O živote na Srí Lanke nám porozprávala 26 ročná Slovenka Júlia Švandová, ktorú pohľad na tamojšie školstvo nenechal chladnou a rozhodla sa konať.
V dnešnej časti nášho seriálu Mladí Slováci vo svete sa aspoň na chvíľu prenesieme do Ázie, konkrétne na Srí Lanku. Presne tam strávila mladá a veľmi sympatická 26-ročná Slovenka Júlia Švandová kus svojho života a rozhodne sa má s nami o čo podeliť. Hoci sa tam už momentálne nenachádza a ďalej cestuje po svete, budeme sa v rozhovore venovať práve životnému obdobiu, ktoré strávila na Srí Lanke. To, čo tam videla, ju nenechalo chladnou a rozhodla sa konať. Ako sa tam dostala, aký život žijú tamojší ľudia a ako sa im Júlia rozhodla pomôcť, sa dočítaš v rozhovore, ktorý sme pre teba pripravili. Prajeme príjemné čítanie, stojí to za to.
Ahoj Júlia, mohla by si našim čitateľom na začiatok povedať pár slov o sebe?
Moje meno je Júlia, mám 26 rokov a pochádzam z Bratislavy. Až do strednej školy bolo moje detstvo úplne normálne, žiadne extra výchylky, ani nič podobné. V 2. ročníku som sa rozhodla trošku skomplikovať svoj život a išla som na gymnázium do Viedne, pôvodne na rok s cieľom naučiť sa jazyk. Nakoniec som tam ostala 3 roky, makala, naučila sa jazyk, zmaturovala a vrátila sa na Slovensko. Počas tejto doby sa podľa mňa zrodila moja láska k cestovaniu, zmenám svojho bydliska, spoznávaniu cudzích kultúr, ľudí a tak ďalej. Počas bakalárskeho štúdia na Slovensku som sa snažila byť aktívna a robiť niečo popri škole. Stíhala som brigádu, prax a aj pôsobenie v jednej neziskovej, študentskej organizácií. Práve vďaka nej som sa neskôr dostala na rozvojovú stáž na Srí Lanku, ktorá mi do veľkej miery zmenila a ovplyvnila život. Po návrate z nej som si dala so štúdiom na rok pauzu, pracovala, zbierala skúsenosti, a hľadala si školu v zahraničí. O rok som už bola na škole v Slovinsku, kde dokončujem aktuálne MBA program.
Poďme sa povenovať tej Srí Lanke, ako sa to celé udialo?
Ako som už spomenula, počas školy som sa dostala do organizácie, ktorej jedným z cieľov je umožniť mladým ľuďom, aby vycestovali do zahraničia, spoznali novú kultúru, pomohli niekomu, ale aj sebe. Takto som sa ocitla v krajine 7500km od domova, ktorú som poznala iba z mapy, úplne sama s cieľom učiť angličtinu na jednej zo základných škôl.
Kde presne a koľko si v tejto krajine strávila?
Konkrétne som bola v dedinke pri Negombe, kde som bola pre väčšinu ľudí prvý biely človek, ktorého videli. Strávila som tu 2 mesiace a mesiac som cestovala po ostrove.
Môžeš nám opísať, čo presne si tam robila a ako prebiehal tvoj bežný deň?
Každé ráno som sa zobudila asi o 7:00 a išla miestnym autobusom do školy. Asi nemusím hovoriť, že som bola atrakciou pre celú dedinu a každý deň som zažívala, že si ma buď niekto fotil, alebo sa chcel dotknúť mojej bielej pokožky. Pozerali na mňa muži, ženy, aj deti, ale všetci boli veľmi milí. Po príchode do školy nasledoval každé ráno ich rituál, kde sa zišli všetky deti, učitelia a riaditeľ vonku pred školou a spolu si zaspievali ich štátnu hymnu a poďakovali za ďalší deň. Je to vlastne ich forma modlitby, mne to znelo ako spievanie piesní, pričom deti hrali na rôznych hudobných nástrojoch a všetci spievali. Potom sa začalo vyučovanie, ja som učila každú hodinu inú triedu, od tých najmenších 6-7 ročných, až po 13-14 ročných. Ich úroveň angličtiny bola samozrejme veľmi slabá, takže som im ukazovala rôzne obrázky, spievala s nimi anglické pesničky, hrala sa s nimi hry a povzbudzovala ich do rozprávania. Bolo to náročné, ale tá ich radosť a vďaka za to rozhodne stáli. Moja výučba končila väčšinou okolo obeda, potom som išla domov a buď sa pripravovala na ďalší deň, či hľadala nové možnosti, ako ich niečo naučiť. Taktiež som sa snažila byť v kontakte s rodinou a kamarátmi na Slovensku a takisto som sa snažila zorganizovať si nejaký program na víkendy, väčšinou v hlavnom meste, kde pôsobila aj organizácia, cez ktorú som na Srí Lanke bola.
Ako si riešila ubytovanie?
Dohodou mojej stáže bolo, že síce budem pracovať zadarmo, lebo to bola rozvojová stáž, ktorej účelom je niekomu pomôcť, ale budem zadarmo bývať v miestnej rodine, od ktorej budem mať poskytnutú aj nejakú stravu. Ja som sa dostala do úžasnej srí lanskej rodiny, s ktorou sme si veľmi rýchlo padli do oka, neskutočne sa o mňa starali, a dali by mi najradšej všetko, čo mali. Bola to úžasná skúsenosť, pretože som zažila ich kultúru naozaj zblízka, videla ich zvyky, naučila sa zopár slov z ich jazyka, atď. Dodnes som s nimi v kontakte.
Vieme, že si sa rozhodla tamojším obyvateľom pomôcť. Ako to prebiehalo a čo ta motivovalo?
Jednoducho povedané, motivovala ma realita. To, že za mnou každý deň prišlo nejaké dieťa, že ho bolí bruško, lebo ešte nič nejedlo, ma nemohlo nechať chladnou. To, že deti chodili v úplne deravých topánkach, aj keď pršalo, že mali špinavé ponožky a minimálne pomôcky na výučbu, je niečo, čo sa nedá ignorovať. To, že som ja mala čisté oblečenie a teplé jedlo každý deň, mi prišlo strašne nefér, tak som sa im rozhodla pomôcť. Zorganizovala som event na Facebooku, rozposlala správu rodine a priateľom a poprosila ich o finančný príspevok pár eur na pomoc deťom a škole, v ktorej som učila. Keďže som bola priamo na mieste, vedela som zaručiť, že peniaze skončia tam, kde treba. Za 3 týždne zbierky som vyzbierala obrovskú sumu peňazí, z ktorej každé dieťa dostalo nové písacie potreby, teplé jedlo, knihy, pre školu som kúpila nové športové potreby, zabezpečila im ozvučenie a rečnícky stolík na recitačné súťaže, ktoré sú tam veľmi populárne, a zrevitalizovala som školské ihrisko, aby sa deti mohli aj hrať. Bol to úžasný zážitok, a dodnes cítim energiu a vďaku, ktorú mi deti aj ich rodičia prejavili.
Bola takáto činnosť tvojím snom od detstva, alebo to všetko prišlo náhodne?
Neverím na náhodu, takže viem, že som sa pre niečo na Srí Lanke ocitla a zažila túto skúsenosť. Moja mama mi dodnes hovorí, že aj keď som bola malé dieťa a dostala som na pieskovisku od niekoho cukrík, tak som si vždy vypýtala aj ďalší pre mojich súrodencov. Takže to, že sa rada delím a pomôžem druhým, mám v sebe asi nejakým spôsobom zakorené. Srí Lanka mi ukázala, že táto forma pomoci mi je blízka, a rada by som sa jej venovala aj v budúcnosti.
Ako si sa popasovala s jazykovou bariérou?
V rodine, v ktorej som žila, domáca hovorila na ich pomery výborne po anglicky, lebo časť ich rodiny žije v UK, takže s dorozumením nebol problém. Čo sa týka miestnych, aj keď nerozumeli veľa, vždy som sa dohovorila bez problémov rukami, nohami, či výrazom tváre. Komunikácia naozaj niekedy funguje aj bez slov.
Život na Slovensku a na Srí Lanke je asi úplne iný, že? Čo ťa najviac prekvapilo?
Predtým, ako som na Srí Lanku išla, som o krajine nevedela skoro nič. Takže som ani nemala špeciálne očakávania, tešila som sa najmä na ázijskú kultúru. To, že v krajine vládne budhizmus, tam vidieť a cítiť na každom kroku, tak to bolo asi takým prvotným šokom. Bolo tam veľmi vlhko, na začiatku sa mi ťažšie dýchalo a takisto som ani nevedela nič poriadne zjesť, lebo všetko bolo hrozne pikantné. Ľudia sa na mňa pozerali ako na úplné zjavenie, keďže som bola mimo turistických oblastí, kde naozaj bieleho človeka mnohí predtým nevideli. Na začiatku som sa ich trochu bála, neskôr som pochopila, že by mi nikdy neublížili, lebo si cudzincov a bielych naozaj vážia, a aj keď sa niektorí samozrejme snažili získať odomňa viac peňazí, keď som im povedala, že tu pracujem a učím na škole, chovali sa ku mne ako k miestnej a ešte mi aj ďakovali, že som im prišla pomôcť a učiť ich deti.
A čo školstvo, ktorého si bola súčasťou?
Keďže som pracovala ako učiteľka, ako najväčší rozdiel vnímam to, že si narozdiel od nás, Slovákov, učiteľov nesmierne vážia. Učitelia sú tu deťmi neskutočne rešpektovaní. Keď som si spomenula na drzé deti na Slovensku, tak mi to prišlo ako úplne iný svet. Po tejto skúsenosti si vážim prácu učiteľov ešte miliónkrát viac, je to naozaj náročné povolanie, na druhej strane, veľmi prínosné a zadosť-učiňujúce. Keby som to mala celkovo zhrnúť, samozrejme, kultúra je úplne odlišná, klíma, zvyky, jedlo a tak ďalej, no najväčší rozdiel je v ľuďoch. Aj keď majú málo, najradšej by vám dali všetko. Stále sa usmievajú, sú slušní, pohostinní a vďační. Toto by sme sa od nich mohli trošku priučiť.
Je podľa teba tento kraj sveta zaujímavý pre cestovateľov? Ak áno, čo by si odporučila?
Určite áno, ostrov je nádherný. Tým, čo sa rozhodnú Srí Lanku navštíviť, by som určite odporučila prenajať si skúter a povoziť sa aj mimo hotelových rezortov, ak chcú krajinu naozaj spoznať. Ochutnať jedlo priamo z miestnej "reštaurácie", vidieť miestnych obyvateľov, navštíviť miesta aj za múrom hotela a mimo krásnych pláží. Našťastie je tam ešte pomerne málo turizmu a hoci v posledných rokoch narastá, stále je tam veľa človekom nedotknutých miest, ktoré stoja za pozretie.
Čo ti najviac chýbalo z rodného kraja?
Zo začiatku určite jedlo, keďže som nemala veľmi rada pikantné, bolo to pre mňa prvé týždne utrpenie. Postupne som si zvykla a teraz pikantné jedlá zbožňujem (smiech). Neskôr mi samozrejme začali chýbať rodina a priatelia, ale mala som šťastie na ľudí, a dokonca som tam stretla aj jednu Slovenku, ktorá bola na podobnej stáži, takže sme spolu aj s jednou Nemkou cestovali po ostrove. Dodnes sa stretávame v rôznych miestach Európy a udržiavame kontakt.
Čo nasledovalo po tom, ako si odišla zo Srí Lanky?
Osobne mi Srí Lanka v mnohom otvorila oči a až po príchode domov som si uvedomila, aké sú naše krajiny a ľudia odlišní. Keďže som na Srí Lanku odišla po skončení bakalárskeho stupňa, vedela som, že si chcem dať so štúdiom rok pauzu a nájsť si buď ďalšiu stáž v zahraničí, alebo sa zamestnať na Slovensku. Nakoniec sa stalo to druhé. Popritom som sa ale stále snažila vymyslieť, ako ostať so Srí Lankou v kontakte a skúsiť tým ľuďom pomôcť aj na diaľku. Veľa priateľov sa ma doma pýtalo na zážitky a mnohých som inšpirovala, aby sa podujali na podobnú skúsenosť. Takisto sa ma mnohí pýtali, či sa nechystám spraviť ďalšiu zbierku a či by mohli nejako pomôcť. Až sa mi asi po roku podarila zorganizovať, s pomocou kamaráta na Srí Lanke, ktorý je členom jednej neziskovej organizácie, podobná zbierka na podporu ďalšej základnej školy.
Si s tamojšími ľudmi stále v kontakte? Plánuješ stále pokračovať vo svojich dobročinných aktivitách?
Áno, snažím sa byť, aj keď je to ťažšie, jednak kvôli časovému posunu, a jednak z hľadiska dostupnosti internetu, ktorý tam je. Našťastie, ako som už spomenula, moja rodina patrila k tým vyššie postaveným, takže mali doma aj PC a internet, čiže sa mi s nimi raz za čas podarí spojiť. Intenzívnejšie som v kontakte s mojimi srí lanskými kamarátmi, ktorí pôsobia v rôznych neziskových organizáciach a projektoch. Tak vznikla tento rok moja posledná iniciatíva, kedy som sa rozhodla spolu s kamarátkou Veronikou založiť občianske združenia SAMAYA, ktorého cieľom je ročne podporiť dve základné školy na Srí Lanke a zlepšiť tak úroveň ich vzdelania. Zapojiť sa môže každý, stačí prispieť pár eurami, pre nich to tam znamená oveľa väčší peniaz. Tým, že mám priame kontakty na Srí Lanke, vieme zaručiť, že peniaze naozaj skončia tam, kde majú a deti a škola za ne dostanú pomôcky, ktoré im pomôžu k lepšiemu a kvalitnejšiemu vzdelaniu. Budeme radi za každú pomoc :)
Dajme si nakoniec ešte sériu klasických Refresher otázok. Akú počuvaš hudbu?
Z tej komerčnejšej je to asi Coldplay, ale ináč počúvam hudbu väčšinou cez 8tracks.com, kde mi to mixuje hudbu podľa aktuálnej nálady.
Obľúbený herec/herečka?
Heath Ledger, bol to môj idol mužskej krásy (smiech), z herečiek je to asi Scarlett Johannson.
Ktorý bol posledný film, ktorý si videla v kine?
Zrovna so Scarlett - film Lucy.
Čo by si rada odkazala čitateľom Refresher.sk ?
Každému mladému človeku odporúčam ísť na určitý čas do cudziny, najlepšie sám. Človek tak naozaj spozná svoje limity, utrasie si svoje hodnoty, rozšíri vzdelanie, stretne zaujímavých ľudí a uvidí kus sveta.
Ak poznáš zaujímavých ľudí, ktorí žijú v zahraničí a chceli by sa s nami podeliť o ich skúsenosti, neváhaj a pošli kontakt na [email protected]
