5 rokov po Doom Eternal prichádza idSoftware s revolúciou vo vlastnej sérii. Nový Doom je úplne inou hrou, než by človek čakal, no stále je to kvalitná FPS akcia, akú inde nenájdeš.
Rip and tear, until it is done
Túto ikonickú vetu majú fanúšikovia hernej série Doom od štúdia idSoftware zarytú v hlave podobne ako energický soundtrack Micka Gordona. V hre Doom: The Dark Ages však oboje prechádzajú zmenami. The Dark Ages je totiž kompletne novou a nečakanou evolúciou v sérii.
Pomalší Doom, ktorý veľmi neskáče
Po frenetickom gameplayi v Doom Eternal zvolili vývojári odlišnú cestu. Doom Slayer, a teda hlavná postava hry, je oveľa pomalší a pôsobí skôr ako tank než ako tornádo. Hra je podstatne jednoduchšia, hráčovi odpúšťa viac chýb a vecou minulosti je aj vertikálna hrateľnosť. A soundtrack? Je stále dobrý, ale zároveň je sklamaním.
Možno sa zdá, že táto recenzia bude negatívna, ale opak je pravdou. Postupne som si k The Dark Ages našiel cestu, ale bolo to veľmi krkolomné. Síce som už v treťom leveli bojoval s démonickými titánmi v štýle Pacific Rim v obrovskom stroji a v tom piatom letel na drakovi a ničil veľké lode, od začiatku mi však na hre niečo nesedelo.
Bola síce proporčne a mechanicky epická, ale nebol to klasický Doom, aký poznáme od reštartu z roku 2016. Spočiatku mi to nesedelo, keďže som jednoducho len chcel viac Doomu, ale akonáhle som sa naladil na nový štýl, nevedel som prestať hrať.
Ľahší, prístupnejší Doom so štítom a odrážaním útokov
Prvá polovica hry je jednoduchšia a prístupnejšia než Doom Eternal. Zásluhu na tom má obrovská novinka v hrateľnosti – štít. Vďaka nemu môže hráč prijímať útoky a údery démonov bez toho, aby prichádzal o život. Štít sa po príliš veľkom množstve útokov vybije a trvá niekoľko sekúnd, kým ho môžeš použiť znova, ale stalo sa mi to len pri najťažších súperoch.
Okrem toho dokáže aj odrážať útoky (parry). Ide o kľúčovú hernú mechaniku. Útoky treba len správne načasovať, ale je to jednoduché, takže sa nikto nemusí báť, že to bude odrážanie útokov ako v Sekiro či iných „soulslike hrách“. Nielenže štítom odvrátiš útok späť na nepriateľov, ale aktivuješ aj bonusovú schopnosť, ako napríklad automatický guľomet na ramene na niekoľko sekúnd, alebo elektrický šok, ktorý zničí slabších a oslabí silnejších súperov.
Štít plní aj útočnú funkciu, keď ním vrháš do diaľky a likviduješ tak nepriateľov. Okrem toho s ním vieš v sekunde skočiť k nepriateľovi (dash) a udrieť ho ním. Je to jediná možnosť, ako v hre urobiť dash (rýchly pohyb/úhyb).
V Doom Eternal bol dokonca dvojitý dash, ale tu okrem toho so štítom nie je žiadny. Rovnako tak v novej hre nenájdeš dvojitý skok. Vývojári však upravili celý dizajn hry a levelov tak, že hre ako-takej nechýba (podobný kúsok sa napríklad podaril tvorcom God of War).
Všetky tieto zmeny vyústili v razantne odlišný prístup k hraniu. Doom Slayer je pomalší, nedokáže sa dostať na vyvýšené miesta a pôsobí skôr ako pojazdný tank, ktorý je náročné zničiť. Ak si sa zastavil v Doom Eternal, zomrel si. Ak sa zastavíš tu, stačí ti vykryť útoky a strieľať na všetky strany. Pomalšie sú totiž aj strely nepriateľov, ktorým sa v priestore dá jednoducho vyhnúť.
Nový, iný, ale stále skvelý Doom
Samozrejme, stále je to Doom, a tak ti hra odporúča hýbať sa, zbierať zdravie, brnenie a hľadať takticky výhodnejšie miesta, odkiaľ nepriateľov zabiješ lepšie. Občas ťa z krytu vyženú aj bomby, agresívni a rýchli nepriatelia či mini bossovia, pri ktorých sa jednoducho hýbať musíš. Je to však podstatne jednoduchšie a menej adrenalínové.
Doom dostáva nový film aj krvavý trailer. Vyzerá však príšerne a nevkusne
11. marca 2019 o 19:24
Doom: The Dark Ages mení identitu série, ale stále je to Doom, miestami chaotický, miestami ponúkajúci výzvu, miestami cool a badass. Niektorí hráči si na to možno nezvyknú a vrátia sa k predošlým hrám.
V hre sú tri ručné zbrane, z ktorých každá je postupne silnejšia. Po použití treba chvíľu počkať, kým sa znovu nabijú, alebo zobrať „nabitie úderu“ voľne po mape. Finálna ručná zbraň vylepšená na maximum (všetky zbrane, štít aj ručné zbrane si môžeš vylepšovať za nájdené drahokamy a zlato) dokonca dokáže zabiť aj tých najväčších minibossov na jeden či dva údery.
Najdlhší a najväčší Doom
Doom: The Dark Ages je o čosi dlhší ako Doom Eternal. Ambiciózny singleplayer dorazil na úkor multiplayeru, ale vzhľadom na kvalitnú singleplayerovú kampaň to neprekáža. Hra má 22 kapitol s veľmi generickým príbehom odohrávajúcim sa pred udalosťami z Doom 2016. Levely majú stredoveký, miestami až gotický nádych.
Niektoré misie majú obrovské levely s viacerými lokalitami a tajnými cestami a jaskyňami, kam sa hráč ani nemusí dostať. Tvorcovia pomáhajú hráčom s orientáciou formou prehľadnej mapy, ale vôbec nie je potrebné ju používať. Dizajn levelov je totiž nesmierne charakteristický a už po chvíli si presne zapamätáš, čo bolo na akom mieste.
Levely nie sú až tak vertikálne, ale sú rozľahlé a rozhodne sú najväčšie v rámci celej série. Aj preto by bolo asi rozumné očakávať, že vývojári do hry pridajú aj oveľa viac typov nepriateľov. V hre je ich síce veľa, a to vrátane úplne nových typov, aké doteraz v sérii neboli, ale mal som pocit, že sa až príliš opakujú a celkový počet druhov nepriateľov nie je až taký vysoký.
Pozitívom je, že na každého platí niečo iné. Využívajú rôzne formy útokov a majú iné slabiny. Aj napriek tomu som však vo finále používal asi len tri zbrane, ktoré sú najúčinnejšie a najsilnejšie. Celkovo je ich v hre 11 (plus variácia na slávnu zbraň BFG). Reálne je v hre však len 6-7 typov zbraní, keďže takmer každá má k sebe alternatívu (brokovnica a silnejšia brokovnica či granátomet a raketomet).
Zbrane ako „guľomet s kosťami namiesto nábojov“ či Nailgun pritom boli príliš slabé a nepraktické. V hre chýbali aspoň dve ďalšie zbrane. Nezmenilo by to však základný problém.
Ten tkvie v tom, že nie je nutné využívať všetky zbrane. Doom Eternal hráčov naučil používať úplne všetky a často to bolo aj potrebné, keďže bol nedostatok nábojov. Získavali sa rozrezávaním nepriateľov motorovou pílou, no v The Dark Ages sú náboje na každom kroku, a tak stačí používať 2-3 obľúbené a najsilnejšie zbrane.
Stredoveká atmosféra
Názov hry The Dark Ages nie je len symbolický. Hra mixuje moderné prvky technológií so stredovekým nádychom, čomu zodpovedajú aj kostýmy, brnenia a štýl a dizajn zbraní. Je tu tak len jedna energetická zbraň a zvyšné majú kinetické náboje.
Najlepšou je asi Chaingun. Tá vystreľuje veľkú kovovú guľu na reťazi na desiatky metrov. Hneď sa vráti späť do zbrane a oplatí sa ju využívať najmä so všetkými vylepšeniami. Po každom odrazení útoku sa totiž zbraň okamžite nabije na maximum a kosí aj najväčších nepriateľov v priebehu niekoľkých sekúnd.
Základnú hrateľnosť po každých niekoľkých misiách osviežia špeciálne misie na drakovi či v obrovskom titánovi. Tie na drakovi ponúkajú lietanie cez vymedzené sekcie levelov, ktoré sú na rozdiel od obyčajných levelov poriadne vertikálne. Väčšinou v nich útočíš na veľkých nepriateľov, ale máš v nich aj voliteľnú úlohu prenasledovať a zostreliť nepriateľské lietadlá v úzkych koridoroch.
Misie za titánov sú hrateľnostne veľmi prosté a časom aj generické. Ovládanie titána spočíva v pästných útokoch a občasnom strieľaní z veľkého guľometu a uhýbaní sa nepriateľom (štít v týchto sekciách nedostaneš). Pôsobí to skôr ako nedotiahnutá minihra, ktorá je spočiatku veľmi cool spestrením, ale vlastne by tam ani byť nemusela.
A nemusel by tam byť ani príbeh. Tvorcovia naň v rámci série kladú čoraz väčší dôraz a s každou ďalšou hrou to vytvára len ďalšie nezodpovedané otázky. História a príbeh Dooma sú zaujímavé, ale rozprávajú ich nezaujímavým spôsobom s postavami, ktoré majú nulovú charizmu a osobnosť.
Bez chýb, bez bugov a s pekným vizuálom a skvelým zvukom
Je tu však aj niečo 100%-né, a to technická stránka hry. Doom: The Dark Ages pôsobí ako väčšina hier rok po vydaní s desiatimi opravnými patchmi. Nie sú v nej žiadne technické chyby ani bugy, funguje plynule (stabilných 60fps na PS5 Pro) s krásnym vizuálnym spracovaním a špičkovým zvukovým dizajnom.
V recenziách top herných titulov to už pôsobí ako nacvičená formulka, ale význam takejto skvelej technickej práce netreba zľahčovať. Ide skôr o raritu a vymoženosť top štúdií s dostatkom talentu a zdrojov.
Hre by prospelo viac súbojov s veľkými bossmi, viac zbraní a typov nepriateľov a výraznejší soundtrack. Ten síce stále funguje v rámci dynamickej akcie skvelo, no je to málo. Akoby sa noví skladatelia zo štúdia Finishing Move (Borderlands 3) len snažili napodobniť fantastický a explozívny hudobný sprievod Micka Gordona z predošlých dvoch hier a nedokázali to dotiahnuť na jeho level.
Aj s malými nedostatkami je Doom: The Dark Ages fantastickou FPS hrou. Vývojári z idSoftware v tomto žánri jednoducho nemajú konkurenciu. So svojou novou hrou kompletne prerobili dizajn a hrateľnostnú identitu celej série. Zmeniť zaužívané a milované hry takýmto razantným spôsobom je vždy obrovský risk, no idSoftware sa to podarilo.
The Dark Ages ponúka pomalšiu a menej chaotickú akciu ako Doom Eternal a je aj prístupnejšou hrou, takže si k nej možno nájde cestu viac hráčov. Tí skalní možno budú mať zo začiatku problém zvyknúť si na celkom iný štýl hrateľnosti, no akonáhle sa naň navnadia, zamilujú si ho. 8,5/10.
PS: V hre už nie sú takzvané Glory Kills. Keď sa nepriateľ rozsvieti, Doom Slayer ho už nezabije kreatívnym a brutálnym spôsobom, iba ho rýchlo udrie a rozpadne sa.
