Krav maga a jej otec sú spätí so Slovenskom viac než by si si myslel…
V súčasnosti je krav maga považovaná za jedno z najefektívnejších bojových umení. V skutočnosti ide o spojenie dvoch zložiek - sebaobrany a boj z blízka. I keď sú tieto zložky úzko späté a prepojené, v krav mage je medzi nimi istý rozdiel. Ten je založený aj na historických okolnostiach vzniku tohto bojového odvetvia. Krav maga je tvrdý a kontaktný systém a treba zdôrazniť, že nie je považovaný za šport a za týmto účelom ani nevznikol. Zaujímavý je o to viac, že vznikol v Bratislave - vo vtedajšom Československu.
Krav maga v súčasnosti
Bojový systém sa vyučuje vo väčšine krajín sveta. Dodnes je oceňovaný a využívaný aj špeciálnymi vojenskými a policajnými jednotkami po celom svete. V Izraeli je povinnou súčasťou prípravy všetkých vojenských a policajných zložiek. Deti sa ho učia už na strednej škole, kde je povinným predmetom v izraelskom školskom systéme. V USA je rovnako súčasťou prípravy vojenských a špeciálnych jednotiek, ktorých členovia musia dosiahnuť určitý stupeň ovládania tohto bojového umenia, aby mohol byť ich výcvik považovaný za úspešne skončený. Krav maga je zahrnutá do prípravy príslušníkov ozbrojených zložiek aj v mnohých ďalších krajinách sveta, ba čo viac, získava si čoraz viac fanúšikov aj v krajinách, kde nie je oficiálne zapracovaná do systému výcviku a prípravy.
Názov je odvodený od hebrejských slov krav = boj a maga = kontakt, čiže kontaktný boj alebo boj z blízka. Výcvik je dômyselne premyslený systém, v ktorom sa kladú požiadavky nielen na fyzické zvládnutie určitého stupňa zručností, ale tiež na etické princípy, či problematiku poslušnosti, úcty a pod. Väčšina bojových umení má tieto princípy vštepené hlboko vo svojej filozofii. Učia žiakov zdržanlivosti a zodpovednosti za svoje konanie. Bojové umenia sa vo všeobecnosti snažia naučiť svojich žiakov, aby samotné využitie toho čo sa naučili počas výcviku, bolo tou poslednou alternatívou. Krav maga sa špecializuje na to, že keď už nie je možné vyriešiť ohrozenie bez konfliktu, tak je jej jediným cieľom ho ukončiť čo najrýchlejšie. Pritom je určená všetkým vekovým kategóriám, nerozlišuje medzi pohlaviami a podobne. Efektívne sa ju dokáže naučiť fyzicky zdatný muž v produktívnom veku a rovnako aj dôchodca alebo slabé a štíhle žieňa. Tu je podstatné hlavne slovo efektívne, pretože ani ostatné bojové umenia nie sú pre niektoré skupiny uzatvorené, no pri niektorých je ich efektívne využitie priamo v boji často podmienené predsa len ako takými fyzickými predpokladmi. Krav maga sa zameriava na sebaobranu kohokoľvek, pričom práve sebaobranu chápe v jej plnom význame. Táto zložka bojového umenia sa špecializuje na odrazenie nebezpečenstva, jeho prípadnú elimináciu, no nezameriava sa na zasadenie protiútoku. To je problematika druhej zložky krav magy, ktorou je kontaktný boj.
Opäť je nutné chápať tento význam v plnom rozsahu, keďže krav maga sa kontaktu vôbec nevyhýba. Navyše je obe tieto zložky takmer nemožné od seba odlíšiť, keďže existujú a aj sa vyučujú (prípadne využívajú) spoločne. Mnohí stúpenci iných bojových umení môžu namietať, že je to rovnako aj v nimi preferovanom bojovom štýle. A určite je, no cieľom tohto článku nie je rozpútanie diskusie alebo zvady o tom, ktoré bojové umenie je “lepšie” alebo “horšie”, “účinnejšie” alebo “menej účinné”, “prepracované” či naopak ani z ďaleka a pod. Preto je v tomto článku o krav mage hovorené, akoby o samostatnom bojovom štýle, ktorý nemá partnera, hoc si úplne uvedomujem, že ich je mnoho. Dôležité je, aby sme sa v diskusii nezačali handrkovať či americké jednotky, ktoré používajú krav magu, sú “lepšie” ako ruské špeciálne jednotky, ktoré používajú systemu a pod. Napokon, silnejšie je zväčša to bojové umenie, ktorého zverenec je lepšie pripravený.
Krav maga sa špecializuje aj na boj v neférových alebo neetických podmienkach. Ide hlavne o to, ak je jedna z bojujúcich strán v nevýhode, napríklad súper má k dispozícii nôž, palicu alebo inú zbraň. Takisto sa zameriava na boj proti početnej presile alebo na boj proti fyzicky zdatnejšiemu súperovi. Práve túto oblasť tréneri krav magy využívajú pri výučbe sebaobrany pre ženy. Pri výučbe je základným pravidlom vyhýbanie sa zraneniam. Ak už zraneniu nie je možné predísť, tak je žiadúce, aby sa ho žiak snažil čo najviac eliminovať - napríklad uprednostniť zranenie končatiny pred zranením trupu alebo hlavy a pod.
Jennifer Lopez sa naučila Krav Magu vo filme "Dosť", aby sa ubránila proti manželovi
Takisto je v systéme dôležitý presný postup, keď je nutné najprv základné osvojenie zručností, ich ďalší rozvoj a následne úplné intuitívne improvizovanie počas boja. Krav maga nie je zviazaná žiadnymi pravidlami, normami alebo zásadami, čím sa stáva skutočne efektívnym bojovým štýlom. Keďže nie je definovaná ako šport a ani jej študentmi sa tak nevníma, je v nej povolené v podstate všetko, čo môže odvrátiť hrozbu. Napokon je podstatné zdôrazniť, že podľa akéhosi nepísaného kodéxu, ktorý je zároveň príručkou výcviku je cieľom krav magy dosiahnuť absolútnu improvizáciu v boji, ktorá využíva všetky možnosti na elimináciu nebezpečenstva - napríklad útok na slabiny, využitie predmetov, ktoré sú po ruke a pod. Ako a prečo sa však krav maga stala tak efektívnou “zbraňou”, že ju oceňujú mnohé osobnosti ako aj zodpovední v oblasti výcviku a organizácie oficiálnych bojových jednotiek? Na zodpovedanie tejto hádanky sú dôležité úplne iné dve otázky - kde a kedy.
Bratislava v 30. a na začiatku 40. rokov
Domnievať sa, že nacizmus sa na Slovensku objavil až na konci 30. rokov minulého storočia, by bolo celkom naivné. Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) razila politiku s výraznými nacionalistickými prvkami počas celej svojej existencie. Radikalizáciu jej predstaviteľov tlmila iba demokracia vtedajšieho Československa a tiež nihilizmus a pacifizmus, ktorý bol pre medzivojnovú Európu typický. Radikalizácia spoločnosti sa spočiatku výrazne presadzovala najmä v krajinách, ktoré vyšli z prvej vojny ako porazené. Nemecko však nebolo jediné. Taliansko, napríklad, ktoré sa medzi porazené štáty nepočítalo, prešlo radikalizáciou a fašizáciou spoločnosti ešte skôr, no tu treba hľadať dôsledky v tom, že Taliansko nedokázalo vyriešiť hospodárske problémy v krajine napriek tomu, že nebolo zaťažené vojnovými reparáciami alebo biľagované ako porazený štát. No skutočné ohrozenie pre celú Európu prichádzalo až s nástupom nacizmu v Nemecku.
Československo, ktoré riešilo počas celej medzivojnovej éry národnostnú problematiku, sa práve silnejúceho vplyvu nemeckých nacistov mohlo právom obávať. Navyše ak Hitler povolal všetkých Nemcov k spoločnej križiackej výprave proti nepriateľovi. Ten sa, pochopiteľne, menil a vyvíjal, nepriateľ bol označený podľa toho, ako to vodcom nemeckého národného socializmu vyhovovalo. Azda iba dvaja nepriatelia zostávali od začiatku až do konca konštantní. Boli to Židia a boľševici. Práve tieto modely preberali aj nacistické strany v ostatných európskych štátoch. Logiku si osvojili aj sympatizanti nacizmu. Kým v prípade komunistov boli aj samotní nacisti umiernení, teda aspoň do momentu, pokiaľ to považovali za výhodné, tak v prístupe k Židom sa radikalizácia postupne čoraz viac stupňovala a vyhrocovala.
Na Slovensku bol vývoj o čosi odlišný. Pre politikov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany zostávali nepriateľom číslo jedna Česi. Tí boli ľudákmi považovaní za strojcov väčšiny krívd na slovenskom národe. S touto logikou však nesúhlasili rádoví členovia a sympatizanti, a preto im musela byť ponúknutá alternatíva. Hlavne členovia Rodobrany a neskoršie vzniknutej Hlinkovej gardy potrebovali svoj “spravodlivý” hnev proti niekomu obrátiť. Sami však veľkej politike rozumeli iba okrajovo, preto by dôvody nevraživosti voči Čechom (čoby bratskému a štátotvornému národu) nepochopili a ani neakceptovali. Avšak polovojenská organizácia a nátura mnohých členov Rodobrany potrebovala určitý stimul, aby sa neobrátila proti vlastným. Spočiatku bol katalyzátor nálad v organizácii sústredený na rôzne oslavné, spomienkové podujatia a deklarovanie národnej sily a súdržnosti. Situácia sa mala výrazne zmeniť po tom, ako sa HSĽS dostala ku kormidlu slovenskej politiky a odstavila všetkých svojich oponentov. V októbri 1938, keď sa tak stalo, však už bolo jasné, kto je hegemónom v strednej Európe a kto je jeho lokajom na Slovensku.
Vtedajšia politika HSĽS sa naplno prejavila práve voči Židom, ktorí sa stali otvorenými nepriateľmi režimu. Antisemitizmus, ktorý sa doposiaľ darilo udržať skrytý, mohol konečne vyplávať na povrch. Niet divu, že už o necelý mesiac po uchopení moci ľudákmi (uchopenie moci 6. októbra 1938 v Žiline) bolo na príkaz predsedu strany - Jozefa Tisa - deportovaných niekoľko stoviek Židov na územie, ktoré malo byť odstúpené Maďarsku. Stalo sa to pri chaotickej a nekoordinovanej akcii na začiatku novembra 1938. V novembrovej zime boli celé židovské rodiny vyvezené na územie južného Slovenska. Maďarská strana ich, pochopiteľne, nechcela prijať a tak tam celé rodiny, narýchlo odvlečené zo svojich domovov, mrzli na poliach južného Slovenska takmer mesiac. Až po vyjednávaniach a úplatkoch zo strany židovských organizácií, bolo týmto ľuďom umožnené, aby sa vrátili späť na Slovensko.
Antisemitská politika však na Slovensku čoraz viac silnela. Gardisti sa často správali ako absolútni páni, ktorých nemá kto zastaviť. Židom boli postupne upierané ich občianske a ľudské práva. Systém protižidovských nariadení a zákonov bol skutočne “rozmanitý”. Medzi zákazmi a príkazmi sa objavovali aj také, nad ktorými sa aj dnes zastavuje rozum. Nesmeli chodiť na kúpaliská, vlastniť rádioprijímače, mať jasne označené obchody, nesmeli vstúpiť do parku alebo na iné verejné priestranstvo, na obchodoch sa postupne objavovali nápisy “Židom a psom vstup zakázaný”, nesmeli sa zhromažďovať (skupinka piatich Židov sa považovala za zhromaždenie), museli sa vysťahovať z centra miest a pod. Všemožné slovné útoky, ponižovanie a často aj fyzické ataky boli na dennom programe.
Židia boli a aj sú v celej tejto tragédii zväčša vnímaní ako pasívne obete útokov. Skutočne sa medzi nimi nevytvárala otvorená rezistencia, ktorá by ich jednotne viedla k odporu. Ako ohrozená skupina vystupovali skôr umiernene. Snažili sa o to, aby čo najmenej lákali pozornosť alebo sa tiež snažili poukázať na to, že by mohli byť pre režim skôr prínosom (často sa odvolávali na svoje povolania - lekár, právnik a pod., ktoré sa iba ťažko nahrádzali). V Európe platila pre správanie sa obetí konštanta, ktorou sa riadili takmer všetky (menšie i väčšie) spoločenstvá. Vodcovia Židov vystríhali, že akékoľvek odporovanie alebo priame útoky voči režimu môžu byť iba príčinou k pomste na celej komunite. Až neskôr sa ukázalo, že ich osud bol nacistom vopred jasný, otázne boli iba metódy jeho naplnenia. Nič by na tom nezmenila ani skutočnosť či by sa Židia voči svojim utlačovateľom postavili otvoreným odporom.
Imrich Lichtenfeld
Medzi Židmi však neboli všetci ochotní hrať úlohu krotkých baránkov. Najmä mladí Židia sa po celej Európe snažili pridávať k odporu či neskôr k regulárnej armáde, alebo jednoducho sa snažili svoj osud ovplyvniť útekom z kontinentu. Takýmto mladým Židom bol aj Imrich Imi Lichtenfeld. Narodil sa v roku 1910 v Budapešti. Dôležitý bol preň hlavne jeho otec Samuel, ktorý bol pre mladého Imiho obrovským vzorom. Samuel bol policajným inšpektorom a v tejto kariére pokračoval aj po rozpade veľkého Rakúsko-Uhorska. V tom čase sa však už rodina nachádzala v Bratislave, kam sa Lichtenfeldovci presťahovali ešte pred prvou svetovou vojnou. Samuel pracoval na oddelení kriminálnej polície a postupne školil nových kriminalistov v Československu. V rámci osobnej prípravy na vykonávanie tejto funkcie sa venoval nielen vlastnému vzdelávaniu, ale tiež mnohým športovým odvetviam. V tomto duchu viedol aj svojho syna.
Imrich tak dostal od otca základy k najlepšiemu vzdelaniu, ale tiež k športovej príprave. Pod otcovým vedením sa venoval viacerým športovým odvetviam, no najviac vynikal v zápasení, boxe, gymnastike a plávaní. Postupne sa z Imricha stal silný juniorský pretekár, ktorý svoj klub a Bratislavu preslávil na mnohých podujatiach. Koncom 20. rokov minulého storočia sa stal niekoľkonásobným slovenským šampiónom v zápasení. Imrichova športová kariéra by isto napredovala ešte ďalej, pričom mal všetky predpoklady, aby sa stal československým reprezentantom číslo jedna v zápasení. To by sa však pomery nemohli radikálne začať meniť. Najskôr to bol latentný - skrytý - antisemitizmus, ktorý sa v našej spoločnosti prejavoval viac-menej neustále. Postupne sa táto forma nenávisti čoraz viac radikalizovala a prechádzala k otvoreným prejavom. Imi bol mladý muž, ktorý znášal nespravodlivú nenávisť oveľa horšie, než iné skupiny židovskej spoločnosti. Navyše, keď sa zo slovných urážok stali fyzické útoky, nevedel sa nečinne prizerať. V Bratislave začal organizovať mladých Židov a učiť ich zápasnícke techniky, aby sa vedeli ubrániť. Väčšinu toho, čo je základom krav magy, sa naučil práve v uliciach Bratislavy. Boj s členmi Rodobrany a neskôr Hlinkovej gardy sa stával každodennou rutinou. Mnohí Židia boli napadnutí len tak, bez akejkoľvek príčiny alebo provokácie.
Imi preto pracoval na systéme, ktorým by čo najrýchlejšie naučil svojich priateľov, ako sa brániť proti presile. Základy boja proti presile, ktorá bola navyše ozbrojená obuškami, nožmi a pod., sa stali piliermi toho, čo dnes poznáme ako krav maga. Imrich sa, hlavne v rokoch 1938 - 1940, zúčastnil nespočetného množstva pouličných bitiek v Bratislave, ktorým chýbali akékoľvek pravidlá alebo zábrany. Nespočetne veľakrát musel čeliť presile alebo sa brániť v nerovnom boji proti útokom zbraní. Postupne však pochopil, že pouličné bitky na postavení Židov nič nevyriešia a rozhodol sa emigrovať, kým bola možnosť. V tom čase existovali viaceré, no veľmi komplikované, možnosti a cesty. Tie po súši boli zložité preto, že boli dlhé a neustále kontrolované. Európske štáty nechceli prijímať cudzích Židov, dokonca im často nechceli umožniť ani prechod cez krajinu. Druhá cesta, o nič menej nebezpečná, bola vodná. Po Dunaji, ktorý bol neustále kontrolovaný, až do Čierneho mora, ktoré podliehalo ešte ostrejšiemu monitorovaniu. Zrejmé je, že cesta nebola jednoduchá a ani rýchla. Imi sa do Palestíny, kam smerovala jeho cesta, dostal až po niekoľkých rokoch. Medzi tým zažil viaceré dobrodružstvá a viackrát bol v skutočnom ohrození života. Pri pobreží Grécka bola loď, na ktorej cestoval, potopená nacistickými námornými silami. Podarilo sa mu zachrániť a postupne sa dostal až do severnej Afriky.
Tam sa na istý čas pridal k Československej légii, aby bojoval proti nacistom. Napokon sa do Palestíny dostal až v roku 1944. Okamžite sa pridal k jednotkám Hagany - židovská podzemná armáda, ktorá pôsobila v Palestíne počas Britského mandátu od začiatku 20. rokov minulého storočia - kde si jeho schopnosti čoskoro všimli nadriadení. Imrich sa tak stal inštruktorom pre bojovníkov Hagany a Palmachu (elitných jednotiek v rámci Hagany), kde vyučoval boj z blízka. Po vzniku Izraelského štátu (1948) sa stal hlavným inštruktorom Izraelských ozbrojených síl pre boj z blízka a bojovú prípravu. V armáde pôsobil dlhých 20 rokov, počas ktorých zdokonalil systém boja dnes známeho ako krav maga. Po odchode z armády sa Imi začal venovať modifikácii svojho bojového umenia, aby ho sprístupnil čo najväčšiemu počtu civilistov. Jeho najväčším cieľom bolo, naučiť každého človeka brániť sa bez ohľadu na jeho fyzické predpoklady a danosti. Isto v tom zohrali úlohu mnohé traumy, ktoré si zažil na konci 30. rokov v Bratislave. Imrich Lichtenfeld zomrel v roku 1998 v Izraeli. Zanechal po sebe celosvetovo uznávaný systém sebaobrany, ktorý sa vyučuje po celom svete.
