Vyspovedali sme legendárneho slovenského speváka.
Aj ty si nepochybne spievaš jeho nestarnúce hity ako Milovanie v daždi, Po schodoch, Cigaretka na dva ťahy, Tlaková níž či Nahý, vždy keď ich hrajú v rádiu. Richard Müller patrí medzi najlepších a najúspešnejších slovenských hudobníkov.
Stal sa priekopníkom syntetizátorovej hudby v bývalom Československu, má na konte sedemnásť štúdiových albumov, osemnásť cien Aurel a štyri ceny Grand Prix Radio pre najhranejšieho interpreta. Trikrát sa stal Zlatým slávikom a získal aj Krištáľové krídlo v kategórii rock, pop, jazz spoločne so skupinou Fragile.
So spevákom sme sa stretli v sídle Universal Music v bratislavskej Twin City Tower. Pre Refresher prezradil, ako sa momentálne zdravotne cíti, či sú ohrozené jeho letné koncerty, ale aj čo rozhoduje, keď ho niekto osloví na spoluprácu. Okrem iného sa nám tiež zveril s tým, či momentálne pracuje na novej hudbe.
Ak ťa zaujímajú články venované hudbe, podpor nás a staň sa členom klubu Refresher+. Budeš si môcť prečítať napríklad zaujímavosti o kapele Depeche Mode, rozhovor s raperom Boy Wonderom alebo článok o slávnych interpretoch na tohtoročných letných festivaloch.
Začal by som jednoduchou otázkou, ako sa máte a ako sa momentálne cítite?
Mám sa veľmi zle, mám dolámané chodidlo na pravej nohe. Nebráni mi to však v tom, aby som koncertoval, pretože na pódiu netradične sedím. Nepotrebujem tam tancovať, takže to, myslím si, v mojom prípade až tak nevadí. Tá bolesť je v každom prípade nepríjemná a znova si len uvedomujem, že zdravie je to najdôležitejšie, čo máme.
To zranenie nohy sa vám ťahá už od začiatku roka. Stále to teda nie je úplne doliečené?
Je to také doliečené, že musím ísť v septembri na ďalšiu operáciu. Jednu som už absolvoval, no čaká ma ešte druhá.
Napriek tomu ste hudobne aktívny. Pred pár dňami vám vyšla skladba s českou speváčkou Emmou Smetanou. Čím vás presvedčila na spoluprácu?
Nemusela ma vôbec presviedčať, tento projekt ma hneď zaujal a páčil sa mi. Ide o pieseň, ktorá zaznie v novom českom seriáli a ona v ňom bude hrať. Mal som pocit, že v rámci kontrastu chcela môj hlboký hlas k svojmu jemnému prejavu, a vo výsledku je tá skladba skutočne krásna.
V posledných rokoch ste nahrali single s viacerými interpretmi zo Slovenska a z Česka, napríklad s Emou Drobnou, Davidom Kollerom či Majkom Spiritom. Stalo sa vám už, že ste nejakú spoluprácu odmietli?
Stáva sa mi to denne.
Skutočne vám denne píšu kapely či interpreti a chcú s vami spolupracovať?
Dobre, možno to nie je denne, ale raz za čas sa objaví niekto, kto má dostatok odvahy a osloví ma na spoluprácu. Čo sa týka môjho rozhodovania, všetko závisí od kvality konkrétneho materiálu. S výnimkou napríklad Separa, ktorý ma presvedčil na spoluprácu, sa nenašiel nikto, kto by ma nejako prevratne zaujal.
Oslovilo vás teda viacero raperov?
Áno, niekoľko mladých chlapcov. Je mi ľúto, že som to musel odmietnuť, ale nemôžem ísť do spolupráce s niekým len preto, že je mladý.
Vidíte dnes na slovenskej hudobnej scéne niekoho, kto vám pripomína vašu mladšiu verziu?
Myslím, že to je Adam Ďurica, aj keď on sa mi zdá oveľa lepší, než som bol ja. Je to skvelý muzikant, skvelý spevák, skvelý autor. Plus musím spomenúť Ivana Táslera, lebo to je úžasný predstaviteľ mladšej generácie a veľmi si ho vážim.
Kto sú okrem nich podľa vás najväčšie hudobné domáce talenty?
Pridal by som k nim ešte Peter Bič Projekt.
To je opäť pop, čo iné žánre? Rock, punk, rap?
V týchto vodách nepoznám príliš veľa interpretov a ich produkciu.
Akú hudbu si vyslovene púšťate doma? Či počúvate jednoducho to, čo sa hrá v rádiu?
Rádio nepočúvam vôbec, ale hudbu počúvam neustále. Keď sa Petra Lipu kedysi pýtali, čo ho stále drží nad vodou, povedal, že hudba. To isté platí aj u mňa. Najviac počúvam anglosaskú muziku. Čo sa týka našej domácej hudby, počúvam ju menej, pretože sa v nej veľmi neorientujem, a pokiaľ mi niekto nedonesie do rúk priamo hudobný nosič, nedostanem sa k tomu.
Leto máte nabité koncertmi po celom Slovensku ešte v rámci vášho turné k minuloročnému albumu Čierna labuť, biela vrana, zopár miest navštívite aj v Česku. Pred pár rokmi ste povedali, že koncerty vám nechýbajú, pretože z nich máte stres. Stále to platí?
To bude platiť už asi navždy. Keď som sa pýtal pána Lasicu, kedy odchádza z človeka v našej profesii tréma, odpovedal mi, že neodchádza a stále to je len horšie. Možno to tak bude. Keď však už na koncerte vidím, že sa publikum baví, uvoľním sa a cítim sa vtedy veľmi dobre.
Takže čím ste starší, tréma sa u vás stupňuje?
Nedá sa povedať, že by to bolo také náročné a komplikované, ale bolo obdobie, keď som sa venoval všeličomu inému a vtedy som trému nemal žiadnu.
Dokážete si dnes ešte tie koncerty naplno užiť tak ako kedysi, alebo sa z nich už trocha stáva akási stereotypná nevyhnutnosť, ktorá vás skôr vyčerpáva?
To by som nepovedal. Patrí to k našej profesii a ja som rád, že toľko koncertujem.
Pracujete v súčasnosti na nových piesňach?
Áno, ale nepoviem k tomu nič viac.
Neprezradíte nám teda, kedy môžeme čakať nový album?
Neviem, asi budúci rok. Jediné, čo môžem prezradiť, je, že mohlo by ísť o reštart kapely Banket po štyridsiatich rokoch.
To nie je úplne málo, čo ste teraz prezradili. Aké spolupráce môžeme čakať?
Malo by to byť najmä s ľuďmi, ktorí s Banketom majú niečo spoločné.
Čo vás po toľkých rokoch ešte dokáže inšpirovať pri tvorbe?
Prakticky hocičo, čo vidím a počujem okolo seba. Z bežného života, zo súčasnej hudby alebo z filmového sveta.
Na ten film by som nadviazal. V osemdesiatych rokoch ste vyštudovali scenáristiku na FTF VŠMU, a hoci ste vraveli, že ste sa filmu prirodzene vzdali po tom, čo vás spoločný absolventský film dopadol katastrofou, nepremýšľali ste nad tým, že by ste skúsili po dlhých rokoch napísať nejaký scenár? Predsa len po toľkom množstve životných skúseností by to mohlo byť oveľa vyzretejšie dielo.
Bodaj by ste mali pravdu, i keď budem sa v prvom rade snažiť, aby som napísal aspoň nejaké texty, nieto ešte veľký filmový scenár. Nemám to síce zatiaľ v pláne, ale nevylučujem to.
Viete si predstaviť, že by ste napísali autobiografický scenár pre hraný film?
To určite nie, nemienim totiž kšeftovať so svojím súkromím.
Sledujete vo voľnom čase filmy?
Pokiaľ sa dá, áno. Najmä tie staršie. Zo zahraničných milujem tvorbu Francisa Forda Coppolu, najmä prvý diel Krstného otca, alebo úžasný film Rozhovor s Genom Hackmanom. Páči sa mi aj film Ray o Rayovi Charlesovi, kde Jamie Foxx fantasticky zahral toho starého génia, alebo Šakal od Freda Zinnemanna z roku 1973. To sú filmy, ktoré pozerám stále dokola. Keďže v televízii nedokážem nájsť niečo, čo ma vážne zaujme, vraciam sa stále k týmto dielam.
Mimoriadne rád spomínam na spoluprácu s Petrom Hapkom a Michalom Horáčkom, pretože to bola istá odbočka v rámci mojej kariéry. Bolo to niečo iné a zaujímavé.
A čo slovenská, prípadne československá tvorba?
Mám veľmi rád československú novú vlnu a všetky rané filmy Juraja Jakubiska. Keď vidím pri nejakom filme, že je zo šesťdesiatych rokov, viem, že sa na to môžem spoľahnúť. Bola to veľmi silná doba aj v rámci celosvetovej hudby.
Jeden slovenský film vznikol aj o vás. Ide o dokument Mira Rema Nespoznaný. Ako s odstupom času tento film vnímate a hodnotíte?
Nepotrebujem na to odstup času, mňa ten film nezaujal ani na začiatku. Dokonca sme ho nechceli ani pustiť do kín, ale boli sme nakoniec presvedčení, že by sme ho pustiť mali. Nemyslím si však, že to je dobrý film.
Máte za sebou bohatú kariéru, na ktoré obdobie spomínate najradšej?
Na každé, ktoré bolo nejaké zmysluplné. Mimoriadne rád však spomínam na spoluprácu s Petrom Hapkom a Michalom Horáčkom, pretože to bola istá odbočka v rámci mojej kariéry. Bolo to niečo iné a zaujímavé. Veľmi mám rád aj obdobie okolo albumu LSD, pretože to bolo také rockové a ja sa stále považujem za rockera. Aj keď som asi viac jazzman.
Jaro Filip, ktorý k albumu zložil hudbu, v tej dobe prelomovo spojil rock s jazzom. Mohli by sme teda povedať, že ste „jazzrocker“? (smiech)
Áno. (smiech)
Tento album ste nahrávali a produkovali s Andrejom Šebanom a Oskarom Rózsom, aké vzťahy s nimi máte dnes?
S Oskarom veľmi dobré, s Andrejom žiadne.
Prečo to tak je?
Vôbec neviem.
Prirodzene to rokmi opadlo?
Asi áno.
Poďme k vašej dcére. Je to úspešná modelka a tiež influencerka, žije v Paríži. Aký máte vzťah? Stretávate sa často?
Stretávame sa, keď sem príde, čo nie je veľmi často.
Chodíte aj vy za ňou?
Sem-tam, ale denne jej telefonujem, takže sme vo veľmi úzkom spojení.
Čo v živote najviac ľutujete a na čo ste, naopak, najviac hrdý?
Najviac v živote ľutujem to, že som si nenašiel cestu k svojmu otcovi, a najviac som hrdý na svoje tri deti.
A už ste po rokoch zistili, prečo tí ľudia stále pália mosty? (smiech)
Nezistil. (smiech)
