Tentokrát sa s nami porozprávala Dominika Pagáčová.
Ahoj Dominika! Sme radi, že ťa tu máme a poďme bez zbytočných slov rovno na otázky. Prezraď nám, prečo si sa rozhodla práve pre Indonéziu? Na svete je kopu ďalších nádherných miest, a tak by sme boli radi, ak by si nám objasnila tvoju voľbu pre túto vzdialenú krajinu.
Cestovanie je moja vášeň a životný štýl. Ja som sa pre cestovanie jednoducho narodila. Bola som ochotná skúsiť túto možnosť precestovania Indonézie, a tak som dala dokopy potrebné dokumenty (Indonézania milujú byrokraciu) a všetko som pekne doručila na ambasádu. Výsledky som mala mať v apríli, no prebiehal už máj a stále nič. Už tu som si testovala jednu z mojich najmenej obľúbenejších činnosti - čakanie. Medzitým som sa úspešne stala čerstvou bakalárkou, zbalila sa do USA a odtiaľ čakala na spomenuté výsledky dúfajúc, že jeden krásny deň, ako si budem sedieť na bazéne v USA, dostanem informáciu, že v septembri balím kufre smer Indonézia. Ten deň predsa len prišiel! Radostne som si prečítala svoje meno v zoznamoch vybraných študentov a musím povedať, že išlo o super pocit. Bohužiaľ, nikto z mojej rodiny nesúhlasil, ba boli proti a do poslednej chvíle sa mi snažili môj pobyt v Indonézii vyhovoriť. Nuž, ja som tvrdohlavá. Chcela som do Indonézie ísť, tak som aj išla. Bol koniec septembra a po krásnych piatich dňoch strávených doma, kde som len vybavovala všetko možné, čo bolo treba, som nasadla do lietadla smerujúceho do Indonézie netušiac, čo ma čaká. Lietadlo už ani neregistrujem. Využívam ho viac ako dopravu MHD, takže ani mi nejako nedochádzalo, kam idem. No postupne sa mi v hlave vynárali myšlienky typu, kde to opäť idem, čo tam budem robiť a či všetko zvládnem.
Vedela by si našim čitateľom vysvetliť, ako sa ti vlastne naskytla možnosť ísť do Indonézie? Išlo všetko z tvojej hlavy a tvojho vrecka alebo sa za všetkým skrýva niečo, o čom my netušíme?
Kľúčovým slovom je Darmasiswa. Ide o program financovaný indonézskou vládou umožňujúci ľuďom (nie len študentom, ale aj iným ľudom akéhokoľvek statusu) z mnohých krajín jeden alebo dva semestre študovať v Indonézii. Veľa kamarátov sa ma pýtalo, či ide o program pre moju domovskú univerzitu a čím je podobný ako Erasmus. Nie, Darmasiswa nemá s mojim štúdiom na Slovensku spoločné absolútne nič, takže keď sa rozhodneš vycestovať s týmto programom do Indonézie a si študent, musíš prerušiť svoje štúdium u nás na Slovensku. Zo Slovenska sa ročne do Indonézie cez tento program pozrie asi 15 študentov. Z uchádzačov sa vyberá formou pohovoru (najprv samozrejme vyplniť kopu papierovačiek a zháňanie odporúčaní). Zúčastniť sa môže každý vo veku medzi 18-35 rokov. Potrebné dokumenty potrebné odovzdať na ambasádu sú všetky v angličtine. Píšeš v nich vlastne o motivácii, prečo by si mal ísť práve ty študovať do Indonézie, životopis, odporúčanie od vyučujúceho a 5 stranová prihláška. Je dôležité napísať dobrý motivačný list a mať k Indonézii nejaký vzťah alebo aspoň teda mať nejak rozumné vysvetlenie, prečo by si mali vybrať práve teba. Môžeš si vybrať z mnohých odborov, ale najtypickejšími sú asi indonézština, batik, tradičná hudba a tanec. V prihláške si zvolíš školu, ale môže sa stať, že pôjdete úplne inam, ba nikam. Ja som si zvolila Yogyakartu a Bali, no nakoniec som sa dostala do Padangu na Západnej Sumatre. Po pohovore ti už nezostáva nič iné, než len čakať na výsledky. Už tu sa dokonale zoznámiš s indonézskym čakaním, pretože slovo čakať v Indonézii naozaj znamená čakať. Aj keď oficiálne informácie hovoria, že dostanete výsledky v apríli či máji, nakoniec prídu oveľa neskôr. Minulý rok som ich získala na konci júna. Je to únavné a hlavne potom musíš zariaďovať všetko na poslednú chvíľku. Treba byť pripravený, že v Indonézii sa väčšinu času stále len na niečo čaká. Keď už zistíš, že si bol vybraný, tak už je len potrebné vybaviť si víza, poistenie a booknuť letenku.
A čo štipendium? Dokážeš v pohode vyžiť a žiť ako-tak dôstojne alebo musíš pre svoje blaho aj niečo urobiť?
Štipendium stačí. Myslím teda k životu na Západnej Sumatre, pretože na Bali určite nie, tam už sú ceny skôr európske. Tak isto ak chceš aspoň trochu cestovať, budeš potrebovať svoje vlastné peniaze. Navyše je fajn mať vlastnú rezervu aj pre prípad, že nedostaneš štipendium včas alebo už teda chceš aj nejaký výlet či si Indonéziu aj trošku užiť. Letenku, poistenie a všetko okolo si hradíš z vlastného vrecka, ale ak už si raz v Indonézii, tak je radosť niečo kupovať, lebo ceny v porovnaní so Slovenskom sú diametrálne odlišné (myslím smerom nadol). Mesačné štipendium je 2 milióny, áno čítaš správne, ale bohužiaľ 2 milióny v indonézskych rupiách, čo je cca. 130 eur. Nie je to veľa, ale dá sa niečo vymyslieť.
A čo cesta? Ako prebiehal let do Indonézie?
Let trval krásnych 20 hodín. Leteli sme spolu tri kamošky z Budapešti s prestupmi v Dohe a Srí Lanke. Nakoniec Jakarta a posledné lietadlo smerom do môjho študijného mesta Padang na Západnej Sumatre. Tu sa naše cesty rozdelili, hoci sme každá v prihláške uviedli rovnaké školy, dopadlo to už inak a každá smerovala inde.
Prvé pocity z novej krajiny a kultúry bývajú často najnezabudnuteľnejšie. Môžeš nám opísať tie tvoje?
Pristála som v Padangu. Už na letisku ma čakali dve tetušky z medzinárodného officu zahalené v hidžábe. Vyzerali milo, bola som rada, že sa mi postarali o odvoz a prišli pre mňa až na letisko. Bolo mi povedané, že v Indonézii sa moc neodhaľujú, takže som bola na to psychicky pripravená. Po príchode do mojej novej izby ma umiestnili k trom Indonézčankam, ktoré vôbec nevedeli po anglicky. Toaleta bola len diera na sedenie plus kýblik na umývanie a splachovanie, sprcha bola podobná a všade lietali komáre. Moje nové kamošky spali so zasvieteným svetlom (nemyslím malú lampičku, ale neónku čo mi vypaľovala celú noc zrak) a obklopovali nás plesnivé steny, kovové postele a mramorová zem. Hneď od prvého dňa, ako som prišla, som zažila niekoľkohodinové výpadky elektriky aj vody (samozrejme voda nie je pitná, sem tam je aj hnedastej farby). Začiatky v Indonézii boli naozaj kruté. Aby nebolo málo, v tom čase horela polovica Indonézie a dva mesiace sme museli nosiť rúška, keďže smog bol všade a ani som si nevidela 5 metrov pred nosom.
Takže vravíš, že si začínala v Padangu. Predpokladám, že väčšina našich čitateľov o ňom bohviečo nepočula. Povieš nám i ňom zopár informácii?
Husto obývané mesto Padang sa nachádza v pobrežných oblastiach v západnej Sumatre, a preto je vzduch veľmi horúci. V meste je tiež veľa tradičných trhov a nákupných centier, no známe je predovšetkým ako mesto študentov. Každá vysoká škola je rozptýlená v rôznych častiach mesta. Obyvatelia Padangu väčšinou pochádzajú z iných etnických skupín ako napr Jawa, Tionghoa, Nias, Mentawai, Batak, Aceh, dan Tamil. Ľudia hovoria indonézsky alebo nárečím Minang, ktoré je úplne iné ako oficiálna indonézština. Komunikácia hoci aj v angličtine je veľmi náročná.
Zaujali ťa mieste špeciality a pochutiny? Stravovanie v ďalekej krajine ako Indonézia je určite iné ako u nás na Slovensku a v Českej republike.
Indonézčania často jedia vyprážané kurča, vyprážanú ryžu a vyprážané cestoviny. Áno, vysmážajú všetko, to som bola veľmi prekvapená po mojom príchode. Osobne som teda očakávala veľmi zdravú kuchyňu plnú čerstvej zeleniny a ovocia. Síce majú veľa druhov zeleniny a ovocia, ale všetko len vysmažia alebo pridajú cukor, dokonca aj do čerstvých ovocných džúsov, pokiaľ si nepoviete, že ho nechcete. Všetko jedlo veľmi presmážajú a používajú veľmi veľa najnezdravšieho palmového oleja. Všeobecne platí, že indonézski ľudia milujú čili a kuchyňa je veľmi pikantná, čo ja milujem. Ľudia nepoužívajú na jedenie ako my vidličku s nožíkom, ale jedia s lyžicou a vidličkou, ba rukami. Na stole majú vždy misku s vodou, v ktorej si oplachujú ruky. Jesť dokážu hocikde. Rozložia si jedlo kdekoľvek na zemi potom ho následne konzumujú (prvýkrát to bol pre mňa dosť veľký šok). Doslova a do písmena na hocijakej špinavej zemi si rozložia na banánovom liste napr. ryžu a rukami ju jedia. Ako dezert majú najradšej väčšinou ovocie, ako napr. papáju, mango, ananás, banán alebo nejaký koláčik.
Nakoľko sa často zaoberáme módou, zaujímalo by nás, čo sa nosí v takej Indonézii. Má náboženstvo veľký vplyv na spôsob obliekania?
Obliekanie je veľmi prísne. Celé dni teplomer ukazoval 30° a ja po lete na bazéne ako plavčíčka v USA v bikinách som zažila doslova šok. Keďže v meste žije viac ako 90% moslimov, musela som sa prispôsobiť. Za tričko na ramienka v školskej menze ma naháňali, nech sa idem okamžite zahaliť. Takže kraťasy som radšej ani neriskovala a neprovokovala som. Indonézania nemajú radi ich tmavú kožu a v žiadnom prípade neriskujú žiadne opálenie, takže fashion vychytávka, ktorá tu letí, sú zimné rukavice na rukách a žabky s ponožkami na nohách. Bez tohto doplnku nikto na skúter ani nenasadá. Častokrát, hoci aj pri 30°, ľudia nosia dokonca aj zimné bundy a obchody sú plné bieliacich sprejov a krémov na telo. My Európania milujeme opálenie a oni naopak, čím bledšia pokožka, tým lepšie pre nich.
Takže vravíš, že miestny život je naozaj odlišný. Keď už ťa teda naháňali po menze kvôli tričku na ramienkach, ako je to s náboženstvom?
S islamom som sa v stretla prvýkrát v Indonézii. Musím povedať, že moslimovia sú veľmi priateľskí, milí a každodenne mi hocikto ponúkol len tak jazdu na motocykli, či na inom dopravnom prostriedku. Ale čo sa týka modlitieb, to bol pre mňa ďalší šok. Moslimovia sa modlia 5-krát denne a prvá modlitba je už okolo 4-tej ráno. Na každom kroku sú mešity. Samozrejme všetko tolerujem, ale nedá sa nevšimnúť si či nezobudiť sa počas prvej modlitby okolo 4-tej ráno. Používajú reproduktory, takže modlitby počuť až k vám do postele hneď z rána. Prvýkrát, keď som sa kvôli nim prebudila som bola úplne mimo, naozaj ako keby vám niekto kričal do ucha megafónom. No čo, už po pár nociach som sa s tým naučila žiť a budila sa len príležitostne.
Indonézia má takmer 240 miliónov obyvateľov, čo nie je máličko. Predpokladáme, že mestá boli preplnené a sem-tam sa našiel aj nejaký slum. Je doprava taká ako občas zvykneme uzrieť na internete? Chaos na ulici, tisícky áut a iných vozidiel...
Keďže mesto je dosť husto osídlené, dostať sa niekam autom nie je veľmi rozumná vec. Preto väčšina ľudí jazdí na motocykli. U nás ním jazdia jeden alebo dvaja ľudia, no v Indonézii väčšinou traja až štyria. Je to celkom vtipné. Jeden motocykel odvezie v pohode aj 4-člennú rodinu. Keď som videla prvýkrát štyroch ľudí na jednom motocykli, ostala som v nemom úžase. Ako verejná doprava tu funguje tzv. angkot. Myslím, že za normálnych okolností ide o vozidlo pre 6 ľudí, ale v Indonézii platí, že vždy sa nájde miesto ešte pre jedného. Takže bežne som sa viezla minimálne s 10 ďalšími spolucestujúcimi.
Vedel niekto aspoň niečo o Slovensku alebo o Slovákoch?
Bohužiaľ. Málokto vedel, kde sa Slovensko nachádza. Keď som domácich upovedomila, že niekde v Európe, tak sa už chytali viac. Len pre predstavu, bežný Indonézan za celý svoj život neopustí ani len mestom v ktorom žije, takže pre nich je asi aj ťažko predstaviteľné, že existuje niečo iné ako Indonézia. Ale jazyková bariéra bola veľká. Ako som už povedala, angličtina je ich veľmi slabou stránkou a inde ako na Bali komunikácia inak ako po indonézsky nehrozí.
Kde inde si ešte bola?
Veľmi som bola očarená miestom na Západnej Sumatre nachádzajúce sa 5 hodín autobusom od Padangu - Harau Valley. Tam som zažila pocit, že ku šťastiu človeka stačí naozaj málo, len malý skromný domček pod vodopádom, ticho a očarujúci výhľad na ryžové polia. Čo sa týka Jakarty, tak som bola celkom sklamaná, pre mňa to bolo len jedno z veľkých zasmogovaných miest, kde ani slnko nesvietilo počas celej doby keď som tam bola. Jedným z mojich snov bolo vždy vidieť Bali. Celý tento trip do Indonézie bolo hlavne s cieľom vidieť Bali. Raz keď už si v Indonézie, tak letenky kamkoľvek, či na Bali alebo Jakartu stoja pár desiatok eur, takže bola by škoda neprecestovať čo najviac miest. Na Bali som prišla v prvej polovici decembra a strávila som tam viac ako mesiac. Pravdupovediac po príchode som bola trošku sklamaná, pretože som mala veľmi veľké očakávania. Predstavovala som si azúrovo-modré pláže ako z obálok časopisov. Trošku som pozabudla na to, že aj Bali je stále Indonézia a ľudia, ktorí tam žijú, sú stále Indonézania, takže kultúra a štýl života bude také isté. Prvý dojem - znečistené pláže a za vyprážanú ryžu si pýtajú 5-násobok. Ale ako som začala navštevovať rôzne miesta a viac Bali spoznávať, bola som stále viac a viac uchvátená.
Takisto Vianoce na Bali, niečo úžasné! Išlo o moje prvé Vianoce mimo domova, ale vykompenzovalo sa to teplom, morom a pieskom. Vianoce sme strávili v jednom skvelom podniku so Slovákmi a Čechmi v Padangbai. Majitelia reštaurácie boli Slováci a postarali sa nám o kompletné štedrovečerné menu. Mali sme tradičnú kapustnicu, zemiakový šalát či koláčiky. Takže nič nechýbalo. Bali má nespočetné množstvo nádherných miest. Či už pláží, chrámov, jazier, výhľadov a veľa malých ostrovčekov naokolo. Ja som bola najviac uchvátená ostrovom Gili, kde sa dá dostať loďou z rôznych častí Bali za 3 hodiny. Celkovo má Gili 3 ostrovy, a to Gili Travangan, Air a Meno. Ja som si vybrala Travangan, lebo som bola oboznámená s tým, že ide o "party ostrov". Po veľmi kľudnom študijnom období na Sumatre, kde som slovo párty ani nepoznala, som sa ocitla na mieste, kde boli zábavy na dennom poriadku. Okrem toho, je to krásne miesto. Podľa mňa s najkrajšími plážami v Indonézii. Maličký ostrov a celý ho môžete prejsť za 3 hodiny. Najprv som tu plánovala 3-dňový pobyt, no nakoniec som ho predĺžila na 8 dní. Išlo i najveľkolepejšie privítanie Nového roka v mojom živote.
Ako by si porovnala život na Bali so životom v Indonézii?
Rovnako aj na Bali aj vo zvyšných častiach Indonézie je slušné sa vyzúvať a rovnako je šialená aj doprava. Predovšetkým na motocykloch, kde každý jazdí ako blázon. Ja sama som mala motocykel prenajatý, takže viem o čom hovorím. Bola som veľmi rada, že som to zvládla bez ujmy na zdraví. Tak isto aj jedlo je veľmi podobné v celej Indonézii - vyprážaná ryža a nudle na dennom poriadku, aj keď na Bali môžete nájsť už čokoľvek. Najväčší rozdiel môžete však pocítiť vďaka náboženstvu, keďže na Bali väčšina ľudí vyznáva hinduizmus, tak tu už je napr. sloboda obliekania o niečom inom. Tu vás nekritizujú za šortky či bikiny, ako je to v iných častiach, kde žijú moslimovia. Bali je veľmi turistické, na uliciach vidíte viac turistov ako domácich, a preto sú tomu prispôsobené aj ceny. Sumatra je v porovnaní s Bali ďaleko lacnejšia a tak isto tam nevidíte často turistov. Na Sumatre som denno-denne zažívala photoshooting s domácimi, ktorí videli človeka bielej pleti prvýkrát či každý deň som bojovala s angličtinou a indonézštinou, keďže na Sumatre ľudia nehovoria po anglicky ojedinele. V tomto bolo Bali určite jednoduchšie, pretože som nemala komunikačný problém, lebo ľudia po anglicky väčšinou vedia, teda tým myslím turistické oblasti a takú angličtinu, ktorá stačí na bežnú komunikáciu napríklad v potravinách ši reštaurácii. Musím ale povedať, že po mojom 4-mesačnom pobyte v Indonézii mám pocit, že úroveň mojej angličtiny išla poriadne dole.
Ďakujeme veľmi pekne za tvoju ochotu. Ako býva zvykom, čo by i odkázala našim čitateľom?
Cestujte, cestujte, cestujte. Najväčšia položka, ktorú potrebujete na pobyt v Indonézii je letenka. Ostatné veci, či jedlo, ubytovanie a veci potrebné k bežnému životu sú ďaleko lacnejšie ako u nás. Vrelo odporúčam navštíviť Západnú Sumatru, či Bali a špeciálne ostrov Gili, ktorý ma očaril najviac.
Pomyselným milionárom sa stane zo dňa na deň:
Skočili by ste si?
Indonézia!
Nechýbajú ani kultúrne pamiatky:
A ani príjemné zákutia:
Nad čím by ste premýšľali vy?
Veľmi pekne ďakujeme Dominike (Instagram - donca92) za rozhovor a prajeme len to najlepšie. Máte aj vy podobné príbehy a zážitky? Neváhajte nám napísať!
