Zo Slovenska, cez Austráliu až na Havaj. Alexandra ťa presvedčí, že sny si treba plniť a v živote by si mal robiť len to, čo ťa baví.
Rozmýšľal si už niekedy nad tým, zbaliť si kufre a odletieť bývať na Havaj? Na prvý pohľad pomerne uletená predstava môže byť však splnením ozajstného životného sna, ako v prípade cestovateľky, Alexandry Uzik. Tá sa tak vybrala na Havaj len s odhodlaním a vášňou pre fotografovanie, no postupom času našla záľubu aj v surfovaní a samotnom oceáne. Alexandra si dokázala vďaka cestovaniu slniť svoje sny a projektom Aloha život sa tak snaží motivovať aj ostatných, aby v živote robili to, čo majú radi. Viac ti už o samotnom projekte a celkovom živote v raji surferov prezradí rozhovor nižšie a pre ďalšie fotografie sleduj jej web.
Ak si vyhľadáme na internete tvoje meno, nájdeme kopec zaujímavých fotiek z celého sveta. Ako je to s tebou a fotografovaním a čo vlastne robíš pre život?
Rada fotím. Väčšinou ma fascinujú nové miesta a tie si musím na pamiatku odfotiť.
Aké boli tvoje začiatky s cestovaním a ako si sa vlastne dostala až na Havaj?
Z nevysvetliteľných dôvodov milujem letiská. Vždy mi to príde, ako môj druhý domov alebo ako keby som to mala robiť stále – cestovať. Mala som šesť, keď som prvýkrát letela k moru. More a lietadlá som si zamilovala. Aj keď teraz toľko necestujem, akoby som chcela, verím, že jedného dňa budem. Hneď po škole som išla robiť aupairku do zahraničia, neskôr som išla študovať do Austrália a po každom návrate som zase rozmýšľala kam ísť a čo robiť. Život na Slovensku bol pre mňa vždy taká nuda. Tu som nikdy nevedela, čo so sebou. Nie že by Slovensko bolo zlou krajinou. To nie. Ide o to, že si skôr viem predstaviť život v zahraničí alebo na cestách. A Havaj bol vždy môj sen. Niekde som počula, že na Havaji je najčistejší vzduch a že vďaka vulkánom sa ostrovy stále rozširujú. A tak, na základe týchto dvoch vecí a asi faktu, že tam je oceán, som sa rozhodla, že tam budem bývať. Nič viac som o tom mieste nevedela. Ale hneď, ako som vystúpila z lietadla som vedela, že tam chcem bývať. Proste nejako intuitívne som si to vybrala. Na Havaj som išla hneď po tom, ako som si uvedomila, že chcem byť surf fotografkou.
Chodiť po svete a vidieť ostatné kultúry dokáže poriadne otvoriť oči. Zmenilo pri cestovaní niečo úplne tvoj pohľad na svet alebo to berieš tak, že doma je stále najlepšie?
Úplne mi to zmenilo pohľad na svet a na veci. Preto cestovanie milujem. A vôbec si nemyslím, že doma je najlepšie. Naozaj nechcem, aby to vyznelo, že nemám rada túto krajinu, len tu nevidím svoju budúcnosť. Mojím snom je cestovať a bývať niekde pri oceáne. Vďaka cestovaniu som si uvedomila, že naša krajina nie je na tom až tak zle, ako mnoho ľudí hovorí. Len tu je veľa hundrošov. Napríklad v Amerike som sa stretla s mladými amíkmi, ktorí sa v niektorých veciach dokázali uskromniť, pracovali dvakrát toľko a vôbec nehundrali. Tam to vnímajú úplne inak. Vedia, že keď chcú mať viac peňazí, musia pre to niečo urobiť. Takisto cestovanie z vás robí oveľa tolerantnejšieho človeka. Každé miesto má úplne iné zvyklosti i kultúru a treba dbať na to, aby ste ich neurazili. Musíte sa rýchlo prispôsobiť. A tiež mám celkom dobre vyvinutý zmysel pre orientáciu v novom prostredí. Úplne milujem, keď ho môžem testovať.
Bol pre teba fakt, že pochádzaš zo Slovenska niekedy príťažou alebo ťa akceptovali všade s otvorenou náručou?
No to je to, že si nemyslím, že je to tým odkiaľ človek pochádza, ale aký má mind set. Podľa mňa ľudia ani veľmi neriešia odkiaľ si, ak ty im to nezačneš veľmi objasňovať. Podľa mňa, ide o to ako sa predáš alebo aké info podáš o svojej krajine. Kopec ľudí ani nevie, kde je Slovensko a ako to tam vyzerá. Čiže je to len na tebe, ako sa prezentuješ. Na začiatku to bolo síce ťažšie. Ale to bolo asi tým, že ja som si pripadala akoby z úbohej krajiny v tom veľkom svete. Lenže, časom som zistila, že kopec vecí u nás funguje oveľa lepšie a aj ľudia žijú oveľa lepšie. U nás všetci vylepšujú svoje príbytky, majú veci pekne upravené a veľmi si dajú záležať na bývaní. V Amerike to tak nie je, niektorí tam žijú ako prasiatka. Totálny bordel a vôbec si na tom nedajú až tak záležať. Možno aj preto, lebo doma netrávia veľa času. Myslím, že je to dosť individuálne. A tiež si myslím, že východoeurópania alebo čechoslováci majú svoje kvality. Naozaj sme šikovní ľudia, len si musíme viac veriť. V Amerike nepoznajú tú našu skromnosť. Ak im povieš, že v niečom nie si dobrý a pritom chceš byť len skromný, oni to nepochopia. Oni si myslia, že fakt v tom nie si dobrý a s tebou nepočítajú. I keď si myslím, že v európskych krajinách ako je Nemecko alebo Anglicko sú menej tolerantnejší voči cudzincom a dajú im to pocítiť. Lenže aj my sme takí istí. Koľkokrát si robíme srandu, keď niekto hovorí ako „maďar“. V takej Amerike alebo v Austrálii sú oveľa tolerantnejší, lebo tam je viac menej každý cudzinec, prisťahovalec alebo má predkov prisťahovalcov.
Havaj mal na teba očividne pozitívny vplyv, keďže si v decembri minulého roku odštartovala aj projekt Aloha život. Čo si môžeme za týmto havajským pojmom predstavovať?
Chcem ľuďom ukázať, že plniť si sny a venovať sa tomu, čo človek miluje robiť by mala byť samozrejmosť. Chcem písať o ľuďoch, ktorí robia to, čo majú radi a idú si za svojimi snami. Na ich príkladoch chcem ľudí inšpirovať, aby tiež nasledovali svoju vášeň a sny. My sme trochu skeptickí, neveríme si a potom len hundreme, lebo sa uspokojíme s málom. Uspokojíme sa s kvázi obyčajným životom. Pri tom je to také jednoduché i keď zároveň ťažké. Plniť si svoj sen znamená, že človek musí vyjsť zo svojej komfortnej zóny a častokrát prekonať sám seba. A to sa veľa ľuďom nechce, ale za to tá odmena – splnený sen, určite stojí za to! Aloha život je pre ľudí, ktorí chcú robiť úžasné veci a hľadajú inšpiráciu. Postupne tam chcem predstavovať ľudí, ktorí môžu svojou tvorbou alebo spôsobom života inšpirovať druhých.
Surfing hrá taktiež v tvojom živote asi významnú úlohu, no keďže u nás oceán nemáme, predpokladám že si túto záľubu nezačala pestovať na Slovensku. Prezradíš nám o tom niečo viac?
So surfingom som sa prvýkrát stretla v Austrália, i keď tam som nesurfovala. Surfovať som začala až na Kanárskych. Mala som tam kamarátov surferov a častokrát sme trávili čas na pláži alebo vo vode. Vtedy som sa do tohto lifestylu zamilovala a potom som celý čas rozmýšľala, čo by som v tomto odvetí mohla robiť. Trvalo mi desať rokov, kým som prišla na to, že by som mohla byť surf fotografkou. A vodu som vždy milovala. Najprv som si myslela, že je to normálne. Veď všetci zo Slovenska chodia na dovolenku k moru. Ale až keď som prišla do Ameriky, uvedomila som si, že ma to k tomu oceánu tiahne viac, ako bežného Slováka. No a potom, keď som bola na Havaji, som pochopila, že toto je to, čo chcem robiť celý môj život. Nejde ani tak o samotný surfing, ako o ten pocit byť spojený s oceánom a tráviť v ňom nejakým spôsobom čas. No a ten surfing je asi najlepší spôsob. Pre mňa je to ten najúžasnejší pocit na svete, byť vo vode na doske alebo s foťákom v ruke.
Myslíš, že stráca fotografovanie vďaka dnešnej dobe Instagramu a pod. na kvalite alebo naopak?
Nemyslím. Podľa mňa Instagram je len ďalšia platforma, kde ukázať, čo človek robí. Mám rada Instagram, lebo je tam pre mňa kopec inšpirácie. Sledujem ľudí z celého sveta a vidím, nielen to ako rôzne fotia ale aj akým spôsobom žijú. Pre mňa je to veľmi inšpiratívne, lebo vidím, že môj vysnívaný život je celkom reálna predstava. Takisto si myslím, že je dobré, že človek môže takto jednoducho ukazovať svoju tvorbu. Je to dobré aj kvôli spätnej väzbe aj kvôli konkurencii. Práveže sa mi nepáči ten ťažkopádny spôsob, že len zaslúžili umelec môže mať svoje veci v galérii a stále uprednostňovať dookola tých istých. Podľa mňa je to blbosť. Takisto na Slovensku pracujú, možno že piati fotografi. Ľudia sa boja dať príležitosť iným. No a tak sa umelec nemôže podľa mňa naplno rozvíjať. Necíti žiadnu konkurenciu a spokojne si fotí priemerné fotky. Kebyže je to napr. ako v New Yorku, že tam dostane prácu ten šikovnejší, tak sa naši fotografi začnú aj viac snažiť. A preto si myslím, že čím viac platforiem na ukazovanie svojej tvorby, tým lepšie. Každý nejako začínal, a keby sme mali čakať na to, kým budeme dokonalí, tak nikdy naše umenie neuzrie svetlo sveta. Pritom to môže byť aj niečo geniálne. A tiež by malo byť umenie viac sprístupnené verejnosti, aby sa mohli ľudia inšpirovať. Ja som si napríklad urobila svoju výstavu v známom bratislavskom podniku Urban House.
Na druhej strane kopec ľudí odštartovalo svoju kariéru na Instagrame a tiež to slúži ako bezplatná reklama. A keď sa tebe niečo nepáči, nemusíš si to predsa kupovať. Či to je vystavené v galérii alebo zavesené na Instagrame.
Natrafila si pri svojich cestách svetom na nejakých zaujímavých umelcov alebo hudobníkov, o ktorých by si sa s nami podelila?
Určite natrafila. I keď to nebol žiaden Brad Pitt alebo Madonna ale nespomeniem si na všetko. Mňa skôr fascinujú príbehy ľudí z dávnej minulosti, ktorú ja už nemôžem zažiť. Robila som rozhovory so Slovákmi, ktorí v .68 emigrovali do Ameriky. Ich historky som úplne hltala. Rozprávali mi o úteku a ťažkých začiatkoch ale aj zážitky z klubu Studio 54, o Andym Warholovi, Mick Jaggerovi či Katharine Hepburn. Ďalej som sa stretla s veľkými obchodníkmi, ktorí cestovali po celom svete a boli naozaj veľmi bohatí. A v New Yorku bol každý umelec - modelky, fotografi, spisovatelia, herci alebo hudobníci. Každý bol svojím spôsobom úspešný a niečím zaujímavým. Pritom všetci to boli úplne obyčajní a milí ľudia. Poznala som aj veľmi bohatých ľudí, ktorí mali doma slúžky, ale aj veľmi chudobných ľudí, ktorí vyrastali v ghete. Nehľadiac na to, odkiaľ pochádzali, všetci mali zaujímavú life story.
Aké programy alebo techniky najradšej používaš pri úprave fotografií?
Fotím na raw, čiže tú fotku treba trochu upraviť, lebo ináč je to dosť fádne. Ale väčšinou je to len trochu farby a svetla v lightroome alebo vo photoshope, žiadna veľká retuš. Hlavne preto, že to ani dobre neviem. Chcem vedieť odfotiť takú dokonalú fotku, aby som ju nemusela vôbec upravovať alebo len minimálne. Skôr by som sa chcela naučiť nejakú grafickú úpravu, nejaké efekty alebo tak podobne.
Čo by si odporučila na začiatok mladým ľuďom, ktorí by chceli v živote cestovať rovnako ako ty?
Nech si zbalia len potrebné veci. I tak väčšinou nosíme stále to isté a tie zbytočnosti nám len zavadzajú. Urobiť cestovanie najjednoduchšie ako sa len dá. A cestovať viacej. My máme vo zvyku míňať peniaze na materiálne veci a nie na zážitky. Pritom si myslím, že tie zážitky sú v živote oveľa dôležitejšie. Aspoň to som si počas cestovania uvedomila ja. Pri cestovaní je dobre byť opatrný ale tiež sa oplatí aj trochu dôverovať. Netreba riskovať za každú cenu ale treba byť otvorený novým veciam a spôsobom. A tiež obetovať svoj komfort. Čím skôr si človek zvykne na nové, tým viacej času mu zostane na vychutnávanie novej krajiny. A hlavne sa nebáť. Prihovárať sa cudzím ľuďom, byť otvorený, prispôsobivý, obozretný, tolerantný či aj trochu zábavný.
Ak by si chcela prípadne niečo odkázať našim čitateľom, máš teraz šancu
Majte sa radi, plňte si svoje sny, makajte a nestrácajte čas hundrošením, ohováraním a zamýšľaním sa nad tým, čo si o vás druhí myslia. A starajte sa o zvieratká a prírodu.
