Žonglovanie, chodenie po lane, balansovanie na doske. Toto všetko a ešte omnoho viac sa učia ľudia, ktorí navštevujú Cirkus-kus v Karlovej Vsi v Bratislave. Suzanne, ktorá je jeho súčasťou, nám porozprávala viac o svojej práci.
„Človek nemusí byť mladý ani športovo zdatný. Chodia k nám malé deti, ale pravidelne nás navštevuje aj starší pán, ktorý žongluje. Odhadujem, že má niečo medzi 70 a 80 rokov,“ hovorí Suzanne Verschueren alebo Zuzka, ako ju nazývajú slovenskí priatelia, ktorá pracuje v bratislavskom novodobom cirkuse Cirkus-kus.
Zuzka sa cirkusu venuje odmalička. Trénovať začala už v ôsmich rokoch. V tom čase Zuzka ešte žila v rodnom Belgicku. Na Slovensko prišla pred šiestimi rokmi, keď ju k nám zlákal letný festival Pohoda. Neskôr začala na Pohode aj pracovať, naučila sa jazyk a cirkusu sa začala venovať aj v Bratislave. Do Refresheru nám prišla porozprávať o tom, ako funguje novodobý cirkus, vyvráti zopár vecí, ktoré si o cirkuse dodnes mnohí myslia, a prezradí ti aj to, čo má na našej krajine najradšej.
V Refresheri ti každý deň prinášame zaujímavé články z domova i zo sveta, ale aj rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi. Ak sa ti naša tvorba páči a chceš podporiť náš redakčný tím, staň sa členom klubu Refresher+.
Nie sme tradičný cirkus, ale novodobý. Máme však zachované niektoré tradičné prvky, napríklad vystúpenia klauna.
Ako vyzerali tvoje cirkusové začiatky v Belgicku?
Najprv som chodila do letných táborov, potom som začala pravidelne navštevovať cirkusové kurzy. Tie tam prebiehajú rovnako, ako keď chodia deti trebárs na balet alebo futbal. Cirkus nie je ničím špeciálnym alebo divným.
Navštevovala som cirkus pre deti. Veľa ľudí si predstavuje, že som trénovala niekde v obrovskom stane. Ale nie je to tak, cirkus je už v dnešnej dobe inde. Chodili sme, tak ako aj v súčasnosti, do telocvične. Tam je všetko potrebné náradie, s ktorým pracujeme.
V čom sa líši novodobý cirkus od toho tradičného?
Nie sme tí cirkusanti, ktorí žijú kočovnícky život, nonstop sú na cestách, vystupujú pod šapitó a podobne. Samozrejme, ešte aj takéto existujú, no my sme viac contemporary cirkus (contemporary cirkus môžeme v tomto prípade preložiť ako súčasný, novodobý, modernejší cirkus – pozn. red.). Väčšinu kurzov máme u nás v Karlovej Vsi, ale často chodíme aj do škôl, kde trénujeme deti.
Je to skôr o tom, že sa niečo nové naučíš, nejaké číslo a následne to zmiešaš napríklad s tancom, hudbou alebo divadlom. V našom novodobom cirkuse nevystupujú zvieratá, ako to býva zvykom v mnohých tradičných. Z tradičných prvkov však máme zopár zachovaných, napríklad také vystúpenia klauna.
Je pravda, že človek musí s cirkusom začať v detstve?
Človek, ktorý chce začať s cirkusom, v prvom rade nemusí byť športovo ani inak zdatný. Jediné, čo musí, je chcieť. A jediné, čo pri kurze potrebuje, je športové oblečenie a voda. Na cirkuse je pekné to, že je v ňom viacero úrovní.
Napríklad na takej tej základnej, prvej úrovni zvládne rôzne kúsky azda každý. Napríklad aj taká 70-ročná babka. Preto by som chcela povzbudiť každého, kto nad tým premýšľa, že cirkus nie je iba pre deti alebo iba pre dospelých. Je naozaj pre ktorúkoľvek vekovú skupinu. A nie je podmienkou ani to, že musíš športovať od dieťaťa.
Najviac ma na cirkuse fascinuje, že je tam vždy kúsok nebezpečenstva. Snažíme sa ho však minimalizovať.
Akí ľudia k vám chodia trénovať?
Momentálne máme 50 detí, ktoré trénujeme v dvoch skupinách dvakrát týždenne. Vekové rozmedzie je od 8 do 15 rokov. Otvorili sme skupinu aj pre deti od troch do piatich rokov, tie však môžu trénovať iba v prítomnosti rodičov.
Existuje aj skupina pre dospelých, ktorú pravidelne navštevuje aj jeden pán. Priznám sa, neviem, koľko má rokov, ale odhadujem, že niečo medzi 70 a 80. Veľmi dobre žongluje. Začínal s loptičkami a teraz je už natoľko šikovný, že mu to ide aj s kolkami.
Čo učíš ty?
Som učiteľka malých detí, ktoré učíme najmä akrobaciu na zemi a zoznamujeme ich s materiálmi. Tréning vždy začíname rozcvičkou, ktorá trvá približne pol hodiny. Je podobná tej, ktorú robia pred tréningom gymnastky, a prikladáme jej obrovskú dôležitosť najmä pri vzdušnej akrobacii, trénovaní balansu, ale aj pri zdanlivo jednoduchom žonglovaní.
Kurzy pre dospelých sú nejako rozdelené podľa náročnosti?
V dospeláckych kurzoch máme rozdelenie podľa náročnosti iba pri vzdušnej akrobacii. Pri žonglovaní a balanse to zatiaľ rozdelené nie je. Je to veľmi individuálne, väčšinou to robíme tak, že dospelým ukážeme, ako na to, a oni si to sami trénujú. Ak s niečím potrebujú pomôcť, sme k dispozícii. Alebo si často pomáhajú aj medzi sebou.
Aké náradie máte v cirkuse?
Máme náradie na žonglovanie, pod čo spadajú kolky, loptičky, šály, diabolo, flowersticks aj devilsticks. Ďalšou aktivitou je vzdušná akrobacia, ktorú vykonávame väčšinou na dlhom šále, kruhu, slučke alebo trapéze. Potom sú rôzne kúsky, pri ktorých je dôležitý balans, tým sa konkrétne najviac venujem aj ja.
Farmaceutka Lucia: Môj osobný názor na homeopatiu je, že ide o placebo efekt
30. marca 2024, 9:30
Trénujeme napríklad na špeciálnych doskách, ktoré sú na takých malých rolkách, ďalej na sudoch a veľkých guliach, po ktorých vieme chodiť, ale aj na lanách. Toto je sféra, ktorej sa venujem najviac. Je viacero druhov lán, napríklad klasické okrúhle, ktoré všetci poznáme z hodín telesnej výchovy, alebo ploché – slackline.
Pre mňa je na cirkuse najviac zaujímavé a fascinujúce, že je tam vždy kúsok nebezpečenstva. Vždy sa však snažíme ohrozenie minimalizovať. Preto máme napríklad veľké žinenky, na ktoré v prípade straty balansu dopadneš.
Ako rýchlo by som sa dokázala naučiť chodiť po lane?
Je to o tom, ako často to skúšaš. Pri pravidelných tréningoch si myslím, že za mesiac sa človek dokáže naučiť chodiť po slackline. Samozrejme, ak sa chceš naučiť triky, trvá to omnoho dlhšie. Odhadujem, že za rok by toho človek dokázal stihnúť dosť veľa.
Stalo sa ti už, že si z lana spadla?
Z lana som spadla veľakrát. Vždy to bolo v pohode, bez nejakých väčších zranení, no môžem povedať, že väčšinou sa to stane, keď človek nedáva pozor. Ak je sústredený na to, čo robí, je malá pravdepodobnosť, že sa niečo zlé stane. Okrem toho je v našom cirkuse super to, že tam je vždy niekto, kto chce pomôcť. Mnoho prvkov trénujeme spolu.
V Belgicku berú cirkusy ako časť kultúry a podporuje ich štát. Na Slovensku je to stále iba zábavka.
Organizujete aj nejaké akcie a vystúpenia?
Samozrejme, je ich viac. Minulý rok sme mali dokopy 90 vystúpení. Myslím si, že tento rok stihneme ešte viac. Kedysi boli tie čísla väčšie, no potom tu bol covid a všetci vrátane nás sa z neho spamätávame dodnes. Ale je to na skvelej ceste. Na našich podujatiach nájdete jednotlivcov, ako aj skupinové vystúpenia.
Momentálne sa pripravujeme na vystúpenie, ktoré bude o mesiac počas Svetového dňa cirkusu. Bude to veľké podujatie, na ktoré príde množstvo ľudí aj zo zahraničia. Prídu ľudia z Rakúska, Francúzska, Maďarska aj Ukrajiny. Spolupracujeme aj s našimi českými susedmi a štyri- až päťkrát do roka aj vycestujeme do Prahy, kde sa navzájom učíme nové veci.
Na Slovensku sú iba dva festivaly novodobého cirkusu, jeden zastrešuje Cirkul’art, druhý my. Bude tam program pre deti a množstvo workshopov, kde si môžu ľudia sami otestovať rôzne cirkusové prvky.
Žiješ na Slovensku, ako vnímaš našu krajinu?
Na Slovensku mám rada veľa vecí, najmä je tu prekrásna príroda. Ľudia sú tu veľmi otvorení a kreatívni, aspoň v tej mojej bubline, ktorú mám okolo seba. Som za to veľmi vďačná. Ale je tu aj zopár vecí, ktoré fungujú inak v porovnaní s Belgickom.
Napríklad v chápaní cirkusov v týchto dvoch krajinách je veľká priepasť. V Belgicku ich berú ako časť kultúry, štát ich podporuje, rozhodla o tom vláda. Na Slovensku cirkus ešte nie je ani zaradený ako umenie či šport, je to čisto pre zábavu. Ľuďom musím dookola vysvetľovať, že cirkus už pokročil, že v ňom nie sú zvieratá a nemusí byť nutne v stane a podobné záležitosti.
Po slovensky hovoríš veľmi dobre. Kde si sa naučila reč?
Ďakujem. Na začiatku som sa po slovensky učila na hodinách s učiteľmi, neskôr to išlo najmä komunikáciou. Stretávala som sa s ľuďmi a učila som sa priamo v konverzáciách.
Čo ti na Slovensku prekáža?
... neviem, naozaj neviem. Do istej miery sú tu veci náročné z finančnej stránky aj zo systémovej. Je pre mňa náročné ísť na úrad a čakať tam hrozne dlho v rade. To by sa v Belgicku asi nestalo. Mám pocit, že veľa vecí je tu ešte iba v zárodku, čo je na jednej strane krásne, lebo máme stále šancu to nejak ovplyvniť, no má to aj svoje nevýhody. V Belgicku už všetko funguje, všetko má pravidlá, je to také viac organizované.
