Roland Emmerich už to v sebe asi jednoducho nemá.
V dobe, kedy sa kultový Deň nezávislosti začal premietať v slovenských kinách, som mal nasadené plienky a žužľal si palec. Nezažil som obrovské haló okolo veľkolepého blockbusteru, kedy na Zem zavítali mimozemšťania a takmer nás zničili. Viem si ale predstaviť, aké to pre divákov bolo. Nič také predtým, a asi ani potom vlastne neprišlo, takže stále považujeme Emmerichovo ID4 za alfu a omegu letných blockbusterov s množstvom výbuchov, patriotizmu tak prehnaného, až to bolo vtipné, nezabudnuteľnýh hlášok, skvelých postáv a emzákov, ktorí dostávajú na prdel. Po 20 rokoch od jednotky a zároveň 20 rokov po prvom útoku sa Zem už dávno spamätala, vyzbrojila sa, postavila si obranné stanice v blízkosti Zeme vo vesmíre, vylepšila svoju technológiu a taktiež uzavrela mier. 20 rokov sa národy nedostali do žiadnych konfliktov, svedomite sa pripravovali na nevyhnutné. Na návrat mimozemšťanov. Niektorí sú plní falošného optimizmu, niektorí dúfajú, že sa už nič podobné nezopakuje, no a niektorým je akoby jedno, že na Zemi pristála vesmírna loď veľká asi ako Eurázia. Bojujú Američania, ostatné národy počúvajú rádio a čakajú, že to strýčko Sam zase raz všetko vyrieši sám.
Keď bol pri Levinsonovi (Jeff Goldblum) kapitán Stephen Hiller v podaní úžasného Willa Smitha, všetok ten prehnaný optimizmus, naivitu, improvizáciu, prekvapenie z útoku a ľahostajnosť bral divák úplne prirodzene. Jednotka mala úplne odlišný nádych, než jej pokračovanie. Skvelé hlášky, úžasné postavy, hlúpe scény, ktoré sa nám vlastne vryli do pamäte a v konečnom dôsledku na ne spomíname len v dobrom. Bol to jednoducho gamechanger z viacerých hľadísk, no režisér Roland Emmerich akoby zaspal spoločne s vedcom Okunom, prebral sa až teraz a natočil pokračovanie kultového sci-fi v 90. rokoch pre fanúšikov prvého filmu. Tí však vyrástli, majú väčšie nároky a facepalmové scény či diery v scenári mu už tak ľahko neodpustia. Absencia Smitha je citeľná až príliš veľmi, akoby mierne nabúravala samotné budovanie deja a kompozíciu filmu ako takú. V dvojke sa už nedá na nikoho spoľahnúť, Goldblumov Levinson sa za tých 20 rokov zmenil na truľka, ktorý na všetko príde vďaka náhode a pôsobí, podobne ako niektoré ďalšie postavy, dvojdimenzionálnym charakterom. Nikto tu nehláškuje, režisér nás už nevedie filmom tak štýlovo a obratne, aby scéna s psychicky narušeným prezidentom v stíhačke, ktorej obsah zachráni (nielen) planétu Zem, nevyzerala úplne nelogicky a emočne prázdne.
Čo fungovalo v jednotke, nemá kto preniesť do dvojky v transformovanom formáte 21. storočia, bohužiaľ, nefunguje ani to, čo Emmerich pripravil práve pre nových divákov. USA už boli vo filmoch zdevostované toľkokrát, že ďalšia akolapysa už na nikoho nezapôsobí. Ukradnuté vám je aj to, že je Londýn zase raz v plameňoch. Gerard Butler ho zvládne obrátiť hore nohami a zdevastovať každé dva-tri roky. Prekonanie veľkoleposti jednotky a úžasných trikových sekvencií sa nekoná, všetko sa stavilo len na atraktívny vizuál a snahu urobiť všetko väčšie, výbušnejšie a epickejšie. V konečnom dôsledku vás to ale v istom bode začne nudiť, keďže je to generické a samoúčelové. Samotný útok emzákov je navyše úplne nelogický a nezmyselný. Dorazili a zautočili v takej forme, aká vyhovovala Emmerichovej predstave kompletnej deštrukcie. Na nič iné sa nehľadelo. Postavy veľmi nezaujmú, Hellerov syn je nesympatický, Thorov brat-Hemsworth mladší najväčší letný blockbuster neutiahne nikdy v živote, no a staré hviezdy už tak nelákajú, navyše dostali chabé dialógy s prvoplánovou nadstavbou deja.
Ale je to vlastne ten poriadny letný blockbuster? Ale áno, a neľutujem, že som naň šiel. Planéta dostala na prdel, sem-tam sa mi pohli kútiky, postavy boli síce nesympatické a mohli kapať po desiatkách, no aspoň vedeli lietať a strieľať, no a trošku nám bolo ukázané, že vesmír je omnoho obývanejší, než si to ľudstvo predstavuje, a že ak dvojka na seba zarobí, ešte bude veselo a Goldblum sa preletí čiernymi dierami. Fox chce mať zo značky vesmírne univerzum, respektíve minimálne ďalších pár častí, no a ja nebudem proti. Akčné finále zaujalo a Emmerich ukázal, že akciu a katastrofálne scény točiť vie, aj keď vyznejú emočne tak prázdno, ako ľútosť Rozborila pri snahe psychicky položiť rodiny s ich deťmi pred kamerami. Na druhej strane nemôžem tvrdiť, že som sa trikami vôbec nezabával a že sa mi posledná pol hodina nepáčila. Má to tempo, nudiť sa nebudete a akcia občas poteší aj naše oči rozmaznané CGI dokonalosťou. Sem-tam si poviete, že ten scenár písal síce úplný blb, ale pri pomyslení na celkové postavenie filmu v žánri sa to vlastne asi dalo čakať. Deň nezávislosti 2 je rozhodne vážnejší, s hlbším nádychom osudovosti a konca sveta, aj keď sa tak postavy rozhodne nesprávajú. Vzhľadom na scenár a niektoré doslova blbé scény vykresľujúce armádu, vojakov a vedcov USA ako neschopných dementov, to zráža film na kolená. A zase sa dostávame k tomu, že to malo vsadiť na Smitha, ktorý v jednotke úradoval najviac práve pri takýchto scénach, ktoré takmer stihli snímku potopiť. Tu to však skutočne nemá kto zachrániť.
Je možné, že som z Emmerichovej vízie jednoducho vyrástol a dvojka zase lapí novú generáciu, ktorá sa na to do kina vydá viac než raz. Je to pochopiteľné, ide predsa o sci-fi gigantikých rozmerov, ktorému však chýba to, čo zdobilo jednotku a to, čo ste režisérovi odpustili pred 20 rokmi, si už teraz za klobúk nedá. V istom smere však sklamaný nie som, pretože som niečo podobné čakal a v kine som si to užíval. Ten nádych skvelej jednotky tam stále je, len musíte čakať omnoho menej vtipov, horšie postavy, nelogikejší dej a režiséra mierne za zenitom. 6/10
PS: Aj vám sa zdá, že dnešné blockbustery sa nedokážu vyhrať s postavami, hlbšie ich predstaviť a spojiť ich s divákmi ani keď na to majú viac času, ako pred desiatkami rokov? Vtedy sa dal sympaták spraviť aj z hereckého polena či postavy hlupáčika. Dnes je character development aspekt filmu, ktorý sa obetuje na úkor eye candy trikových sekvencií a trailerových money-shotov.
