Vraždy detí a nespravodlivo odsúdení. Zakladateľky podcastu Opravdové zločiny prezradili, aké prípady im nedávajú spať (Rozhovor)

V čom sa ženské vrahyne odlišujú od mužov a má zmysel brániť sa proti páchateľovi alebo je lepšie jednoducho utiecť? Aj o týchto veciach sme sa rozprávali so zakladateľkami podcastu Opravdové zločiny. Vďaka nemu sa cez fanúšikov dostali aj ku kresbe českého masového vraha Jiřího Popelku, ktorý s mamou ich poslucháčky chodil do triedy.

Lucie Bechynková a Barbora Krčmová nám ďalej prezradili, ktoré české a medzinárodné prípady ich najviac zaujali, a vysvetlili, prečo sa nechcú venovať vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Povedali nám aj o tom, ako ich poslucháči informujú o vrahoch, ktorí sa dostali na slobodu a pracujú pod zmenenou identitou. 

Vo vašej knihe Opravdové zločiny nájdeme vyjadrenia kriminalistu, právničky a väzenského dozorcu. Robili na niektorých z prípadov, ktoré ste riešili v knihe alebo v podcaste?

L. B.: Nie, nie. V knihe sú len zahraničné prípady, takže som s nimi robila rozhovor o rôznych zaujímavostiach z ich práce. Kriminalista opisoval zákulisie trestných činov a dozorca mi vysvetľoval, ako to chodí vo väzení, ako fungujú jednotlivé skupiny a tak ďalej. Je to podobné, ako keď človek pozerá na Vis a vis z Netflixu (španielsky seriál z prostredia väzenia – pozn. red.).

Právnička študovala kriminalistiku, tá mala napríklad množstvo zážitkov z patológie. Iba ona však v knihe vystupovala pod svojím vlastným menom, dozorca aj kriminalista ma požiadali, aby som zmenila ich identitu.

Keď sme v okolí, kde našli mŕtvolu, tak sa určite ideme pozrieť. Ale viac času by sme tomu venovali asi až na dôchodku ako Jessica Fletcherová.

Čo konkrétne vás na rozhovoroch s touto trojicou najviac zaujalo?

L. B.: Robili sme na viacerých prípadoch, keď páchatelia ublížili ženám, a tak ma zaujímalo, aké sú naše možnosti obrany. Policajt mi vravel, že môžem chodiť na všetky druhy sebaobrany, ale vo finále je najľahšie vždy utiecť. To ma osobne prekvapilo. Slzný sprej aj nožík v kabelke sa podľa neho môžu v konečnom dôsledku obrátiť proti nám a najúčinnejšia je strelná zbraň. Ale v prípade obrany sa potom z právneho hľadiska veľmi ťažko skúma, či išlo o sebaobranu. 

Zvažujete napísať aj knižné pokračovanie?

L. B.: Práve tento týždeň mám sedenie s vydavateľstvom. A môžem prezradiť, že zvažujem vyspovedať niektorých väzňov.

Doteraz ste s väzňami nekomunikovali – či už osobne, alebo písomne?

L. B.: Nie, pretože sme doposiaľ nemali potrebu. Tie veľké české prípady sú podľa nás už dostatočne dobre spracované. Bolo by tiež skvelé navštevovať aj miesta činu, tak ako to robil Josef Klíma (český investigatívec – pozn. red.), ale na to nemáme čas.

B. K.: Mňa by to veľmi lákalo. Rada by som takýmto spôsobom preskúmala napríklad aj orlické vraždy. 

L. B.: Keď sme v okolí, kde našli mŕtvolu, tak sa určite ideme pozrieť. Ale viac času by sme tomu venovali asi až na dôchodku ako Jessica Fletcherová.

B. K.: Keby sme sa do toho zahryzli naplno, tak by to išlo, ale potrebujeme aj trochu voľného času, ktorý nám už dosť zaplňuje podcast. Keď bude zas menej práce, možno sa do toho pustíme.

Páchateľ brutálnym spôsobom zaútočil na muža v autobuse. Vozidlo zamkol a pred ďalšími spolucestujúcimi začal svoju obeť požierať. A oni sa na to museli pozerať.

Vo svojom podcaste ste spracovali už vyše 150 prípadov. Ktorý český prípad sa vám zdá najdesivejší?

B. K.: Za mňa je najhoršie, keď sú obeťami deti. Takých vrahov by som zavesila do prievanu. Napríklad taký Vladimír Lulek alebo strýček Hubert.

L. B.: A to sú ešte také menej známe prípady. V našich vodách si ľudia skôr spomenú na Kajínka či vraždu Mrázka.

A ktorý medzinárodný prípad vás zaujal najviac?

L. B.: Ja mám v hlave stále Stevena Averyho, o ktorom je aj dokument na Netflixe s názvom Making a Murderer. Je to nespravodlivo odsúdený muž, ktorý sedí už skoro 25 rokov a jeho prípad stále pokračuje. Na mňa najviac pôsobia tí nespravodlivo odsúdení väzni.

B. K.: A mňa skôr zaujímajú vraždy. Neviem povedať jednu najvýraznejšiu, no nedávno ma zaujal jeden prípad. Páchateľ brutálnym spôsobom zaútočil na muža v autobuse. Vozidlo zamkol a pred ďalšími spolucestujúcimi začal svoju obeť požierať. A oni sa na to museli pozerať. To bol taký extrém. Vrah sa volal Vince Li.

Venujete sa aj kriminálnym prípadom zo Slovenska?

B. K.: Áno, nedávno sme sa napríklad venovali Horehronskému rozparovačovi.

L. B.: Ľudia nás navyše žiadajú, aby sme spracovali kauzu Jána Kuciaka.

B. K.: Do toho sa však púšťať nebudeme.

Prečo nie?

B. K.: Je to príliš tenký ľad a nechceme do toho zabŕdať.

Niekedy nám povedia aj o tom, že vedia, kde býva prepustený vrah a pracuje pod iným menom.

Vedeli by ste uviesť aj príklad ženskej kriminálničky, ktorý vás šokoval? Násilná trestná činnosť sa spája predovšetkým s mužmi, takže tých žien je značne menej.

B. K.: Napríklad Fabianová, Fikáčková alebo Čubirková. Nie je ich toľko ako mužov, ale tiež by sme ich mohli menovať dosť.

Vidíte veľké rozdiely medzi vrahmi mužského a ženského pohlavia?

B. K.: Áno, hlavne čo sa týka motívu. U žien je málokedy sexuálny. 

L. B.: Väčšinou to býva pomsta. Ale aj ženy vedia byť skutočne brutálne. Napríklad sme riešili taliansku sériovú vrahyňu Leonardu Cianciulliovú, ktorá z obetí robila koláčiky, aby uživila svoju rodinu. Zdá sa mi však, že ženy zväčša bývajú také čierne vdovy, ktoré zabijú niekoľkých manželov pre poistky, alebo sa zamilujú a nechce sa im rozvádzať.

B. K.: Ale nemali sme veľa ženských kanibaliek. Môžem povedať príklad ženy, ktorá uvarila hlavu svojho manžela, ale takých je skutočne málo.