- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Poslucháčky sa v dôsledku ich podcastu stávajú opatrnejšími. Dávajú si pozor na Tinder aj na cestovanie stopom.
V čom sa ženské vrahyne odlišujú od mužov a má zmysel brániť sa proti páchateľovi alebo je lepšie jednoducho utiecť? Aj o týchto veciach sme sa rozprávali so zakladateľkami podcastu Opravdové zločiny. Vďaka nemu sa cez fanúšikov dostali aj ku kresbe českého masového vraha Jiřího Popelku, ktorý s mamou ich poslucháčky chodil do triedy.
Lucie Bechynková a Barbora Krčmová nám ďalej prezradili, ktoré české a medzinárodné prípady ich najviac zaujali, a vysvetlili, prečo sa nechcú venovať vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Povedali nám aj o tom, ako ich poslucháči informujú o vrahoch, ktorí sa dostali na slobodu a pracujú pod zmenenou identitou.
- Ako pracujú s tým, keď odhalia zmenenú identitu prepusteného vraha.
- Či plánujú navštíviť väzňov a miesta činu niektorých vrážd.
- Prečo nebudú riešiť prípad Jána Kuciaka.
- Ako dbajú na opatrnosť a kontrolujú si vzájomnú polohu, keď ide jedna z nich na neznáme miesto.
- Či niekedy plánujú nechať prácu v Evrope 2, aby sa naplno venovali podcastu.
Vo vašej knihe Opravdové zločiny nájdeme vyjadrenia kriminalistu, právničky a väzenského dozorcu. Robili na niektorých z prípadov, ktoré ste riešili v knihe alebo v podcaste?
L. B.: Nie, nie. V knihe sú len zahraničné prípady, takže som s nimi robila rozhovor o rôznych zaujímavostiach z ich práce. Kriminalista opisoval zákulisie trestných činov a dozorca mi vysvetľoval, ako to chodí vo väzení, ako fungujú jednotlivé skupiny a tak ďalej. Je to podobné, ako keď človek pozerá na Vis a vis z Netflixu (španielsky seriál z prostredia väzenia – pozn. red.).
Právnička študovala kriminalistiku, tá mala napríklad množstvo zážitkov z patológie. Iba ona však v knihe vystupovala pod svojím vlastným menom, dozorca aj kriminalista ma požiadali, aby som zmenila ich identitu.
Keď sme v okolí, kde našli mŕtvolu, tak sa určite ideme pozrieť. Ale viac času by sme tomu venovali asi až na dôchodku ako Jessica Fletcherová.
Čo konkrétne vás na rozhovoroch s touto trojicou najviac zaujalo?
L. B.: Robili sme na viacerých prípadoch, keď páchatelia ublížili ženám, a tak ma zaujímalo, aké sú naše možnosti obrany. Policajt mi vravel, že môžem chodiť na všetky druhy sebaobrany, ale vo finále je najľahšie vždy utiecť. To ma osobne prekvapilo. Slzný sprej aj nožík v kabelke sa podľa neho môžu v konečnom dôsledku obrátiť proti nám a najúčinnejšia je strelná zbraň. Ale v prípade obrany sa potom z právneho hľadiska veľmi ťažko skúma, či išlo o sebaobranu.
Zvažujete napísať aj knižné pokračovanie?
L. B.: Práve tento týždeň mám sedenie s vydavateľstvom. A môžem prezradiť, že zvažujem vyspovedať niektorých väzňov.
Doteraz ste s väzňami nekomunikovali – či už osobne, alebo písomne?
L. B.: Nie, pretože sme doposiaľ nemali potrebu. Tie veľké české prípady sú podľa nás už dostatočne dobre spracované. Bolo by tiež skvelé navštevovať aj miesta činu, tak ako to robil Josef Klíma (český investigatívec – pozn. red.), ale na to nemáme čas.
B. K.: Mňa by to veľmi lákalo. Rada by som takýmto spôsobom preskúmala napríklad aj orlické vraždy.
L. B.: Keď sme v okolí, kde našli mŕtvolu, tak sa určite ideme pozrieť. Ale viac času by sme tomu venovali asi až na dôchodku ako Jessica Fletcherová.
B. K.: Keby sme sa do toho zahryzli naplno, tak by to išlo, ale potrebujeme aj trochu voľného času, ktorý nám už dosť zaplňuje podcast. Keď bude zas menej práce, možno sa do toho pustíme.
Páchateľ brutálnym spôsobom zaútočil na muža v autobuse. Vozidlo zamkol a pred ďalšími spolucestujúcimi začal svoju obeť požierať. A oni sa na to museli pozerať.
Vo svojom podcaste ste spracovali už vyše 150 prípadov. Ktorý český prípad sa vám zdá najdesivejší?
B. K.: Za mňa je najhoršie, keď sú obeťami deti. Takých vrahov by som zavesila do prievanu. Napríklad taký Vladimír Lulek alebo strýček Hubert.
L. B.: A to sú ešte také menej známe prípady. V našich vodách si ľudia skôr spomenú na Kajínka či vraždu Mrázka.
Hubert Pilčík – usvedčili ho z piatich vrážd.
Jiří Kajínek – odsúdili ho za dve nájomné vraždy, prezident Miloš Zeman mu v roku 2017 udelil milosť.
František Mrázek – bývalý člen českého podsvetia, v roku 2006 ho zabil nájomný vrah.
A ktorý medzinárodný prípad vás zaujal najviac?
L. B.: Ja mám v hlave stále Stevena Averyho, o ktorom je aj dokument na Netflixe s názvom Making a Murderer. Je to nespravodlivo odsúdený muž, ktorý sedí už skoro 25 rokov a jeho prípad stále pokračuje. Na mňa najviac pôsobia tí nespravodlivo odsúdení väzni.
B. K.: A mňa skôr zaujímajú vraždy. Neviem povedať jednu najvýraznejšiu, no nedávno ma zaujal jeden prípad. Páchateľ brutálnym spôsobom zaútočil na muža v autobuse. Vozidlo zamkol a pred ďalšími spolucestujúcimi začal svoju obeť požierať. A oni sa na to museli pozerať. To bol taký extrém. Vrah sa volal Vince Li.
Venujete sa aj kriminálnym prípadom zo Slovenska?
B. K.: Áno, nedávno sme sa napríklad venovali Horehronskému rozparovačovi.
L. B.: Ľudia nás navyše žiadajú, aby sme spracovali kauzu Jána Kuciaka.
B. K.: Do toho sa však púšťať nebudeme.
Prečo nie?
B. K.: Je to príliš tenký ľad a nechceme do toho zabŕdať.
Niekedy nám povedia aj o tom, že vedia, kde býva prepustený vrah a pracuje pod iným menom.
Vedeli by ste uviesť aj príklad ženskej kriminálničky, ktorý vás šokoval? Násilná trestná činnosť sa spája predovšetkým s mužmi, takže tých žien je značne menej.
B. K.: Napríklad Fabianová, Fikáčková alebo Čubirková. Nie je ich toľko ako mužov, ale tiež by sme ich mohli menovať dosť.
Marie Fikáčková – zdravotná sestra, zabíjala novorodencov.
Irena Čubirková – zabíjala svojich partnerov.
Vidíte veľké rozdiely medzi vrahmi mužského a ženského pohlavia?
B. K.: Áno, hlavne čo sa týka motívu. U žien je málokedy sexuálny.
L. B.: Väčšinou to býva pomsta. Ale aj ženy vedia byť skutočne brutálne. Napríklad sme riešili taliansku sériovú vrahyňu Leonardu Cianciulliovú, ktorá z obetí robila koláčiky, aby uživila svoju rodinu. Zdá sa mi však, že ženy zväčša bývajú také čierne vdovy, ktoré zabijú niekoľkých manželov pre poistky, alebo sa zamilujú a nechce sa im rozvádzať.
B. K.: Ale nemali sme veľa ženských kanibaliek. Môžem povedať príklad ženy, ktorá uvarila hlavu svojho manžela, ale takých je skutočne málo.
Dokážu takéto hrozivé príbehy z vášho podcastu počúvať aj ženy alebo máte skôr mužských poslucháčov?
L. B.: Ak si to vezmeme napríklad podľa Instagramu, tak až 85 % tvoria ženy. A to si myslím, že máme najškaredší Instagram v Česku i na Slovensku, pretože tam pridávame fotografie vrahov a to nie sú zrovna pekné obrázky.
Niektorým prekáža, že v podcaste riešime aj veci mimo prípadu alebo sa smejeme. Ale to je o tom, že sme sa niekomu netrafili do vkusu.
Čím si to vysvetľujete? Možno tým, že ženy viac počúvajú ženy?
L. B.: To si nemyslím. Asi je to skôr tým, že to ženy viac baví.
B. K.: Ženy majú veľmi rady informácie o cudzích životoch, kto koho podviedol, kto má koľko detí. Zisťujú si veci, ktoré sa ich vlastne netýkajú.
L. B.: Vám chlapom je to ako keby jedno. (smiech)
B. K.: Vy si vypočujete ten príbeh, ale v podstate by vám stačilo len posledných 5 minút toho, čo sa stalo. Ale ženy chcú počuť detaily – kto koho podviedol, s kým kto spal, také tie „drby“.
Ako ste sa vlastne z Evropy 2 dostali k podcastu o kriminálnych prípadoch?
L. B.: V podstate to bola taká náhoda. Keď som moderovala isté akcie, cestou v aute som počúvala podcasty. Bolo to, myslím, približne pred dvomi rokmi, vtedy u nás ešte podcasty toľko nefrčali. Pri počúvaní v aute som narazila na dve americké dievčatá, ktoré robili kriminálny podcast a inšpirovali ma. S Bárou sme si robievali filmové večery, kde sme pozerali horory. A všetkým sme rozprávali aj o rôznych kriminálnych dokumentoch.
Povedala som si, že by bolo skvelé rozprávať o takých prípadoch niekomu, koho to bude naozaj zaujímať, pretože doma sme s tým ľudí už otravovali. (smiech) Tak som prišla za Bárou a objasnila jej svoj nápad. Vo finále sme ani neverili tomu, že to bude baviť takú veľkú skupinu ľudí. Ale poslucháčov je čím ďalej, tým viac.
Plánujete sa jedného dňa venovať Opravdovým zločinom na plný úväzok a necháte Evropu 2 bokom?
L. B.: Nie, to nie. (smiech)
Takže to nehrozí?
L. B.: No, hlavne nás to neživí. Naše videá nie sú vzhľadom na kriminálny obsah monetizované a zo Spotify a z podobných platforiem žiadne veľké peniaze nejdú. Takže jediné, na čom si vieme privyrobiť, je náš merch. Čiže by nás to neuživilo a zároveň nás práca v rádiu stále baví.
Ženy nám píšu, že prestali randiť na Tinderi, prestali cestovať stopom alebo stanovať osamote a podobne.
Na podcaste pracujete viac ako rok a pol. Za ten čas ste vydali 150 podcastov. Ako to popri práci stíhate?
L. B.: Je to časovo náročné, preto sme si dali za cieľ vydávať jednu epizódu týždenne namiesto dvoch. Natočiť to nie je ťažké, ale spracovať áno, v dôsledku čoho sme istý čas nemali žiaden sociálny život.
B. K.: Pôvodne sme to robili tak, že sme si sadli a naraz sme natočili dve epizódy vopred, respektíve dohromady štyri, lebo každá mala spracovať dve. Ale ako hovorí Lucka, nedalo sa to zvládať. Ja navyše nebývam v Prahe, ale v Brne, takže sme na to vždy mali vyhradený víkend. Niekedy som mala tendenciu odfláknuť to, pretože inak by som to nestihla. Aj preto sme sa rozhodli, že bude lepšie, ak budeme pracovať na jednej epizóde týždenne.
L. B.: To si povedala ešte decentne, ja som mala zopár psychických zrútení. (smiech) My sme s tým začali na úvod pandémie, takže sme si vtedy našli ako keby zábavu, ale keď pribudlo viac práce, už sa to nedalo.
Ako na vaše rozprávanie o kriminálnych prípadoch reaguje blízke okolie – rodičia, kamaráti, partneri?
B. K.: Od začiatku boli úplne nadšení. Moji rodičia sú však zapálení do všetkého, čo robím. Aj keby som tancovala, čo neviem, tak to budú milovať. Ale pravda je, že mnohí ľudia nevedeli, čo to je podcast, a nechápali, ako môže ľudí baviť, že budeme niečo hovoriť do mikrofónu. Hlavne nás však začalo počúvať naše okolie.
L. B.: To je pravda. Kamarátky sa stali našimi fanúšičkami. A keďže pracujeme v rádiu, veľmi ich to neprekvapilo. A, paradoxne, práve ženy táto téma veľmi baví, takže neboli v šoku. Naopak, sú v tom s nami, počúvajú nás a posielajú nám tipy.
My už fungujeme v takom móde, že keď jedna z nás ide na neznáme miesto, tak si navzájom zdieľame polohu.
Odkiaľ čerpáte informácie k jednotlivým prípadom?
L. B.: Z dokumentov alebo z lokálnych zahraničných médií. Tie sa hodia najmä pri menších prípadoch; človek z nich získa množstvo zákulisných informácií, ktoré veľké médiá neraz obídu. Občas však bojujeme s tým, že sa nám takéto weby nedajú v našej krajine otvoriť.
Podarilo sa vám pri písaní knihy alebo tvorení podcastu zistiť k niektorým prípadom exkluzívne informácie, ktoré neboli doposiaľ publikované?
L. B.: V podstate áno. Teda hlavne čo sa týka českých prípadov. Pri nich sa nám niekedy ozvú ľudia, ktorí jednotlivých vrahov poznali, chodili s nimi do školy a podobne. Teraz nedávno nám prišla jedna fotografia od mamy našej poslucháčky, ktorá chodila do školy s Popelkom. Poslala nám záber zo svojho pamätníčka, do ktorého jej Popelka namaľoval trpaslíka.
Čo ste sa od poslucháčov ešte dozvedeli?
L. B.: Niekedy nám povedia aj o tom, že vedia, kde býva prepustený vrah a pracuje pod iným menom.
Aj nejakým spôsobom s takouto informáciou pracujete?
L. B.: Nezverejňujeme ich, pretože tí ľudia chcú byť z nejakého dôvodu inkognito, nechceme ich pranierovať.
Kritizovali vás niekedy ľudia za faktografické chyby? Zdroje ku kriminálnym prípadom sa totiž často líšia a nie je jednoduché vyznať sa v nich.
B. K.: Samozrejme, ježišmária. (smiech) V tých zdrojoch je niekedy napísané, že vraha opustili rodičia v šiestich rokoch a v inom zdroji v piatich. Vtedy poviem, že sa tu jednotlivé zdroje rozchádzajú a nevieme s istotou, ktorý to má uvedené správne. Ale sú takí ľudia, ktorí si radi rypnú a budú tie chyby cielene vyhľadávať. Jeden pán tak úplne „opľul“ môj príbeh a napísal mi, že to mám celé zle, no niekto mu v komentároch oponoval, že to mám správne.
L. B.: Sú takí ľudia, ale je ich málo. Niekedy nám slušne napíšu aj aktualizáciu prípadu, čo je super, a my na to potom reagujeme. Tých hejtov je málo. Ale niektorí kritizujú napríklad to, že podcasty trochu odľahčujeme. Podľa mňa je to však práve to, čo ľudí na nás baví.
Čo presne myslíte tým odľahčovaním?
L. B.: Niektorým prekáža, že v podcaste riešime aj veci mimo prípadu alebo sa smejeme. Ale to je o tom, že sme sa niekomu netrafili do vkusu.
B. K.: Na začiatku napríklad preberieme rôzne veci zo života, čo sa nám stalo, proste pokecáme, a až potom ideme na ten príbeh. Ten podávame takým štýlom, že sa pri tom nezrútime. Nijak ho nedegradujeme, ale máme pri tom nadhľad a odstup, inak by sme sa z toho zbláznili. A v prípade, že tam je niečo vtipné, nebránime sa ani humoru. Napríklad keby sme hovorili o vrahovi, ktorý sa prezliekal za Frankensteina, mal 150 centimetrov a hrýzol dievčatá do zadku, tak to je skrátka vtipné a zasmejeme sa tomu. Ale ako hovorí Lucka, niekomu to úplne „nevonia“.
Spomeniete si na nejaký výraznejší hejt?
L. B.: Akurát včera nám po dlhom čase niekto napísal, že „toto je úplná tragédia, videl som to po prvýkrát a určite aj naposledy, nech sa darí, nazdar“. (smiech) Alebo nám ľudia píšu, že sa správame ako pubertiačky zo strednej alebo že sme kravy.
Mali ste aj sexistické pripomienky typu: prečo sa kriminálnym prípadom venujú ženy a nie muži?
To nie. My sa pokúšame vystupovať tak, aby nešlo do popredia to, že sme ženy. Snažíme sa normálne obliekať, normálne pôsobíme, takže na naše pohlavie nijak neupozorňujeme. Nehráme to na ženskú vlnu.
Zmenil sa vzhľadom na študovanie prípadov váš prístup k ľuďom? Máte pocit, že ste opatrnejšie?
L. B.: Veľmi. V podstate za všetkým cítim nejaký podraz.
B. K.: Súhlasím. Napríklad Lucka nedávno spracovala prípad dievčaťa, ktoré podľa všetkého zabil priateľ. Tak som sa svojho partnera pýtala na to, či by ma nikdy nezabil. (smiech)
L. B.: My už fungujeme v takom móde, že keď jedna z nás ide na neznáme miesto, tak si navzájom zdieľame polohu.
B. K.: Minule, keď som bola na poldennom výlete, Lucia mi dala na podprsenku lokalizátor.
L. B.: To bol taký ten Airtag od Applu. (smiech)
A ako podcast vplýva na vašich poslucháčov? Sú opatrnejší aj oni?
B. K.: Stopercentne. Ženy nám píšu, že prestali randiť na Tinderi, prestali cestovať stopom alebo stanovať osamote a podobne. Myslím si, že tá opatrnosť je dobrá a nie sme žiadni blázni. Práve naopak, teraz si spätne uvedomujem, aká som bola v minulosti neopatrná, keď som o tretej alebo štvrtej ráno odchádzala sama z baru cez niektoré nie veľmi dobré lokality. Myslím si, že som vtedy veľakrát pokúšala šťastie.
Myslíte si, že je takáto opatrnosť na mieste a nie je to miestami až trochu paranoidné?B. K.: Ten svet je teraz taký zvrhlý, že si to nemyslím. Opatrnosť je naozaj na mieste. Stačí byť jedenkrát v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. A myslím si, že ak by to niekoho mohlo zachrániť, dáva to zmysel.
