Daniel Holúbek je rehoľník v ráde saleziánov. Okrem pôsobenia v cirkvi ho bavia aj sociálne siete.
Daniel Holúbek pôsobí v ráde saleziánov a chce sa stať kňazom. Viera preňho predstavuje zmysel života. Okrem toho je aj manažérom sociálnych sietí. Študuje v Ríme, kde sa stretol aj s pápežom Františkom. Porozprávali sme sa s ním o viere, celibáte aj vnímaní pornografie v cirkvi.
Ak ťa zaujímajú témy náboženstva a viery, niekoľko zaujímavých reportáží či rozhovorov si môžeš prečítať v tejto sekcii. Ak sa ti tento rozhovor páči, pridaj sa do klubu Refresher+ a podpor tvorbu nášho kvalitného obsahu.
V komunite veriacich si sa pohyboval už na strednej škole. Začal si vtedy uvažovať nad kňazstvom?
Angažoval som sa na stretnutiach saleziánov. Začal som nad tým rozmýšľať, no bolo to niečo, s čím som musel zápasiť.
Čo ťa od toho odrádzalo?Keď som dospieval, takýto život sa mi javil ako ťažký. Chodil som na informatiku, bol som sieťar. Predstavoval som si, že budem mať kariéru, rodinu, široký okruh známych. Cesta, ktorú som si zvolil, je spojená s neistotou. Neviem, kam ma pošlú, čo budem robiť, a budem sa musieť pravidelne sťahovať.
Potom je tam aj otázka celibátu a chudoby. Nemôžem si len tak kúpiť, čo sa mi zapáči. Keď mi povedali, že mám ísť do školy v Ríme, išiel som. Nie je to ako v armáde, no treba sa prispôsobiť.
Čo ťa nakoniec presvedčilo? Keď som si kládol otázku, či to chcem v živote robiť, cítil som sa s týmto štýlom života v harmónii. V našej reholi sa venujeme práci s mladými ľuďmi, s chudobnými a takými, ktorí naozaj nikoho nemajú. Cítil som, že sa týmto veciam chcem venovať celý život.
Teraz si rehoľník a neskôr sa staneš kňazom. Aký je v tom rozdiel?
Na to, aby sa človek stal kňazom, musí cítiť, že je na to povolaný a doštudovať. Nie každý rehoľník musí byť kňaz. My sme v prvom rade rehoľníci, sme zasvätení v cirkvi pre službu mladých.
Čo bude náplň tvojej práce, keď budeš kňazom?
Veľmi to závisí od toho, kde budem. No predstavme si, že budem v bežnom saleziánskom stredisku. Doobeda si napríklad človek pripraví veci na poobednú omšu alebo na prácu v škole.
Väčšina voľnočasových aktivít detí sa deje poobede v centre voľného času, napríklad futbalový či hokejbalový krúžok. Mám aj skúsenosť z Luníka IX s deťmi zo znevýhodnených rodín.
Hovorme o celibáte. Je tak trochu záhadou, ako ho zvládate dodržiavať?
Človek nejde do celibátu kvôli celibátu. Ide o čistotu vlastného úmyslu – človek obetuje celú svoju stránku života preto, že sa celý daruje povolaniu, pre ktoré sa rozhodol.
Inak som celibát vnímal, keď som mal 20, vnímam ho inak, keď mám 30, a inak, keď budem mať 50. Postupom času sa dostávajú do môjho života témy ako rodinné zázemie.
Teraz je to teda pre teba ťažšie preto, že rozmýšľaš nad rodinou?
Áno.
Odkedy si v celibáte?
Sľub som zložil, keď som mal 23. Ten však nebol doživotný, najskôr som to musel ešte vyskúšať. Po štyroch či piatich rokoch sa ešte stále dá povedať „ďakujem, že som mohol toto všetko zažiť, že to nie je moja cesta“. Po šiestich či siedmich rokoch si človek môže povedať, že to chce robiť celý život.
Ako si to zvládal ty?
Náročné napríklad bolo to, že som sa predtým stretával s veľa dievčatami. Vždy som bol v prostredí, kde bolo viac dievčat, najmä keď som hral na gitare v speváckom zbore. Keď som sa potom stal saleziánom, zrazu som sa začal hýbať v prostredí, ktoré bolo takmer čisto mužské. Vo vzťahu k ženám je najdôležitejšie učiť sa vytvárať normálne, jasné a čisté vzťahy, vedieť, kde sú hranice.
Nebojíš sa, že sa zaľúbiš?
To je normálne. Aj keď je človek ženatý, môže sa stať, že sa zaľúbi. Je dôležité neniesť si veci sám, otvoriť sa druhým ľuďom a rozprávať sa o tom s komunitou.
Ako to je s pornografiou? Je do nejakej miery akceptovaná?
Nepovedal by som, že je akceptovaná, no naučili sme sa na túto tému nepozerať čisto moralisticky. Nepovažujeme za najdôležitejšie teraz robiť 16-ročným chlapcom alebo dievčatám výčitky pre to, že pozerajú porno. Dôležité je, aby sa človek naučil v živote ľúbiť slobodne a úplne, vytvárať zdravé vzťahy. Pornografia je problém v tom smere, že ťa vie doviesť k serióznej závislosti. A tiež v tom, že ťa učí pozerať sa na ženy ako na objekty.
Ani v cirkvi to však ženy nemajú ľahké. Aké je podľa teba postavenie žien v tejto inštitúcii? My sme napríklad mužská rehoľa, no neuzatvárame sa do seba a otvárame sa spolupráci so ženami. Naše prostredie obohacuje, keď vidíme, že aj muži a ženy dokážu pracovať na „jednom diele“ a jeden druhého si vážia. V tomto smere však určite máme veľký priestor na rast.
Aký je postoj vašej komunity k alkoholu a marihuane?
Nestalo by sa, že by niekto prišiel a dal by si jointa. V tomto smere sme nadmerne prísni, podľa našich pravidiel nemôžeme fajčiť ani cigarety. Sme vychovávatelia, máme vyšší štandard a snažíme sa dávať pozitívny príklad. Čo sa týka alkoholu, kopírujeme väčšinovú spoločnosť, a keď sú napríklad nejaké sviatky alebo oslavy, dáme si pivo. No nepamätám si, že by som videl niekedy niekoho opitého.
Ďalšou veľkou témou pre cirkev sú škandály súvisiace s pedofíliou, ktoré sa objavujú po celom svete. Máš pocit, že tento problém cirkev rieši dostatočne?
Pre nás je to dôležité najmä preto, že sme vychovávatelia. Náš zakladateľ svätý Ján Bosco raz povedal, že by bol radšej, keby sme prišli o všetky domy, než ako by sa také čosi malo prihodiť v našom prostredí. No bohužiaľ sa aj v našich radoch stali takéto prípady. Mám však pocit, že je to vec, na ktorú sa teraz veľmi dbá.
Na našej škole v Ríme vznikli minimálne tri špeciálne programy, ktoré sú na to zamerané. Zorganizovali nám aj školenie.
Zamýšľal si sa nad tým, prečo je tých prípadov tak veľa? Nemôže to súvisieť aj s celibátom a s tým, že človek sa zriekne sexuálneho života?
Sú také trendy, ktoré sa to snažia vysvetliť výhradne celibátom alebo napríklad výhradne mocenskými štruktúrami. No podľa mňa prisúdiť to jednému alebo druhému by bolo príliš zjednodušujúce. Je to komplikovanejšie, hoci obe veci s tým samozrejme súvisia. Tí, čo majú v cirkvi moc, majú zodpovednosť za to, aby do reholí či seminárov nevstupovali ľudia, ktorí si chcú niečo kompenzovať.
Legitímna je aj otázka, či by mal byť celibát povinný. Vo východných cirkvách napríklad nie je. Zneužívať však môže aj človek, ktorý nežije v celibáte. Opäť to nakoniec súvisí s tým, či sa človek naučil vytvárať normálne, zdravé vzťahy.
Máš pocit, že problémom v cirkvi je aj cenzúra sexuálneho obťažovania?Z toho, čo som počul na školeniach, viem, že cenzúra bola a stále je problém. V minulosti sa kládol dôraz na dobrý imidž cirkvi, a keď to chcel niekto riešiť, obťažovanie sa zamietlo pod koberec. Predstavení by mali zohľadňovať záujem toho, kto bol zneužitý, a nie svoj vlastný záujem.
Okrem toho, že pôsobíš v cirkvi, si aj manažér sociálnych sietí. Spravuješ instagramový profil Iamdonbosco. Rozmýšľaš aj nad tým, že by si bol influencer?
Úprimne povedané, ani nie, v skutočnosti som dosť introvert. Aj tento projekt vznikol ako taká zábavka so skupinkou stredoškolákov, keď som pôsobil v Košiciach. Cirkevné spoločenstvá sa začínajú na sociálnych sieťach teraz dosť aktivizovať. Je veľa organizácií, ktoré pochopili silu sociálnych sietí. No pre mňa je úplne najdôležitejšie, aby sme sa naučili byť dobrými ľuďmi aj v online priestore. Tak ako sa o to snažíme v realite.
V Ríme žiješ už päť rokov. Stretol si sa niekedy s pápežom Františkom?
Stretol som ho na jednej audiencii, mohlo nás tam byť asi 150. Nepodali sme si ruku, no bolo to pekné stretnutie, keďže zvyčajne sú stretnutia s ním oveľa masovejšie. Veľmi ma na ňom inšpiruje, ako sa dokáže správať k veriacim, ako sa snaží byť pre veriacich najmä duchovným vodcom a nie politickým lídrom. Je to veľmi sympatické, cesta, ktorou by sme sa mali uberať.
