná aj za pomoci miestnych obyvateľov približne po mesiaci pevnosť opustiť, ale osud Musa Qala sa týmto mierom nezapečatil. V nasledujúcich mesiacoch sa boje obnovili a aj keď na prelome rokov 2015 a 2016 afgánska armáda mestečko Musa Qala oslobodila, od februára v ňom opäť dominuje Taliban a nezdá sa, že by sa na tom v blízkej budúcnosti malo niečo zmeniť.
