Spánkové paralýzy, náznak astrálneho cestovania a podobne.
V poradí piaty diel denníka snov je pred nami a vy nám jasne dávate najavo, že sny vás neprestávajú baviť a radi si prečítate nové, fascinujúce zážitky spojené len s našou mysľou (alebo nie?), čoho dôkazom boli desiatky mailov v našej schránke. Dali ste nám zabrať, no my sme vašu odozvu zhrnuli do nasledujúcich pár príbehov. Dopredu upozorňujeme, že nedokážeme zaručiť 100% autenticitu vypovedaných príbehov. Všetky doposiaľ zverejnené zážitky nájdete tu.
Ak máte v pamäti natoľko zaujímavý príbeh, že sa oň chcete s nami podeliť, pošlite svoj zážitok na [email protected]. Čím viac si z neho pamätáte, tým lepšie. Tiež by som chcel zdôrazniť, že okrem opisu nám môžete poslať aj prípadné okolnosti, ktorými bol sprevádzaný, ako napríklad nezvyčajné/paranormálne javy, ktoré sa diali vo vašom okolí a podobne.
Štefan Hricišin
13. dňa v mesiaci mi sestra volala, že v noci prežila hrôzu. Posťažovala sa mi a porozprávala o tom, ako cítila zlú energiu, nevedela rozprávať a počula smiať sa decko, takým tým hrôzostrašným smiechom. Čas určila na 3:24 hod. ráno. Samozrejme, tento jej pocit z noci čoskoro vyprchal. Dni ubiehali. Rozhodol som sa ísť na návštevu domov (bývam totiž v inom meste). So sestrou sme strávili normálny večer a šli spať. Spí sa mi celkom príjemne. V izbe je príjemná teplota, nikto nechrápe. Je mi fajn. Zrazu to začalo. Začínam pred niečim utekať, no neviem sa ani pohnúť. Uvidel som svoju izbu. Bol som priamo v nej a snažil som sa rozprávať na sestru, že mi nie je zrovna najpríjemnejšie. Nejde to. Moje telo je ochrnuté. Neviem prehovoriť, neviem utiecť. Som prikovaný k posteli. Zrazu začínam cítiť strach. Cítim blízkosť toho najväčšieho zla. Väčšie zlo som ešte nepocítil. Strach, hrôza, stres, stratenosť, úplná bezmocnosť, všetky tie najhoršie pocity, aké poznáme.
Všetko to zlo sa teraz dostalo do mňa. Som neovládateľný. Mám pocit, že ma práve začal ovládať samotný démon. Vyslovene satan. Začínam rozprávať démonickým hlasom. Počujem ako démon zo mňa rozpráva: "Ty patríš mne a nikomu inému. Ja som kráľ božstva," a podobné. Ďalej zo mňa démon rozpráva a prihovára sa, kričí, je nahnevaný. Nerozumiem mu. Nerozumiem jazyku, ktorým práve rozprávam. Predstavte si, že ste Slovák a teraz začnete zrazu rozprávať anglicky z ničoho nič. Všetko hovoríte správne, len tej reči jednoducho nerozumiete, ale viete, že je to niečo veľmi veľmi zlé. Môj hlas je naozaj strašidelný. Bojím sa slov, ktoré vyslovujem. Bojím sa, že ide o skutočnosť. Bojím sa o seba, o svoju sestru, rodinu, blízkych, pretože nič nemám pod kontrolou a cítim sa vyslovene posadnutý. Neviem sa hýbať. Démon ma ovládol. Uvedomujem si, že zo mňa prehovára a ja to nemôžem ovplyvniť. Predstavte si ten najdémonickejší, najmohutnejší a najstrašidelnejší hlas, aký len môžte. Zrazu je ticho. Démon zmizol.
Preberám sa a v izbe je úplné ticho. Také ticho, že počujete tlkot vlastného srdca. Zľakol som sa, pretože viem, čo sa mi práve stalo a bolo to zlé. Začínam plakať. Som roztrasený a cítim, akoby zo mňa vyšlo všetko zlo, ktoré tam práve pred chvíľkou bolo a rozprávalo cezomňa. Sestra sa preberá. Vidí, že sa niečo stalo, prihovára sa mi. Zisťuje a začína ma utešovať. Bojím sa znovu zaspať. Pozreli sme sa spoločne na hodiny a bolo 3:24 hod. ráno. Vspomínate si na čas a dátum, ktorý som spomenul na začiatku? Bol to 13. deň v mesiaci, tak ako predtým, tak aj teraz. Presne mesiac po tom, čo sestra počula v noci strašidelný detský smiech. Takmer na minútu presne a o to viac je to strašidelnejšie. Obaja sme to brali ako niečo nadprirodzené a skutočné.
Soňa
Raz v lete som spala v obývačke, mama v spálni a snívalo sa mi, že som sa stala duchom v nejakom starom obchode, kde boli ľudia v čiernom, ktorí boli mŕtvi, avšak ako duchovia viditeľní, a ja som bola živá, avšak neviditeľná. Cítili, že som tam a nepáčilo sa im to. Práve vtedy tam tieto postavy mali nejaký ples, chlapi v oblekoch, ženy v čiernych šatách a vedel som, že odtiaľ musím utiecť čo najnenápadnejšie. Podarilo sa, sen sa skončil, myslela som si, že som sa zobudila, počula som vonku trúbiť autá (večný problém s parkovaním na našom sídlisku), keď som však otvorila oči pri gauči stála žena v dlhých čipkovaných čiernych šatách, bola to žena z toho obchodu a tvár mala zahalenú. Pozerala sa na mňa. Snažila som sa kričať, no kto zažil vie, že to ide len šepotom. Snažila som sa hýbať rukou a búchať do postele, samozrejme, že som sa nemohla ani pohnúť, a tá žena, tam len tak stála. Zrazu sa premenila na čiernu akoby dymovú guľu a odletela preč z obývačky. Po celý čas som na to pozerala a snažila sa vydať aspoň hlásku, zakričať na mamu "pomóc!". Neprišla, milé od nej, hoci mi o pár minút hovorila, že ma počula kričať šepotom.
Ondrej Čičman
Prvý raz som spánkovú paralýzu zažil zhruba pred piatimi rokmi, bolo to v lete. Pred tým som o tom nikdy nepočul a problémy so spánkom som nemával. Táto prvá sa odohrala pár dní po pohrebe starej matky. Bolo horúco a ja som si ľahol s knižkou počas prázdnin a po chvíli ma zmohol tvrdý poobedný spánok. Odrazu som sa zobudil, ležal som na chrbte, oči som malátne otvoril a nevedel som sa pohnúť. Nikoho som nevidel, ale cítil som, že sa niečo okolo mňa deje. Cítil som chlad a mal som pocit akoby ma niekto chladnou rukou hladil po tvári. Nebolo to násilné ani nepríjemné, ale bola to nová a šokujúca skúsenosť. Skúšal som kričať, ale nešlo to. Čím viac som sa bál, tým sa hluk v ušiach stupňoval (samozrejme, teraz už viem, že to bola samotná krv, ktorú človek v takejto situácii intenzívne počuje akoby to bol externý zvuk). Zobudil som sa po nie dlhom čase, no mal som pocit, že som tak zotrval veľmi dlho. Vzápätí prišla domov matka. Povedal som jej o tom a ona sa ma spýtala, kedy to zhruba bolo. Bolo to cca okolo 17. hodiny a ona mi na to povedala, že v tom čase pálili staré šaty a iné veci po zosnulej starej mame. Dosť ma to vydesilo, ale nakoľko nie som poverčivý, snažil som sa na to ísť racionálne a dozvedieť sa o tom čo najviac. Zistil som, že spánková paralýza sa deje často, keď človek zažíva stresové, vypäté obdobie alebo obdobie mnohých zmien. Taktiež som sa dozvedel, že je to čisto vnútorný stav, že v skutočnosti sa okolo nás nič nedeje, ale strach je silná emócia. Taktiež som prišiel na to, že ak chcem prerušiť paralýzu, mám sa pokúšať hýbať mimickými svalmi, viečkami. Toto naozaj zaberá, mozog dostane impulzy na prebratie a vy sa zobudíte. Od toho prvého incidentu sa mi to stalo viackrát, dokonca aj niekoľkokrát za jednu noc. Stav prichádza väčšinou, keď ležíte na chrbte, ale stalo sa mi to aj pri spánku na boku či bruchu. Druhá najintenzívnejšia paralýza bola skôr na prelome nočnej mory a paralýzy. Snívalo sa mi, že som bol v akejsi dedinke, vyzeralo to ako Taliansko, bola noc, všetko bolo zelené, vyzeralo to ako v stredoveku. Vždy som začal bežať od akéhosi rohu na ulici, na ktorom svietila lampa. Ja som bežal, obzeral sa, nikto za mnou a vždy som došiel do kamennej chajdy, kde bola iba posteľ. Dvere sa zabuchli a niekto do nich z vonku trieskal. Toto sa stále opakovalo a ja som každým útekom do chajdy akoby prenikol do hlbšej úrovne podvedomia. Chcel som sa zobudiť, lebo som vedel, že snívam, ale nešlo to, potom som sa strhol a sotva som lapal po dychu. V mojich paralýzach je vždy špecifické to, že nevidím nikoho, iba cítim prítomnosť akéhosi nezhmotneného zla. Postupom sa však snažím ovládať a nebáť, vtedy je aj tá paralýza pokojná a skrátka sa pomaly preberám pohybom mimických svalov. Netreba za tým hľadať nejaký nadprirodzené veci, pokiaľ je to v tejto rovine, má to vedecký základ, mozog je skrátka záhada.
Anonymný fanúšik
Chcela by som sa podeliť so svojím zážitkom, ktorý sa mi po prečítaní vášho úvodu článku ihneď vynoril z pamäte. Pred pár rokmi som sa ocitla na nemocničnom lôžku v jednej z bratislavských nemocníc. Čakala ma dosť náročná operácia a z toho, čo sa mi pred ňou udialo, by si každý z vás povedal, že ide o spánkovú paralýzu spôsobenú stresom - psychickým aj fyzickým vyťažením, únavou, lenže, asi tri dni pred operáciou, som sa počas noci prebudila a snažila otvoriť oči, očné viečka som mala oťažené a pri pokuse otvoriť ich som videla len tmavý pohyb okolo seba, akoby neurčitá postava, ktorá sa mi pokúša dostať do šuplíka. Preľaknutá som chcela zvoniť na sestričku, kričať, ale hlas bol zablokovaný a celé telo ako prikované ku posteli. Asi po nejakých troch až piatich minutách sa mi podarilo vystrieť ruku a začala som trieskať o nočný, nemocničný stolík a spomenula si, že rýchlo vyberem ruženec, čo mi mama podstrčila pri odchode. V tom to celé prestalo. Jedna zo spolubývajúcich sa prebrala a vybrala sa na WC. Keďže ju čakala operácia hlavy a rozumovo bola indisponovanejšia, v tom momente som nemala komu o tom všetkom povedať a po vychladnutí zážitku som sa hanbila zavolať sestričky na izbu. Pustila som si rádio na mobile, bolo len nejako po pol druhej v noci a prestrašená som zaspala. Ráno, keď sme sa všetci prebrali, som druhej spolubývajúcej porozprávala, čo sa mi udialo, akurát bola v izbe mladá sestrička, kukla na mňa a rýchlo odišla. Nechápala som prečo, len neskôr som sa dozvedela, že na svoje miesto už nenastúpila. O pár dní ma čakala operácia. Ako ma sanitárka a sestrička na ňu pripravovali, povedala som im, čo sa mi stalo v tú noc, ešte som ani neskončila, jedna z nich mi vraví: Nie ste jediná, ktorej sa to na tej izbe stalo. Potom ma odviezli na operačný stôl. A chcete vedieť ako dopaddla operácia? Pri úvode do anestézy, keď som už bola uspatá, som dostala anafylaktický šok - nik nevedel z čoho, ale miesto operácie ma čakal pobyt na áre.
Lukáš Oplt
Zdravím, chci se podělit o svůj zážitek ohledně snů, ale dalo by se to zařadit i do spánkové paralýzy, či astrálního cestování. Budou to 2 roky, co mi umřel táta (bylo mi 19 let). Umřel v nemocnici (rakovina) a tak jsme se rozhodli ho ještě navštívit jako zesnulého. Nemusím povídat, že jsem byl strašlivě smutný, naštvaný, vzteklý a zničený, ale to zajímavé přišlo večer. Lehnul jsem si na gauč, kde táta spával a po dlouhých hodinách jsem usnul. Ihned po usnutí jsem se "probudil" a slyším pláč, zvedám se jdu za pláčem, vidím v kuchyni, až vzádu u zdi mého tátu, který objímá sestru, která pláče a říká jí: "To bude dobrý, všechno bude v pořádku, neplakej" Rychle jsem se k němu rozběhl a objal jsem ho, opakoval mi to samé, stále podíval, že to bude v pořádku a pak mi oznámil, že už musí jít. Rozloučil se a prošel zdí, byl jsem velmi zmatený, nevěděl jsem co si mám myslet, vracím se k pohovce, ulehám zpět na gauč. Po ulehnutí se probouzím, jsem zpátky v realitě, ale cítím obrovský tlak v hlavě a jako by na mě ležel balvan ne, že bych se nemohl hýbat ale na celém těle tlak, jak kdyby na mě něco velmi těžkého leželo, ale vůbec by to neovlivnilo moji pohyblivost. Tlak v hlavě nebyl nepříjemný, byl takový velmi příjemný, hřejivý a "zářivý". Tlak v hlavě mi vyvolával pocity jako by kolem mne vše zlatě zářilo. Nedovedu si to vysvětlit. Asi ještě hodinu udiven z tohoto úkazu a opět jsem usnul. Probudil jsem se ráno. Ráno jsem byl šťastný, byl jsem upřímně šťastný. Věděl jsem, že navždy odešel i tak jsem byl veselý, šťastný a pořád jsem jsem usmíval.Setkání s tátou jsem si důkladně zapsal a uschoval, ale nebylo to potřeba, toto shledání stále žije v mé hlavě a nikdy na ten den nezapomenu.
