Druhá časť úspešnej prípravy na záverečné skúšky každého stredoškoláka.
Maturitná skúška je pomaly, ale isto za dverami. Nervozita, ubúdajúci čas, tlak zo strany profesorov či rodičov, to všetko ju sprevádzalo, sprevádza a bude sprevádzať až do posledných minút vyčerpávajúcej odpovede. My, o kúsok starší, vám síce už vieme povedať, že v porovnaní so skúškami na vysokej škole je maturita prechádzka ružovou záhradou, ale klamali by sme, ak by sme povedali, že sme sa všetci aspoň trošičku nebáli. Je to predsa len skúška dospelosti. Pomôcť vám na nej síce priamo nemôžeme, ale dovolili sme si pre našich českých a slovenských (nielen) maturantov pripraviť malého pomocníka, ktorý vám nepochybne ušetrí mnoho času. Literatúra a film sú totiž obe vysokou formou umenia a je ešte lepšie, pokiaľ si ich môžete zameniť. Vybrali sme si teda pre vás najznámejšie klasiky slovenskej literatúry, prenesené na veľké plátna či televízne obrazovky. Veríme však, že sa k jednotlivým knihám aj spätne dostanete. Stojí to za to.
Na rozdiel od prvej časti venujúcej sa svetovej literatúre, sme tu už boli nútení zakomponovať aj diela pre bežného diváka možno na oko neatraktívne. Čiernobiely vizuál však v drvivej väčšine vynahrádzajú kvalitné herecké výkony či samotná zápletka. Taktiež nám mnoho našich čitateľov dalo na známosť, že veľa zo spomenutých diel už nie je v smerniciach pod kolónkou povinného čítania. Pripomíname vám však, že maturita a všetky nasledujúce skúšky sú z 50% o výrečnosti a žiadneho profesora určite neurazí, ak mu namiesto jedného autorovho diela vyrozprávate druhé, nachádzajúce sa v našom zozname. Dovolíme si preto opäť tvrdiť, že s podobným rebríčkom by ste na literatúre nemali mať žiaden problém.
Adaptácie boli zoradené abecedne, podľa priezviska autora ich predlohy. Následne je slovenský názov diela, prípadne filmu.
Bukovčan, Ivan - Kým kohút nezaspieva (réžia: Jozef Pálka, 1972)
Ak sme v úvode povedali, že viacero zo zobrazených filmov neoplýva práve najambicíoznejším vizuálom, no zápletka a herecké výkony ho perfektne doplňajú, Kým kohút nezaspieva od Jozefa Pálku je perfektným príkladom. Ten nám doručil kvalitnú psychologickú drámu založenú na silnom príbehu od Ivana Bukovčana, ktorý znalým divákom určite pripomenie klenot svetovej kinematografie 12 Angry Men (a samozrejme aj jeho knižnú predlohu). Za jedného zavraždeného nemeckého vojaka totiž okupanti požadujú desať civilistov. Hra sa rozohráva v momente, kedy podozrivých ľudí zatvoria do malej pivnice a nechajú ich nájsť vraha vo vlastných radoch. Atmosféra knihy je zachytená takmer dokonalo, dialógy sú v istých momentoch až neuveriteľne presvedčivé a herecké výkony Ladislava Chudíka, Jozefa Kronera či Jozefa Adamoviča dosahujú impozantnú hĺbku.
Bukovčan, Ivan - Medená veža (réžia: Martin Hollý ml., 1970)
Rovnako, ako v prvom prípade, aj tu si dovolíme vyzdvihnúť filmovú nádheru jednoduchého príbehu, bezpochyby zaraďovaného medzi to najlepšie, čo sa v Česko-Slovensku natočilo. Ako už zaznelo v našom článku o 10 legendárnych slovenských filmoch. Medená veža je dramatickým príbehom trojice kamarátov a horalov, ktorým do života nečakane vstúpi mladá a krásna študentka. Ich osudy sa preplietajú na vysokohorskej chate obkolesenej nádhernými scenériami Vysokých Tatier, kde sa film nakrúcal. Skvelý scenár Ivana Bukovčana o priateľstve a láske sa vyhýba gýču či neprirodzenosti a hereckým predstaviteľom ponúka skvelo napísané postavy. Svojich úloh sa taktiež zhostili esá tej doby - Štefan Kvietik, Ivan Mistrík, Ivan Rajniak, Michal Dočolomanský a Emília Vašáryová.
Figuli, Margita - Tri gaštanové kone (réžia: Ivan Balaďa, 1966)
Jeden z najkrajších baladických príbehov lásky, aký v našich končinách kedy vyšiel, dostal svoju filmovú podobu v čase, kedy sa v spoločnosti začali ozývať hlasy demokratizácie. Hraná adaptácia, bohužiaľ, aj napriek pamätnému výkonu Michala Dočolomanského, nedosahuje kvalít knihy. Ľúbostnú zápletku medzi Magdalénou, Petrom a tyranom Zápotočným si teda odporúčame vo svojom voľnom čase prečítať, avšak chápeme, že príjemná 68-minútová stopáž robí pri nedostatku času zázraky.
Hečko, František - Červené víno (réžia: Andrej Lettrich, 1976)
Nebohý Andrej Lettrich bol šikovným režisérom a odvážne si zobral na paškál aj trojgeneračný román Františka Hečka opierajúci sa o kritiku majetných pomerov na slovenskej dedine zo začiatku 20. stor. Kniha sa skladá z troch častí a filmová (alebo teda miniseriálová) forma bola spracovaná do troch dielov. Aj keď je dielo o rodine Michala Habdžu zaujímavým a v hlbšom ponímaní aj zamysleniahodným adeptom na čitateľský zážitok, jeho knižné vydania sú obsiahle a teda aj takmer 4-hodinová televízna kapitola pôsobí dostatočne uspokojivo.
Hronský, Jozef Cíger - Sokoliar Tomáš (réžia: Václav Vorlíček, 2000)
Posúvame sa k „rozprávke", ktorú zachytil určite každý z vás vďaka nekonečnému vysielaniu v slovenských a českých televíziách. Pohľad na feudalizmus očami mladého a tajomného Tomáša sa v našich pomeroch stal už televíznou stálicou, no aj napriek tomu musíme podotknúť, že neoplýva vysokou kvalitou. V sfilmovaní dobrodružstva podľa Cígera absentuje mystická atmosféra a, bohužiaľ, je na slabej úrovni aj samotná réžia. Pointu však zachováva. Viac vám odporúčame ťažšie dostupnú, no audiovizuálne lepšie spracovanú drámu od Martina Kákoša, Jozef Mak. Na maturitnej skúške vám však neublíži ani jedno zo spomenutých .
Hviezdoslav, Pavol Országh - Ežo Vlkolinský/Gábor Vlkolínsky (réžia: Jozef Pálka, 1978)
Lyricko-epické skladby boli v dejinách našej literatúry doménou človeka, ktorý chcel objať celý vesmír, Pavla Országha Hviezdoslava. Prečo to spomíname? Lebo nasledujúce 4 diela sú toho jasným dôkazom. Zemianske eposy Ežo a Gábor Vlkolínsky, na pozadí reálnych historických udalostí patria medzi to najpodstatnejšie, čo rodák z Vyšného Kubína napísal. Opis vtedajšej upadajúcej spoločenskej triedy a jej transformácie na novú sa stal medzi čitateľmi obľúbený a štylizácia v presne vymedzených rámcoch realizmu tomu dodáva kultúrnu hodnotu obrovských rozmerov. Opäť musíme poznamenať, že film nepatrí medzi to najlepšie, čo sa v našej krajine natočilo, ale Hviezdoslav sa číta komplikovane, preto si ho veľa študentov určite uľahčí aspoň touto formou.
Hviezdoslav, Pavol Országh - Hájnikova žena (réžia: Jozef Pálka, 1971)
Pri Ežovi/Gáborovi sme spomenuli, že ide o opis upadajúceho zemianstva. Na druhej strane, Hájnikova žena vtedajšiu nižšiu strednú vrstvu poľudšťuje a dáva ju do protikladu k bohatej, arogantnej a nemorálnej šľachte. Michal a Hana sa do seba zahľadeli, avšak plány im kazí bohatý Artuš Vilány, stále obťažujúc Hanu. Tá ho v sebaobrane zabije a vinu na seba zoberie nebojácny Michal. Premisa aj po rokoch pôsobí zaujímavo a na režisérskej stoličke sediaci Jozef Pálka sa ju snažil zadaptovať čo najvernejšie. Asistujú mu pritom Jozef Adamovič, Božidara Turzonovová a skvelý Michal Dočolomanský. Čo môže veľa ľudí odrádzať, je práve verne poňatá Hviezdoslavovská reč, no my vám to odporúčame prekusnúť. Film, rovnako ako kniha, za to naozaj stojí.
Hviezdoslav, Pavol Országh - Zuzanka Hraškovie (réžia: František Chmiel, 1991)
Predchádzajúce diela síce boli kultúrne najväčším prínosom, avšak Zuzanka Hraškovie je jednoznačne najznámejšie dielo medzi širokými vrstvami obyvateľstva. Balada o malom dievčatku bez matky nenechá pri čítaní suché ani jedno oko a filmová verzia nie je výnimkou. O tú sa postaral melancholický, no svižný scenár Vincenta Šikulu, ktorý vás vtiahne do deja a zanechá stopu, ako máločo z doterajšieho rebríčka.
Chrobák, Dobroslav - Drak sa vracia (réžia: Eduard Grečner, 1967)
Spoločnosť by sa mala učiť z chýb a poznatkov z minulosti, no aj napriek tomu sa ponaučeniam vyhýbame. Už v roku 1943 totiž Dobroslav Chrobák napísal psychologickú románovú novelu s vyberanými prvkami príznačnými pre obdobie naturizmu, pojednávajúcu o predsudkoch, klamstvách a poverách. Drak sa vracia svojou zvláštnou formou obohatil tuzemskú literatúru a dnes sa na hodinách slovenského jazyka hovorí o „mystickom" Drakovi, ako o jednom z najpodstatnejších diel vychádzajúcich zo života bežných ľudí na dedine. Réžia Eduarda Grečnera dodáva snímke neočakávanú nadprirodzenosť a aj napriek zlým jazykom ide o jeden z najoriginálnejších filmov, aké môžete v našom rebríčku nájsť.
Jašík, Rudolf - Námestie svätej Alžbety (réžia: Vladimír Bahna, 1965)
Maličký národ Slovákov bol v histórii skúšaný mnohými spôsobmi a nie je žiadnym tajomstvom, že niektoré z týchto období vrhajú svoj hrôzu naháňajúci tieň aj do súčasnosti. Konkrétne sa nachádzame v štyridsiatych rokoch minulého storočia, kedy do jedného slovenského mestečka vpadnú nacistické vojská a presadí sa označovanie a deportácie židovského obyvateľstva. Film, rovnako ako expresionistický román, buduje romantickú linku na pozadí hrozivej fašistickej expanzie a ukazuje nám, že zmýšľanie ľudí občas ovplyvní až obrovská tragédia.
Jaroš, Peter - Tisíročná včela (réžia: Juraj Jakubisko, 1983)
U mladších ročníkov sa tomu ťažko verí, ale predstavte si, že Juraj Jakubisko nemá na konte iba odfláknutú Báthory. Magický realizmus v podaní Petra Jaroša vyznel na papieri takmer dokonalo a jeho prenos na filmové plátna ho o nič neochudobnil. Rovnako, ako Hečkovo Červené víno, aj táto analógia na pracovitých Slovákov je medzigeneračným románom, no ešte o čosi komplexnejším. Jakubisko ho poňal s obdivuhodným pátosom a filmu nemôžeme vytknúť žiadnu chybu. Starne snáď ešte lepšie, ako sa predpokladalo, výprava je úžasná, Jozef Kroner vo svojej, pravdepodobne, najlepšej role a dielo zahreje pri srdci aj toho najväčšieho skeptika. Vytvorili sa celkovo dve verzie (filmová a štvordielna televíznaa) a je na vás, akú si vyberiete. Obe stoja za to.
PS: Ak by ste mali s Tisícročnou včelou problém a pani profesorka by od vás aj napriek tomu vyžadovala aspoň niečo od P. Jaroša, skúste si aspoň v rýchlosti spomenúť na Pacha, hybského zbojníka, natočeného podľa rovnomennej poviedky.
Kukučin, Martin - Keď báčik z Chochoľova umrie (réžia: Pavol Haspra, 1990)
Schválne sme pri Hviezdoslavovi nespomenuli prívlastok najznámejší. Radi by sme ho totižto prisúdili inému autorovi, konkrétne Martinovi Kukučinovi. Ten s P. O. zdieľal viacero podobností, no vo svojom prístupe k názorom a opisom spoločenských tried sa líšia. Rovnako ako pri Vlkolínskych eposoch, aj Báčik z Chochoľova apeluje na zanikajúce zemianstvo. Schválne, kto by nepoznal chvastúnskeho Aduša Domanického z Domanic, ktorý sa dušoval nezískaným majetkom?
Kukučin, Martin - Rysavá Jalovica (réžia: Martin Ťapák, 1970)
Báčik z Chochoľova síce metaforicky kritizoval vtedajšie pomery, no nebol prvým takýmto dielom. O päť rokov skôr napísal satiricky poňatú poviedku Rysavá Jalovica a trefne v nej pomenoval jednu z najhorších pliag bežného osadenstva vtedajšieho Slovenska, alkoholizmus. Príbeh Adama Krta, ktorý sa vybral na trh za ťažko zarobené peniaze kúpiť kravu, zostal v povedomí ľudí nesmrteľný, hlavne vďaka pamätnému výkonu Jozefa Kronera dokazujúceho, že nie je tvárou hereckého neba pre nič za nič.
PS: To zo sfilmovaných diel Martina Kukučina nie je všetko a do pozornosti vam ešte dávame spracovanie rovnomennej autobiografickej novely Mladé Letá či príbeh postihnutého dedinského chlapca zrežírovaný vo filme so šarmantným Mariánom Labudom st., Neprebudený.
Lasica, Milan/Satinský, Július - Soireée (réžia: Peter Mikulík, 1968)
Ak sa vám niekto niekedy bude snažiť nahovoriť, že dvojka L+S je preceňovaná, môžete na toho človeka s pokojom Angličana mávnuť rukou. Soireé je totiž neuveriteľne nadčasovým vystúpením. Večerné stretnutie nie je filmom a ani dielom v klasickom slova zmysle. Ide o záznam predstavenia z Divadla na korze, plné štipľavých slovných prestrelok, narážok na zle fungujúci bývalý režim a hlavne nehynúcej charizmy a chémie medzi dvoma zohranými priateľmi.
Mináč, Vladimír - Kapitán Dabač (réžia: Paľo Bielik, 1959)
Podobne, ako v prípade Medenej Veže, aj tu si dovolím citovať kolegov z iného článku. Paľo Bielik postupne prešiel z roly herca do pozície režiséra a inšpirovaný II. svetovou vojnu a Slovenským národným povstaním nám priniesol hneď niekoľko významných diel. Jedným z nich je príbeh vysokého, štíhleho a priam jánošíkovsky vykresleného hrdinu - kapitána Dabača, ktorý sa pridá do povstaleckých kruhov a stane sa tak idolom slovenského ľudu a vyobrazením nádeje, odvahy a bojovnosti. Práve postava Dabača v podaní geniálneho Ladislava Chudíka dodáva filmu dynamiku i spád. Kapitán je neskôr zranený a odkázaný do opatery obyčajných ľudí. Tí mu poskytnú jedlo, prístrešie i skrýšu pred Nemcami. Podobne, ako vo Vlčích dierach, aj tu postupne dochádza k lamentovaniu nad zmyslom vojny a jej kritike. Okrem perfektného Dabača vám dávame do pozornosti aj menej známu, no rovnako dobrú snímku založenú na dráme Vladimíra Mináča, Smrť chodí po horách.
Mňačko, Ladislav - Smrť sa volá Engelchen (réžia: Ján Kadár, Elmar Klos, 1963)
Ďalší protivojnový román, vzdávajúci akýsi (režimom neskreslený) hold SNP. Voloďa je ranený partizán, spovedajúci sa zdravotnej sestre so svojimi problémami a opisuje hrôzy, aké zažil počas odboja voči nacistickým komandám. Z pohľadu Mňačka ide o dôveryhodné dielo, keďže sám pôsobil ako rebel, avšak nemusíte sa báť, tento významný novinár a spisovateľ je niečo ako slovenský George Orwell. Aj napriek tomu, že bol v 50. rokoch oddaný komunista, postupom času stratil akúkoľvek dôveru voči systému a priradil sa k jeho najprominentnejším odporcom. Jeho diela podliehali úplnemu zákazu distribuovania a jeho snáď najlepšie, s názvom Ako chutí moc, vám dávame s radosťou do pozornosti. Ide totiž o nadčasovú, pútavú a, bohužiaľ, pravdivú kritiku s oveľa menšou pozornosťou, než aká by sa jej mala venovať. Schválne sme tiež vybrali adaptáciu našich českých susedov, keďže ju poňali omnoho kvalitnejšie a je taktiež oveľa dostupnejšia. Nič však nepokazíte ani s tou slovenskou.
Palárik, Ján - Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch (réžia: Karol L. Zachar, 1968)
Veselohra Jána Palárika odohravajúca sa (respektíve apelujúca) na revolučné roky bola predlohou mnohých divadelných hier či filmových inšpirácií. Nádherná Emília Vášaryová, Božidara Turzonovová a zbožňovaný Michal Dočolomanský podali solídne výkony a národnobuditeľskej komédii sa defakto ťažko čo vyčíta, keďže dokáže pobaviť ľudí aj dodnes. Zámena postáv totiž prináša množstvo vtipných situácii a aj napriek nemilosrdnému zubu času stále ide o príjemný a pohodový zážitok.
Stodola, Ivan - Bačova žena (réžia: Karol L. Zachar, 1972)
Milostný trojuholník fascinoval autorov už od dávnych čias svojou reálnosťou a zároveň komplikovanosťou, nesúcou častokrát hrozivé následky. Presne o tom je aj vydarená tragédia Ivana Stodolu, ktorá zachytáva bezmocnosť ľudí v podobnej situácii a to, že zápletku nemusí vyriešiť len Boh, ale aj obyčajný človek tragickým rozhodnutím. Film sa okrem iného nesie v duchu hlbokých dialógov a poctivého vykresľovania postáv.
PS: Ak ste si po prečítaní predcházajúcich riadkov povedali, že tragédie nie sú nič pre vás, upriamujeme vašu pozornosť na veselú, grotesknú a satirickú divadelnú hru Jožko Púčik a jeho kariéra. V nej sa opäť blisla už spomínaná, perfektná dvojka Lasica - Satinský a zobrazenie až príliš poctivého človeka vás zaručene rozosmeje.
Tajovský, Jozef Gregor - Statky - zmätky (réžia: Miloš Pietor, 1973)
Rovnako, ako v prípade Dobrodružstva pri obžinkoch, aj tu sa dostávame k dielu spisovateľského velikána, inšpirujúce mnoho projektov až do dnešného dňa. Divadelná hra sa zameriava, ako to už vyplýva z názvu, na vzťah medzi majetkom a problémami, ktoré dokáže do rodiny priniesť. A že to nebude iba jedna rodina. Ľavkovci, Kamenski a Palčíkovci sa budú prieť o bohatstvo, zatiaľ čo im unikne najhlavnejšia časť vzťahu, a tou je láska.
Timrava, Božena Slančíková - Ťapakovci (réžia: Ľubomír Vajdička, 1977)
Párkrát sme sa už v rebríčku dostali ku dielam s kritickým či burcujúcim charakteromf. V niektorých prípadoch to totiž bolo pre obyvateľov viac ako potrebné. Viete si predstaviť život mnohočlennej rodiny Ťapákovcov, žijúcich pod jednou strechou v počte 16 ľudí? V dobách života autorky to bolo prirodzené, a práve preto sa rozhodla trefným spôsobom poukázať na neschopnosť a zaostalosť určitých ľudí odmietajúcich „pokrok". V televíznej inscenácii deju dodávajú čerstvý nádych výkony Milana Kňažka či Emila Horvátha ml. a so svojím zaujímavým vizuálom sa radí medzi projekty, obľúbené ako v knižnej, tak aj sfilmovanej podobe.
Urban, Milo - Živý bič (réžia: Martin Ťapák, 1966)
Pomaly sa blížime ku koncu nášho rebríčka a zhodou okolností nám tu zostali filmy, radiace sa svojou kvalitou na popredné miesta. Prvým z nich je Živý bič, už po druhýkrát spomínaného Martina Ťapáka. Ten originálne nadväzuje na ťaživý román, skladajúci sa z dvoch odlišných častí. Ťapák ich spracoval s osobitým filmárskym kumštom a pointa vo forme boja proti útlaku pánov je sprostredkovávaná skrz myšlienkové pochody a celkovú psychológiu rozličných postáv. Aj napriek svojmu ťaživému záveru vám Živý bič určite odporúčame.
Zvon, Peter - Tanec nad plačom (réžia: Pavol Haspra, 1989)
Oficiálnu maturitnú hitpáradu ukončujeme krátkou a nadmieru vtipnou veselohrou Petra Zvona. Stretnutie ľudí s obyvateľmi z minulosti je poňaté nadmieru originálne a kraľujú mu dobré herecké výkony, perfektne dotvárajúc komediálnu atmosféru celej snímky. S 56-minútovým trvaním ho navyše považujeme za perfektnú voľbu pre uponáhľaných študentov.
Dúfame teda, že sme vám aspoň trochu pomohli na vašej púti za lepšími známkami či vedomosťami. V diskusii pod článkom nám napíšte vaše názory, postrehy, poprípade pomôžte ďalším študentom. Na skúške vám prajeme pevné nervy, bystrý um a v neposlednom rade veľa šťastia.
