Michal Dutko najprv bravúrne ovládol čínsky a kórejský jazyk, neskôr aj pečenie trdelníkov a podnikateľské know-how. Dnes v Soule berie chuťové bunky Kórejčanov útokom a plánuje šíriť dobré meno našej kuchyne ešte ďalej.
O pobyte v Číne hovorí ako o škole života, v Kórei sa zas naučil podnikať. Keď sa študijný pobyt Michala Dutka (31) v Ázii chýlil ku koncu, neváhal priletieť domov, kúpiť stroj na trdelníky a počas zdĺhavého experimentovania s kórejskými surovinami sa našu typickú pochúťku naučiť piecť. Dnes je cukráreň a pekáreň Trdlo Sweetery v centre Soulu už známym pojmom a mladý podnikavec z Topoľčian s ňou má veľké plány. Refresheru porozprával aj o podnikateľských výzvach, práci na veľvyslanectve či kultúrnych faux pas.
Študoval si na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky, potom si zrazu prešiel na sinológiu a odtiaľ k podnikaniu - celkom nezvyčajná cesta. Čo viedlo k týmto zvratom? Veríš, že človek sa hľadá celý život?
Od základnej školy som mal veľmi rád fyziku a do určitej miery aj matiku. Po čínsky som sa chcel naučiť preto, že ma veľmi zaujala kultúra a história Ďalekého východu, na Slovensku sa však tento odbor otváral iba každý tretí rok. Po strednej škole som mal príležitosť študovať fyziku, no keď sa po troch rokoch otváral odbor sinológia, neváhal som ani sekundu a presedlal som - vedel som, že na to stať sa dobrým fyzikom sú tam iné „hlavy“. Sinológia mi potom otvorila cestu do Číny, v ktorej život a štúdium bola veľká škola života. Našiel som záľubu v cestovaní, spoznávaní jazykov a kultúr.
Škola života? Čo boli najlepšie a najťažšie lekcie?
Život v Číne ma naučil skromnosti, pretože tam boli priepastné rozdiely medzi bohatstvom a chudobou. Bolo to napríklad vtedy, keď som ohrnul nosom nad kvalitou internátu pre cudzincov, pretože bol zastaralý - bola tam stará chladnička aj starý televízor a WC so sprchami boli na chodbe spoločné pre jedno poschodie. Potom mi čínsky kamarát navrhol, či si nechcem vyskúšať život na čínskom internáte, aby som sa do tej čínštiny rýchlejšie dostal. Vravel, že sa im uvoľnilo miesto na izbe a je ich už „iba“ 7. Pritom izba bola rovnako malá ako moja, v ktorej sme boli dvaja. Po týždni na čínskom internáte som to vzdal a vrátil sa do luxusu medzinárodného internátu. Číňania mali na izbe štyri dvojposchodové postele, ktoré boli zároveň všetkým - šatníkom, miestom pre knihy aj počítač. Okná boli bez skiel, namiesto matracov bola len akási doska a všetko samý betón. WC a sprchy boli mimo budovu na dvore v separátnej budove. O 12tej večer sa vypínala elektrina. V takýchto „králikárňach“ tí študenti dokázali doštudovať vysokú školu.
Naučil som sa rešpektovať iné kultúry a prispôsobovať sa. Cudzincom v Číne vadí, keď si tak každý odchrchle, kedy a kam sa mu zachce. Keď som si vysmrkal nos do servítky, im to prišlo ako hrozne nechutné a špinavé. Vtedy mi to tak otvorilo oči a ozaj som začal rešpektovať slovné spojenie „iný kraj, iný mrav“.
Naučil som sa priebojnosti, pretože v Číne je toľko ľudí a život tam plynie tak rýchlo, že ak nie ste priebojní utlačia vás. Či už to bolo na ceste, kde sa autá a motorky tlačili z každej strany, alebo pri kúpe jedla, lístka na autobus, alebo aj samotné nastupovanie doň. Keď som sa chcel najesť alebo niekam odviezť, jednoducho som sa musel pretlačiť dopredu.
Čo bolo po príchode do Číny najväčšou výzvou - možno aj z hľadiska kultúrnych rozdielov či počiatočných jazykových bariér?
Najväčšie výzvy boli zo začiatku gastronomické. Ja som totiž prvý rok strávil v provincii Sečuán, ktorá je vychýrená pikantnou kuchyňou. Aj keď som si vyslovene objednal nepikantné, bolo to pre mňa na hranici únosnosti. Pred odchodom som už ale súťažil s domácimi, kto zje viac štipľavé jedlo. Jazyk bol taktiež problém, pretože okrem školy sa všade hovorilo silným prízvukom, ktorý mal len málo spoločné s mandarínskou čínštinou. V Číne som sa ale stretol aj s formou pozitívnej diskriminácie, kedy som sa mohol predbehnúť v rade, dostať väčšiu porciu jedla, prípadne drink zadarmo, len preto, že som bol cudzinec.
Stalo sa ti aj nejaké faux pas?
Raz som pozval čínskych kamarátov na jedlo a objednal som odhadom toľko, koľko zjedia. Keď sa všetko zjedlo a nič už neostalo, bol som spokojný, ako im chutilo. Neskôr som sa však dozvedel, že keď pozývam, musím objednať toľko, aby sa to určite nedojedlo, lebo len vtedy v ich očiach nevyzerám, akoby som na nich chcel šetriť.
Neskôr ti učarovala Južná Kórea - ako si sa tam dostal?
Už počas štipendia som sa v roku 2009 dostal do čínskeho mesta Qingdao, ktoré je od Južnej Kórey vzdialené iba hodinu letu. Stretol som tu veľa kórejských kamarátov a privoňal ku kórejskej kultúre natoľko, že som začal zvažovať štúdiom aj tu, v Kórei. O dva roky neskôr som dostal štipendium od kórejskej vlády na celé magisterské štúdium v odbore porovnávacích štúdií kórejčiny a čínštiny. Teraz som už takmer päť rokov usadený v hlavnom meste Soul.
Získal si tu prácu na veľvyslanectve SR – ako sa ti to podarilo? V čom spočíva tvoja práca?
V rámci toho, že som vedel plynule po anglicky, čínsky a do určitej miery aj kórejsky, zaujal som tým vtedajšieho veľvyslanca. V tej dobe sa tam práve uvoľnilo miesto na polovičný úväzok, a tak som neváhal a o miesto sa úspešne uchádzal. Moja práca je rôznorodá, mám na starosti najmä účtovníctvo ambasády, knižnicu, vnútornú komunikáciu, IT podporu, správy z podujatí, ich samotnú prípravu a propagáciu Slovenska.
Zúčastňuješ sa aj zaujímavých akcií?
Každoročne sa zúčastňujem menších, ale aj veľkých podujatí a jarmokov, kde vieme Slovensko spropagovať. Primárne sa zameriavame na akcie, ktoré sú zdarma, ako napríklad prezentácia slovenskej kuchyne na univerzitách či Dni medzinárodnej kultúry organizované mestom Soul alebo Pusan.
Tvoja snaha spropagovať Slovensko v zahraničí ťa minulý rok priviedla k odvážnemu plánu - otvoreniu vlastnej pekárne s trdelníkmi priamo v Soule. Ako sa zrodil tento nápad?
Po ukončení školy som sa nechcel iba tak zbaliť a letieť domov, chcel som spropagovať Slovensko aj vo svete - a to cez žalúdok. S českým kamarátom z univerzity sme sa často po večeroch bavili, čím by sme zaujali. Rozhodnutie padlo na trdelník, pretože u nás je zaregistrovaný pod ochrannou známkou a v Prahe je „trdlo“ mimoriadne populárne najmä u Aziatov. Zároveň je dostatočne unikátne, aby sa odlíšilo od bežných pekárenských výrobkov, a tak sme to skúsili.
Máš aj nejaké pekárske zázemie?
Od roku 2001, kedy som prvýkrát išiel za veľkú mláku zdokonaliť sa v angličtine, som bol nútený sám si variť a starať sa o seba. Už vtedy som začal experimentovať s varením a pečením a táto záľuba mi zostala až dodnes. Nebojím sa skúšať nové veci, takže keď padlo posledné slovo na trdelník, povedal som si, že sa to naučím a učím sa až doteraz.
Vrhnúť sa do podnikania v zahraničí nie jednoduché - narazili ste ako cudzinci na nejaké problémy?
Problém bol zo začiatku hlavne ten, že Kórea si svoj pracovný trh chráni voči cudzincom, preto musí každý, kto chce začať podnikať, zložiť zábezpeku vo výške 300-tisíc dolárov s biznis plánom. My sme, samozrejme, takýto kapitál nemali, preto sme si za pár tisíc založili spoločnosť v Hongkongu a spojili sa s miestnymi, ktorí nám za paušálny poplatok poskytli licenciu a podporili naše smelé plány.
Čo nasledovalo potom? Akými prekážkami ste sa borili?
Bolo treba presvedčiť kórejského partnera, aby mal v náš projekt dôveru. Museli sme riešiť vhodné miesto pre náš obchod. Navštívili sme realitné kancelárie po celom meste, porovnávali sme pomer cena, viditeľnosť a výkonnosť nášho budúceho miesta. Museli sme nájsť vhodných architektov, ktorí nám pripravili vizualizácie, poskytli cenné rady a taktiež sprostredkovali robotníkov. Prekážok bolo počas tohto procesu dosť, financie sa míňali oveľa rýchlejšie, ako sme predpokladali, lebo Kórea nie je lacná, takže sme cestou opäť hľadali investorov. Do toho každú chvíľu vybavovať nové potvrdenia od hygieny, mestského úradu, od bánk. Nedostali sme povolenie na plynový stroj na trdelníky, a preto sme museli alternatívne dokúpiť elektrické stroje. Keď už sa nám podarilo na náš plánovaný symbolický dátum 5.5.2015 otvoriť, museli sme mať otvorené oči a uši aby sme na základe spätných reakcií doladili naše produkty.
Ani to asi nešlo úplne ľahko...
Veru nie. Museli sme sa naučiť robiť nielen trdelníky, ktoré chutia, ale aj šou okolo toho - výroba priamo pred očami zákazníka a servírovanie s dekoráciami, ktoré by zaujali. Potrebovali sme dosiahnuť, aby si každý, kto si trdlo objednal, ho najskôr odfotil, zavesil na blog či sociálnu sieť a až potom ho zjedol. Tým sme si zabezpečili relatívne lacný a efektný marketing. Ďalšia z prekážok bol už aj len samotný fakt, že sme cudzinci. Často sa stalo, že prišiel zákazník a keď zbadal, že som cudzinec, otočil sa a utekal preč. Zrejme to bolo zo strachu, že sa so mnou nebude vedieť dorozumieť.
Zaveď nás na diaľku do tvojej cukrárne...
Trdlo sídli medzi štyrmi hlavnými univerzitami v Soule. Je to exkluzívna a drahá lokalita plná originálnych kaviarní a pekární, takže sme nútení makať denne na sto percent. Trdelníky máme rôzne, s hrozienkami, čokoládou, medom, slivkovým lekvárom, arašidovým maslom, škoricové, orieškové, dúhové, ale aj so zmrzlinou či šľahačkou. V ponuke máme aj jablkovú štrúdľu, kokosky, rumové pralinky a veľké množstvo drinkov.
V máji uplynul rok, odkedy ste otvorili. Ako sa darí Trdlu dnes?
Som rád, že aj napriek ťažkému štartu sme podnik zautomatizovali a stále vylepšujeme, čo sa dá. Mrzí ma jedine, že môjmu českému kamarátovi relatívne rýchlo došla chuť niečo nové vytvoriť a bral to všetko až príliš ako nástroj rýchleho zbohatnutia. Keď sa tak podľa jeho predstáv nestalo, rozhodol sa projekt opustiť a ísť vlastnou cestou. Trdelník má dobré ohlasy, máme už vybudovanú skupinu ľudí, ktorá sem chodí pravidelne. Sú to hlavne kórejské vysokoškoláčky a cudzinci, ktorí potrebujú zmenu od všetkého kórejského.
Koľko zákazníkov sa u vás denne premelie?
Počet návštevníkov je veľmi rôzny, záleží od ročného obdobia, či je zima, či je školský semester, či je sviatok, ale v priemere 40-50 ľudí denne, počas festivalov je to ale aj 250-300 ľudí denne.
Ktorý trdelník Kórejčanom chutí najviac?
Myslím, že najviac im chutí klasický škoricový trdelník doplnený o domáci slivkový lekvár, ktorý si taktiež sami vyrábame. Dievčatá zas kvôli fotkám často siahnu po čokoládovom s dúhovým posypom.
Myslíš, že Trdlo už dostalo Slovensko trochu viac do povedomia domácich? Zvyknú sa zákazníci zaujímať, odkiaľ je?
Ľudia sa samozrejme viac zaujímajú o našu krajinu, je to však dlhodobý proces edukácie, že napr. z Viedne sa vedia dostať na Slovensko do hodiny a vedia tam stráviť príjemný čas. Vďaka propagačným materiálom z ambasády máme ale možnosť Kórejčanov zaujať a motivovať, aby sa o Slovensko viac zaujímali.
Ako vyzerá tvoj typický pracovný deň?
Zobudím sa asi o 8:30 a idem do pekárne, kde si pripravím všetko na bezproblémový chod, čiže si upečiem pár čerstvých trdelníkov, napečiem kokosky či muffiny, skontrolujem Facebook a Instagram, ktoré sú v Kórei dôležitý nástroj úspechu. Pred 14-tou ma vystrieda brigádnik, ktorý má všetko prichystané, aby bezo mňa pár hodín prežil. Medzi 14-18-tou trávim čas prácou na ambasáde SR v Soule, kde na polovičný úväzok pracujem ako asistent veľvyslanca. Po ambasáde sa cestou na prevádzku zastavím na trhu, kde dokúpim obalové materiály a potraviny, ktoré sú potrebné. Medzi 19-23-tou som opäť v Trdle. Keď nie sú ľudia, tak si nachystám nové cesto na ďalší deň a skúmam možnosti na vylepšenia prevádzky. Po záverečnej ešte upracem, a spoločne s kamarátmi rekapitulujeme deň, pripravujeme sa na podujatia, festivaly a školské akcie.
To je dosť nabitý program, zostáva ti čas aj na zábavu? Čo robievaš? Aké sú najnovšie trendy v zábave v Kórei?
Sem-tam si nájdem čas na nejaký drink s kamarátmi, alebo vybehnem na trhy. Trhy v Kórei sú fascinujúce, či už sú to rybacie, potravinové, nábytkárske alebo secondhand trhy, prechádzka medzi tisíckami stánkov má pre mňa relaxačné účinky a ja takto dokážem načerpať inšpiráciu pre môj biznis. Či už nové príchute, balenia, dekorácie alebo forma servírovania. Kórejci sa radi bavia po zotmení a nerobí im problém ísť piť ktorýkoľvek deň v týždni.
Je ešte po toľkých rokoch niečo, čo ťa na tejto kultúre prekvapuje alebo vytáča? Zvyky či správanie?
Ja už som si zo strany Kórejcov snáď zvykol už na všetko. Jediné čo ma v poslednej dobe vytáča je nezodpovedné správanie cudzincov, ktorí nerešpektujú, že už nie sú doma, a to potom v očiach domácich hádže na cudzincov vo všeobecnosti zlé svetlo. Vybudovať si dobré meno je veľmi zdĺhavý a náročný proces ale opačne je to veľmi rýchle a jednoduché.
Kórea je známa svojím problémom s alkoholizmom. Je pravda, že ak človek pije do neskorej noci a na druhý deň je v práci načas a v plnom nasadení, získava si tak v práci všeobecný rešpekt?
Konzumácia alkoholu je naozaj vysoká aj počas pracovného týždňa. Pije a spieva sa karaoke do neskorej noci, ale to si vyberá daň na výkonnosti zamestnancov, najmä v doobedných hodinách, kedy sa každý snaží pozviechať. Človek týmto spôsobom rešpekt nezíska, akurát môže mať viac sympatií u šéfa.
Čo by sme sa mohli naučiť od Kórejčanov a čo sa, naopak, môžu oni učiť od Slovákov?
Môžeme sa od nich učiť väčšej sebaobety v prospech vlastnej krajiny, byť viac hrdí na to čoho sme schopní a uveriť kvalite vlastnej práce, ktorú treba aj kvalitne ohodnotiť. Kórea vie ľudí motivovať k výkonom a využiť ich potenciál. Kórejci by sa od Slovákov naopak mohli naučiť rozmanitosti a otvorenosti voči niečomu novému, nakoľko sú veľmi konzervatívni. V Kórei má každý muž krátke vlasy a je oholený, lebo inak by bol považovaný za špinavého alebo lenivého. Autá sú len čierne, biele alebo šedé, lebo to tak má každý a nikto nechce byť rebel s napr. červeným autom.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti - pracovné i súkromné?
Momentálne pracujem s jedným investorom na tom, aby sa trdelníky podávali v nemenovanej sieti kaviarní, pretože ich táto tradičná pochúťka veľmi zaujala. Taktiež sa vďaka tomu začali zaujímať o slovenské produkty a pohrávajú sa s myšlienkou otvoriť v Kórei, a neskôr aj v Číne, sieť slovenských reštaurácií. Súkromne zatiaľ plány nemám, pretože nikdy nevieme, čo bude zajtra. Jedine snáď návšteva Slovenska v septembri tohto roka. Dúfam, že to všetko vyjde ako má.
Uvažuješ aj o trvalom návrate na Slovensko?
Ak by sa značka TRDLO usadila na kórejskom trhu natoľko, aby som tam nemusel byť nonstop, určite moje kroky povedú najskôr na Slovensko.
