Najnovšia časť série nás prekvapila nečakanými novinkami, ale aj starými neduhmi, ktorých sa odmieta zbaviť.
Recenzovaná verzia: PS5 Pro
Fanúšikovia od Ubisoftu chceli, aby sa Assassin’s Creed odohrávalo v Japonsku už viac ako desať rokov. Teraz, keď sa konečne dočkali, budú čiastočne spokojní. Tí, ktorým sa páčili predošlé tituly Odyssey či Valhalla budú zrejme krochkať blahom, no a tí, ktorí preferujú skôr pôvodnú trilógiu, si nájdu aspoň niekoľko zábavných vecí, ktoré by ich mohli presvedčiť o kúpe. Assassin’s Creed Shadows však nie je zďaleka taký zásah do čierneho v aký Ubisoft dúfalo a aký potrebovalo.
Ako veľký kritik RPG štýlu „nových assassinov“ musím uznať, že ma Shadows bavilo a považujem ho za svoje nové guilty pleasure. Je v ňom veľa chýb a nedotiahnutých dizajnérskych rozhodnutí, ale aj napriek tomu som nedokázal pustiť ovládač z rúk a dobýjal som jeden stredoveký hrad za druhým.
Shadows sa odohráva na konci 16. storočia počas obdobia Sengoku, ktoré bolo príznačné vnútorným nepokojom v krajine a viacerými občianskymi vojnami. Ako do toho spadajú dvaja hlavní hrdinovia? Naoe je z radu assassinov, akurát o tom nevedela. Keď vládca Japonska Oda Nobunaga vnikne do jej kraja Iga a zrovná ho so zemou, začne sa dozvedať o svojom pôvode. Jej motiváciou je pomsta, ale aj sľub otcovi.
Na svojej ceste sa jej osud pretne s Yasukem, prvým samurajom s tmavou farbou pleti. Yasuke je otrok z Portugalska, ktorý sa pod Nobunagom stal obávaným bojovníkom. Oboch motivujú iné veci, ale obaja nakoniec bojujú za rovnaký cieľ – oslobodenie Japonska od vplyvu ľudí ťahajúcich za nitky z tieňov.
Za všetkým stojí tajná skupina Shinbakufu. Všetci nosia masky a hoci sa zo začiatku zdá, že pôjde o nejakú tajnú skupinu, v priebehu hry hráč zistí, že ide o obyčajných vojnových lídrov, zbohatlíkov a v niektorých prípadoch aj neschopných, rozmaznaných dedičov.
Najhoršie je, že na rozdiel od templárov nie sú nijako organizovaní. Za celú hru sa ani raz nestretnú, neexistujú medzi nimi žiadne vzťahy a polovica z nich ani nevie, v akej je organizácii. Nepôsobí to ako hon na tajnú zločineckú skupinu, ale ako likvidácia náhodných ľudí, ktorí majú vyplniť hráčov čas.
Stále je to zbytočne nafúknuté a so stereotypným obsahom
Času hráčov si tvorcovia v tejto časti vážia o trochu viac ako v Odyssey a Valhalle, takže sa nemusíš báť 100 hodín stereotypného hrania. AC Shadows vieš s vedľajšími úlohami prejsť za cca 50 hodín. Množstvo z tých hodín je o preniknutí do hradu, zabití tamojšieho veliteľa a vykradnutí skladu. Následne máš vyjsť na budovu, zosynchronizovať okolie z vysokého bodu, prijať desiatky až stovky žiadostí o zabitie určitých ľudí.
Samozrejmosťou sú aj otravné fetch questy (choď tam, prines odtiaľ to a potom ti pomôžem). Je to základná štruktúra obsahu hier s otvoreným svetom od Ubisoftu, ktorá však zostarla už pred 10 rokmi. Ani pri hraní ich najnovšieho titulu som nemal dojem, že by sa dostatočne pokúšali osviežiť to. Platí to aj pre hlavné misie, a teda likvidáciu 12 tajomných členov organizácie Shinbakufu.
Zabitiu každého z nich predchádzajú 3-4 rovnaké úlohy. Nájsť niekoho, kto ho pozná, spraviť pre neho láskavosť, získať ďalšieho komplica a nakoniec sa vkradnúť do hradu a zabiť ho. Tento koncept sa rýchlo stáva repetitívnym. Začne to pritom sľubne, keď sa jeden z prvých cieľov dá nájsť len vďaka „čajovej párty“, na ktorej musí byť hráč veľmi pozorný a vnímať okolie. Škoda, že tvorcovia neboli podobne kreatívni aj vo zvyšku hry.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo nové prinieslo Shadows do série a ktorých starých dizajnérskych trapasov sa nedokázalo zbaviť.
- Či sú Yasuke a Naoe zábavní hrdinovia a aký má zmysel to, že hráme za Yasukeho.
- Čo zachraňuje celú hru pred tým, aby spadla do priemeru.
- Prečo je stealth a umelá inteligencia nepriateľov na úrovni IQ drevenej hračky.
