Mnohých brutalít proti partizánom a domácemu obyvateľstvu sa dopustili spolu s nacistami aj Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy.
Každý štát má niekoľko momentov, ktoré by najradšej vymazal zo svojej histórie. Medzi ne môžeme s kľudným svedomím zaradiť aj mnohé aspekty prvej Slovenskej republiky (do prijatia ústavy známa ako Slovenský štát). Vznikla 14. marca 1939 a zanikla 8. mája 1945, kedy kapitulovala vláda. Slovenská republika sa považovala za satelit nacistického Nemecka, keďže jej vznik je spojený práve s vyčíňaním tohto štátu. Jeho existenciu totiž podmienila snaha Adolfa Hitlera o rozdrobenie Československej republiky. Niet sa preto čo čudovať, že podľa teórie právnej kontinuity Edvarda Beneša, prezidenta prvej ČSR, bol tento štát právne neexistujúcim, a to aj z dôvodu, že Francúzsky národný výbor a Sovietsky zväz uznali Mníchovskú arbitráž za nulitnú.
Slovenská republika je čiernou škvrnou našej histórie aj kvôli deportácii židov. Židia boli vylúčení z verejných služieb, boli postupne systematicky zbavovaní svojich práv veľkým množstvom vyhlášok, nariadení a predpisov. Ich prenasledovanie a neskoršia deportácia z územia Slovenskej republiky bola dlhodobým procesom, ktorý iniciovali členovia radikálneho krídla HSĽS spolu s príslušníkmi Hlinkovej gardy a členmi Deutsche Partei, ktorí upozorňovali na nebezpečenstvo veľkého židovského vplyvu na ekonomiku ako aj potreby „riešenia židovskej otázky“ podľa nemeckého vzoru. K tomu mali dopomôcť aj nemeckí poradcovia pre židovskú problematiku Dieter Wisliceny a Alois Brunner. Tí s pomocou Augustína Morávka realizovali plán arizácie, čiže konfiškácie židovských majetkov, ktorý bol prvým krokom na odstránenie Židov z krajiny. V konečnom dôsledku zahynulo v koncentračných táboroch okolo 68 až 71 000 židov deportovaných z nášho územia a ďalších asi 30 000 zo slovenských území obsadených Maďarskom. Perzekúcia zo strany Hlinkovej gardy sa týkala aj Čechov, Rómov či demokraticky zmýšľajúcich ľudí a nespokojnosť s režimom a so situáciou byť satelitom nacistického Nemecka sa vyvinuli do Slovenského národného povstania.
SNP bolo ozbrojené povstanie slovenského domáceho odboja počas druhej svetovej vojny proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na územie Slovenskej republiky. Centrom povstania bola Banská Bystrica a hlavnými veliteľmi povstania boli Rudolf Viest a Ján Golian. V povstaní bojovali okrem Slovákov aj Česi, Poliaci, Rumuni, Rusíni, Ukrajinci či vojaci a partizáni zo ZSSR. Táto udalosť začala 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami, nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných spojeneckých mocností druhej svetovej vojny. Povstalecká armáda bola porazená nemeckými jednotkami v noci z 27. na 28. októbra 1944 a reakcia naň sa ukázala v krvavej podobe. Po vypuknutí SNP totiž v rámci Hlinkovej gardy vznikli Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, ktoré úzko spolupracovali s nemeckou nacistickou armádou a podieľali sa na mnohých vojnových zločinoch proti povstalcom, partizánom a aj obyčajným ľuďom.
Jedným z najhorších príkladov týchto zverstiev je masaker v Kľakovskej doline, ktorý poznáme aj pod označením, ktorý daný tragický okamih vystihuje presnejšie - Krvavá nedeľa. Udalosť sa odohrala 21. januára 1945, a teda len pomerne nedávno sme si pripomínali 71 rokov od tejto tragédie. Po skončení SNP časť povstaleckej armády prešla na partizánsky spôsob boja a obyvateľstvo im v mnohých prípadoch pomáhalo. A tým pádom sa vystavili nebezpečenstvu zo strany nacistov. Viaceré podhorské obce hlavne stredného a východného Slovenska sa stali významnými opornými bodmi partizánskeho hnutia, medzi ktoré patrili aj dediny v hornej časti Kľakovskej doliny, predovšetkým Kľak a Ostrý Grúň. V polovici januára 1945 nemecké spravodajské služby , ktorým pomáhali slovenskí informátori, získali správy, že obyvatelia obcí Kľak a Ostrý Grúň aktívne pomáhajú a potravinami zásobujú partizánske jednotky pôsobiace v okolitých horách pohoria Vtáčnik. Na základe týchto informácií naplánoval štáb jednotky Edelweiss (Abwehrgruppe 218) prepad obcí Kľak a Ostrý Grúň. Spolu s príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkových gárd a jednotkou Heimatschutzu zaútočili na obce Ostrý Grúň a Kľak. Taktiež treba dodať, že v jednotke Edelweiss bol vytvorený štvrtý oddiel s počtom asi 130 mužov, ktorým velil Ladislav Nižňanský z Čadce. Táto protipartizánska jednotka podnikla viac ako 50 akcií, pri ktorých prišlo o život okolo 300 ľudí a ďalších 600 bolo uväznených. Napriek tomu nebol za svoje zločiny nikdy potrestaný.
Ladislav Nižňanský
Ako prvý zažili teror obyvatelia Ostrého Grúňa. Časť jednotky Edelweiss spolu s oddielmi Heimatschutz najprv od lesov obkľúčila dedinu, aby z nej nikto nemohol uniknúť, zvyšok jednotky následne postupoval priamo do nej. Tieto vyvražďovania sú považované za najbrutálnejšie vojnové zločiny vykonané na Slovensku, a to hlavne vďaka ich priebehu. Protipartizánske jednotky totiž popresúvali domáce obyvateľstvo do obydlia Izidora Debnára, kde sa následne začal masaker. V kuchyni, na dvore či v ďalších izbách bolo popravených 64 ľudí vrátane žien a detí, kde najmladšia osoba mala iba 14 mesiacov. No ani pri nej si bezcitní vrahovia neodpustili svoje vyčíňanie. Masaker pravdepodobne prežilo len 9 obyvateľov obce a protipartizánske jednotky stihli aj podpáliť všetky domy.
Po krvavom masakri v Ostrom Grúni vtrhli do spodnej časti Kľaku a následne v domoch Jána Kotrlu , Štefana Zúbeka , Jozefa Adamova , Martina Bistu a v ďalších zavraždili 84 obyvateľov, prevažne ženy, deti a starcov. Jediný, kto prežil, bol Jozef Adamov. V Kľaku už obyvateľov ale nenatlačili do domu, kde ich postupne všetkých zabili, ako tomu bolo v Ostrom Grúni, ale zabíjali ich už naozaj hocikde - na uliciach, dvoroch či priamo u nich doma. V Novom Kľaku boli vyvraždení s výnimkou jediného človeka, ktorý so zraneniami prežil, všetci obyvatelia, celkovo 84 ľudí, vrátane 16 žien a 36 detí. Najmladšími obeťami boli dve troj a päť mesačné nemluvňatá. V dedine sa schovávali aj partizáni. Pred očami detí, žien a starcov jedného raneného mučili a následne zabili, ďalších dvoch hneď zastrelili. Ďalšie vraždenie zastavil telegram, ktorý doniesla motospojka. Po jeho prečítaní nacisti upustili od ďalšieho vraždenia a "uspokojili" sa len s vyplienením a vypálením Kľaku. Celkovo teda prišlo o život v oboch dedinách 148 obyvateľov, aj keď hovorí sa aj o čísle 146. Deň po masakri ešte stihli nacisti vysťahovať obyvateľov z Kľakovskej doliny, vypáliť zvyšné domy a oblasť uzavrieť.
Veliteľ a podľa všetkého hlavný zodpovedný za masaker v Kľakovskej doline, E. von Thun-Hohensteina, bol 18. januára 1946 sovietskym vojenským súdom odsúdený na smrť a následne 12. februára popravený zastrelením. Nižňanský ušiel do zahraničia a v roku 1962 bol Krajským súdom v Banskej Bystrici v neprítomnosti odsúdený na trest smrti. Neskôr sa podarilo zistiť, že Nižňanský žije v Nemecku, Mníchovský Krajinský súd ho 19. decembra 2005 však zbavil viny s tým, že jeho aktívnu účasť na masakroch už nie je možné dokázať. Nižňanský tak zomrel nepotrestaný 23. decembra 2011. Dnes na týchto miestach nájdeme pamätníky, ktoré majú pripomínať masaker. Aj keď vyzerá to tak, že miestni obyvatelia ho prehliadajú.
