Efektívna slepota, mozog prepisujúci informácie a pár zaujímavých experimentov.
Na začiatok skúsme jednoduchý experiment nazvaný ilúzia zastavených hodín, ktorý si môže vyskúšať každý len za pomoci hodín, ktoré majú aj sekundovú ručičku. Najjednoduchšie je želaný efekt spozorovať na väčších, nástenných hodinách, postačia však aj obyčajné náramkové hodinky. Pozrite teda na hodiny a sústreďte sa na sekundovú ručičku, nachvíľu odváťte pohľad a pozrite sa na hodiny znova. Nestála sekundová ručička v prvom momente, ako ste sa pozreli, akosi dlhšie, než by mala? To predsa nie je možné, jej základná funkcia je, samozrejme, aby sa pohybovala v rovnakých časových intervaloch. Experiment môžete opakovať aj viackrát, výsledok sa však nezmení - ručička sa, síce len na krátky zlomok sekundy, no jasne oneskorila. Nie, nemáte zlé hodinky. Vlastne je chyba, ako inak, v mozgu.
Na vysvetlenie tohto javu je v prvom rade podstatné spomenúť sakadické pohyby oka. Sú to veľmi rýchle simultánne pohyby oboch očí, medzi tým, ako ich zafixujeme z jednej scény na druhú. Pri tomto pohybe vzniká vizuálna medzera, v ktorej je obraz, ktorý vidíme, nevyhnutne rozmazaný. To je celkom zvláštne, skúste sa rozhliadnuť po vašom okolí - nezáleží na tom, ako rýchlo očami pohybujete, žiadne rozmazanie predsa vidno nie je!
V skutočnosti sa toto rozmazanie prejaví len na sietnici a keďže nemá žiadne využitie, mozog tento zlomok sekundy vymaže v procese nazývanom sakadické maskovanie alebo potláčanie obrazu spôsobom, pri ktorom je nemožné zachytiť či už samotné rozmazanie, alebo medzeru vo vizuálnom vneme. Fenomén opísali v roku 1898 Erdmann a Dodge ako vedľajší objav pri experimentoch. Pozorovateľ pri pohľade do zrkadla nikdy nedokáže vidieť pohyb svojich vlastných očí, aj napriek tomu, že iným ľuďom je tento pohyb jasne postrehnuteľný. Postavte sa pred zrkadlo a striedavo pozerajte na svoje pravé a ľavé oko. Zreteľne cítite, že ste okom pohli, avšak nie ste schopní túto zmenu zaznamenať. To, že sa oko naozaj hýbe si môžete overiť spravením videa vašich očí pri tom, ako sa do zrkadla pozeráte. Neodporúčam však nahrádzať priamo pohľad do zrkadla pohľadom do napríklad prednej kamery, ktorá má svoje vlastné oneskorenie a pohyb očí uvidíte tak či tak (a prídete o zábavu).
Pokus zo sakadickým maskovaním vysielaný na kanáli BBC.
Existujú dva typy sakadického maskovania - potlačenie zábleskov (počas trvania sakády je nemožné vidieť záblesky svetla) a potlačenie vnímania posunu obrazu (definované neschopnosťou počas sakády určiť, či sa predmet pohol). Aj keď je oko fixované na jeden bod dlhší časový úsek, objavujú sa veľmi malé pohyby známe ako mikrosakády, ktoré sú využívané v mnohých optických ilúziach.
Obrázok sa trasie aj keď očami zdanlivo nehýbete - môžu za to mikroskopické pohyby, ktoré sú bežne nezachytiteľné.
Tieto dve veci sú nevyhnutné pre vysvetlenie toho, čo skutočne spôsobuje ilúziu zastavených hodín. Popri sakadických pohyboch teda vzniká sakadické maskovanie, ktoré vymaže rozmazaný obraz pri presúvaní pohľadu z predmetu na predmet. Po tom, čo mozog začne spracovávať obraz druhého predmetu, si však uvedomí, že tento úsek z vnemu zmizol a spätne ho nahradí údajom, ktorý zaznamenal ako prvý až po tom, čo pohyb oka (sakáda) skončil. V tomto prípade je to stojaca sekundová ručička. Medzera vo vizuálnom spracovávaní sa teda zaplní týmto obrazom a logicky sa teda i čas, ktorý by zabrala, spätne pripočíta k času, ktorý zabral úplne prvý vnem druhého predmetu (sekundovej ručičky).
Tento jav vysvetľuje aj Michael z Vsauce vo videu STOPPED CLOCK ILLUSION
Názov tejto dočasnej ilúzie je chronostáza - prvý dojem, ktorý nasleduje v mozgu po predstavení novej scény či požiadavky, sa javí ako dlhší, než v skutočnosti je. Počas sakadického maskovania sme teda efektívne slepí a mozog musí vizuálnu informáciu neskôr dopĺňať. Niektoré štúdie naznačujú, že doba, počas ktorej prakticky nevidíme, sa pohybuje okolo 35 až 40 minút každý deň, samozrejme však musíme pripočítať aj priemerný počet žmurknutí, ktoré samy o sebe takisto znamenajú veľkú stratu vizuálnej informácie.
Nasledujúce video obsahuje ukážku takzvaného flash-lag efektu. V tomto prípade je to väčší kruh, pohybujúci sa istým smerom, v ktorého strede pravidelne preblikáva obraz menšieho kruhu. Napriek tomu, že vieme, že sa menší kruh nachádza presne v strede väčšieho kruhu, v momente záblesku ho vidíme tesne za ním v smere, v ktorom sa pohybuje. Vizuálna informácia, ktorú dostávame, nám tvrdí, že menší kruh sa oneskoril za väčším a teda sa v strede nenachádza. Po istom čase sa smer pohybu väčšieho kruhu zmení práve v momente záblesku menšieho kruhu. Podľa doterajších informácií by sme mali vidieť menší kruh stále oneskorene za väčším v smere doterajšieho pohybu. Napriek tomu ho však vidíme oneskorene z druhej strany, do ktorej väčší kruh práve zmenil smer. Zmena smeru bola náhla a neboli sme vopred upozornení, kedy nastane, a obraz menšieho kruhu blysol práve v momente, kedy bol väčší kruh na chvíľu statický. Nemali sme teda z čoho vydedukovať, že táto spomínaná zmena smeru nastane, ako je teda možné, že menší kruh sa javil oneskorene práve z tejto druhej strany? Vidí snáď náš mozog do budúcnosti?
David Eagleman na konferencii bližšie vysvetľuje flash-lag efekt
Vlastne je to presne naopak a my žijeme v minulosti.
Čas spracovania nervového signálu trvá istú dobu a závisí od toho, ako ďaleko sa daný signál nachádza od mozgu. Skúste sa naraz doknúť vašej tváre a prstov na nohách. Oba dotyky pocítite samozrejme simultánne napriek tomu, že signálu z prstov na nohách trvá dlhšie, než sa do mozgu dostane. Dôvodom, prečo teda cítime oba dotyky naraz alebo prečo vidíme kruh blysnúť sa v správom smere aj po jeho náhodnej zmene je, že mozog sa vždy uistí, že informácia, ktorú dostal je konečná a v plnom kontexte. Vďaka tejto opatrnosti mozgu a tiež času, ktorý mu zaberie informáciu spracovať, teda vnímame akúkoľvek udalosť až 80 milisekúnd po tom, čo sa v skutočnosti stala. Naozaj teda žijeme v minulosti. Toto číslo je nám známe vďaka testom Davida Eaglemana z Baylor College of Medicine, a je dokonca najvyššou hranicou, na ktorej dokážeme vnímať. Väčšinu vnemov zaznamenávame oveľa pomalšie. V blogu zo stránky Scientific American sa nachádzajú opisy ďalších z rady Eaglemanových experimentov.
V reálnom živote sa v niektorých prípadoch nemusíme zaoberať tým, že dostávame stále zastaralé informácie. Pri pohybujúcich sa objektoch sa mozog snaží predpovedať, kde sa bude predmet v jeho trajektórii približne nachádzať ešte predtým, než nám túto informáciu poskytnú samotné oči. Objekt je posunutý dopredu v smere, v ktorom sa pohybuje, takže vlastne predpokladáme, kde sa bude približne nachádzať. Tento predpoklad bude viac-menej presný, mozog sa rokmi naučil, že predmety sa bežne nemenia len tak z ničoho nič, ako napríklad kruh vo videu, a toto poznanie aplikuje na vizuálny vnem, ktorý robí konzistentnejším.
Nič to však nemení na fakte, že čokoľvek sa udeje rýchlejšie ako 80 milisekúnd už nie sme schopní v správnom čase zaznamenať. Eagleman overoval správnosť tohto tvrdenia pomocou niekoľkých dobrovoľníkov, ktorí stlačením tlačidla spôsobili rozsvietenie žiarovky. Časové rozpätie medzi akciou a reakciou nebolo presné, ale s rozdielom 80 milisekúnd, avšak účastníci si nevšimli žiadne spomalenie rozsvietenia žiarovky. Naopak, keď sa tento časový interval skrátil na 40 milisekúnd, účastníci tvrdili, čo sa zdalo nemožné, že žiarovka sa podľa nich rozsvietila ešte skôr, než tlačidlo stlačili. Napriek tomu, že vedeli, že jediným spúšťačom je tlačidlo pred nimi, opakovane mali pocit, že rozsvietenie svetla predbehlo samotné stlačenie tohto tlačidla. Udalosti, ktoré trvajú kratšie než 16 milisekúnd spadajú dokonca do kategórie podvedomých alebo nezachytiteľných pre ľudské vnímanie.
Viac zneisťujúcich javov ovplyvňujúcich vnímanie sveta si objasníme aj v nasledujúcom článku. Na záver sú tu ešte linky na stránky s peknými príkladmi flash-lag efektu.
Flash-lag efekt vysvetlený pomocou interaktívnej animácie s modrou guličkou.
Jednoduchá animácia flash-lag efektu od Michaela Bacha.
