Aký život vedie človek, ktorý zažil zverstvá vojny a pracoval so špičkovými vojakmi z celého sveta?
Miroslav Palovič nastúpil do francúzskych cudzineckých légií ako 20-ročný. Elitná vojenská organizácia ho vytrénovala a vysielala na vojnové misie do celého sveta. Bojoval proti Talibanu, velil takmer 30 mužom, odrážal prekvapivé útoky, ale aj odmínovával cesty a pomáhal so stavbou škôl.
Svoje skúsenosti a zážitky opísal vo svojej knihe Pochoduj alebo zomri, ktorá vyšla tento rok. Ako sa vyrovnal s tým, že musí strieľať po ľuďoch, koľko zarábal a čo najhoršie počas misií zažil? To sa dozvieš v rozhovore, ktorý sme mali možnosť urobiť vďaka vašej kontinuálnej podpore Refresheru.
Prečo si sa rozhodol ísť bojovať a riskovať život v radoch francúzskych légií? Mal si ťažkosti v živote?
Ťažkosti som nemal žiadne, ale nepovedal by som, že som išiel bojovať a riskovať život. Ja som tam išiel zažiť dobrodružstvo.
Tá túžba po dobrodružstve bola natoľko silná, že premohla aj strach zo smrti?
Bol som na misiách, kde mi veľakrát išlo o život, ale nepamätám si, že by som na to myslel.
Boli sme na misii, kde sme sa dostali do diamantovej bane rebelov. Černosi tam hľadali diamanty ako vo filmoch.
Takže si sa vôbec nebál smrti?
Nechcem sa na nič hrať, ale fakt si nepamätám, že by som sa o seba bál.
Zúčastnil si sa na otvorených konfliktoch a bojoch?
Viackrát. Napríklad v Afganistane či Stredoafrickej republike.
V akých rokoch si slúžil v légiách?
1997 až 2015. Zažil som teda, keď boli misie častejšie, keďže v súčasnosti ich už až tak veľa nie je.
Predpokladám, že si sa nevyhol zabíjaniu iných ľudí. Počítal si si, koľko ľudí si pripravil o život?
Strieľali na mňa, strieľal som späť na nich. Nešiel som kontrolovať, či som niekoho trafil.
Takže si nie si istý, či si niekoho zabil.
Je to možné, ale nepotvrdzoval som si to na mieste. Samozrejme, keď sme bojovali proti Talibanu, ostali po nich telá, ale nevedeli sme, kto koho trafil. Nestalo sa mi, že by som stál proti niekomu na meter a trafil ho, lebo po mne šiel s mačetou.
Aké si mal alebo máš pocity pri myšlienke, že si niekoho zabil? Si s tým vyrovnaný?
To je ako s tým strachom o seba. Ideš na misiu s nejakým účelom, kde môže dôjsť k tomu, že niekoho zabiješ alebo niekto zabije teba. Viac nad tým nepremýšľaš.
Vyprovokovali ste konflikt niekedy aj vy, alebo ste len vždy opätovali paľbu?
Ja konkrétne nie, ale iní vojaci museli. Keď v nejakej dedine vidíš, že do auta nasadajú štyria ozbrojení chlapci v turbanoch a smerujú do bojovej zóny, tak asi vieš, že tam nejdú oberať jahody. V tom prípade dostanú zásah.
Vnímajú to takíto elitní vojaci ako prácu, aj keď v nej zabíjajú?
Tam primárne nejde o zabíjanie. 90 % misií je postkonfliktných či mierových, alebo takých, v ktorých sa udržuje prítomnosť francúzskej armády v bývalých kolóniách, kde majú základne.
V Mali po konvoji strieľali asi dvaja mladiství, tak naši streľbu opätovali a zabili ich.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Koľko na misiách skutočne bojoval a prekvapí ťa, na koľkých z nich nestrieľal.
- Prečo museli jeho kolegovia zabiť dvoch mladistvých.
- Čo najhoršie zažil počas misií a akú najnapínavejšiu a najakčnejšiu bitku zažil.
- Ako sa dostal do diamantovej bane.
- Koľko zarábal a aký je v légiách dôchodok.
- Či ich velitelia niekedy bili a aký bol pre neho návrat do normálneho života.
