Dana Ilievová pracuje už pätnásť rokov v Centre pre deti a rodiny. Hovorí o deťoch, ktoré si so sebou nesú ťažké príbehy, aj o tom, že ich prácu nemožno brať ako zamestnanie, ale ako súčasť života. Ako zvláda prácu a čo každý deň zažíva?
Väčšina z nás si predstavuje detský domov ako inštitúciu, kde deti čakajú na návrat domov. Pre Danu Ilievovú, ktorá v ňom pracuje už pätnásť rokov, je to však miesto, kde sa každý deň snažia vytvoriť niečo, čo sa domovu podobá aspoň trochu.
Dana je vychovávateľkou v Centre pre deti a rodiny vo Valaskej, no sama hovorí, že táto práca sa nedá robiť len ako zamestnanie. „Naše deti nie sú stroje, ktoré o 14-tej vypneme a zapneme až o 6-tej ráno. Sú súčasťou našich životov, našich rodín dvadsaťštyri hodín denne,“ hovorí.
Za tie roky sa stretla s desiatkami príbehov, niektoré skončili úspechom, iné pádom, no všetky v nej zanechali stopu. „Mamu ani otca im nenahradím, ale môžem im vytvoriť zázemie a byť súčasťou pekných spomienok na detstvo,“ dodáva. Vie, že kým jedno dieťa sa teší, že sa môže vrátiť domov, iné sa lúči so slzami a strachom. Odchod z centra však podľa nej v niektorých prípadoch bolí viac, ako príchod tam.
„Ak by každý človek urobil na svete len jedného človeka šťastným, bol by šťastný celý svet,“ pripomína citát, ktorý ju sprevádza celý život. A tak to skúša každý deň.
Ak ťa zaujímajú podobné články, prečítaj si ďalšie príbehy na Refresher+. Predplatné ti sprístupní celý archív dlhých rozhovorov, reportáží a osobných svedectiev, ktoré vytvárame počas celého roka.
Ako ste sa dostali k práci v centre pre deti a rodiny?
Viac ako 11 rokov som pracovala v domove sociálnych služieb s mentálne postihnutými ľuďmi. Počas materskej dovolenky som pôsobila ako asistentka učiteľa v malotriedke a pracovala s integrovanými deťmi. Po jej skončení sme sa s manželom rozhodli presťahovať do jeho rodiska, keďže dochádzanie 100 km nebolo možné, a začala som si hľadať prácu vo Valaskej a okolí.
Od skončenia štúdia som vedela, že nechcem pracovať v kancelárii, ale priamo s ľuďmi, najmä s deťmi. Práca v detskom domove bola pre mňa od začiatku výzvou, ktorú som nikdy neoľutovala. Beriem ju ako poslanie. Keby to tak nebolo, už by som tu nebola.
Pamätáte si na svoj prvý deň v zariadení? Aké pocity ste vtedy mali?Pamätám si ho celkom presne, snáď každý detail. Kolega, ktorý mal v ten deň so mnou službu, veľa rozprával, ale ja som s očakávaním čakala príchod detí, o ktoré sa budem v najbližších dňoch, týždňoch, mesiacoch starať… a sú z toho roky.
V čase môjho nástupu sme na skupine mali len chlapcov: najmladší mal 8 rokov, najstarší 17. Postupne, ako prichádzali, mám pred očami všetkých, ich skúmavé, niekedy nesmelé, ale aj odvážne pohľady. Dodnes si pamätám mená, na ktorej izbe bývali, na ktorej posteli spali. S niektorými z nich som v kontakte dodnes.
Aký je najväčší mýtus o deťoch z detských domovov, s ktorým sa stretávate?Že z nich aj tak nikdy nič nebude, že skončia ako ich rodičia.
Deti, ktoré odchádzajú z centra, majú veľmi náročný štart do života; ešte náročnejší, ak ide o rómske dieťa. To, že odišli z centra vedia utajiť, ale to, že sú Rómovia, už utaja ťažko. Ak nemajú šťastie na ľudí, žiaľ končia podobne ako ich rodičia.
Ako sa deti menia, keď k vám prídu, a ako, keď odchádzajú?Keď k nám prichádza mladšie dieťa, je zvyčajne vystrašené, plačlivé, v očiach má strach a očakávanie. Ak k nám prichádza už tínedžer, snaží sa od prvej chvíle presadiť svoje predstavy. Istý čas spolu „bojujeme“ – teda tínedžer bojuje (úsmev). Vždy však časom, keď si na seba zvykneme, sa to upokojí.
Snažíme sa žiť každodenný život, prežívame úspechy, neúspechy, radosti, smútky… takmer ako v bežnej rodine. Je ťažké odpovedať na otázku, aké sú deti, keď odchádzajú – je to veľmi individuálne. Sú mladí dospelí, ktorí sa tešia na samostatný život, na život bez pravidiel, ale aj takí, ktorí odísť nechcú, majú obavy.
Sú deti, ktoré sa tešia, že sa môžu vrátiť k mame alebo otcovi, ale aj tak odchádzajú s plačom, dlho sa lúčime. Sú mladí dospelí, ktorí majú jasnú a reálnu predstavu o svojom budúcom živote. Sú však aj takí, ktorí tie predstavy nemajú reálne; niektorí to vzdajú pri prvom páde, iní si idú aj napriek pádom za svojím cieľom.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako vyzerá každodenný život v centre pre deti a rodiny a prečo sa podobá bežnej rodine viac, než by si čakal/a.
- Čo deti najčastejšie prežívajú, keď prídu do zariadenia, a ako sa postupne menia.
- Aké mýty o „detských domovoch“ stále prežívajú a prečo bývajú nespravodlivé.
- Ako sa vychovávateľky snažia vytvoriť pocit domova aj pre deti, ktoré ten svoj stratili.
