Miroslav Žbirka bol pre mňa skutočný hudobný frajer, ktorý sa na nič nehral.
Keď som zhruba v roku 1992 ako malé dieťa pravidelne poobede po škole „raboval“ otcovu zbierku platní v obývačke, jeden vinyl dostával vždy zabrať viac než ostatné.
Album Sezónne lásky mal na konci track, ktorý bol pre mňa iný ako všetky ostatné. Atlantída a jej finále s Mekyho hlasom vytočeným do najvyšších „poschodí“ mi spôsobovala opakované vlny zimomriavok. Cítim ich aj teraz, keď píšem tieto riadky, a zacítil som ich aj v momente, keď za mnou prišiel bývalý šéf a povedal: „Pôjdeš za Mekym na Abbey Road, nahráva tam album.“
Miro Žbirka vtedy už dávno nepredával platinové albumy, no aj tak vypredával štadióny. Vnímal som ho ako jedného z posledných mohykánov svojej doby, ktorý stále hral, no nič viac som o ňom vtedy nevedel.
Všetko sa zmenilo v deň, keď nás čakal pred azda najslávnejším nahrávacím štúdiom sveta. V čapici, akú nosil John Lennon, a v rifľovej bunde nás privítal a hneď zavesil niečo v tom zmysle, že na recepcii musíme len tak prekĺznuť a do štúdia, kde zvyčajne platia pomerne prísne pravidlá vstupu, nás musí tak trochu „prepašovať“.
