Strávili sme takmer celú noc na mieste, kde gestapo brutálne zavraždilo 69 ľudí. Naozaj naháňa lesopark Brezina za tmy hrôzu?

„Už len dva kilometre,“ upokojuje sa mladá bežkyňa a súčasne lapá po dychu. Zatiaľ, čo z posledných síl klusá Lesoparkom jej v slúchadlách hrá klasika od Glorie Gaynor, ktorá výstižne opisuje jej momentálne mentálne nastavenie: „I Will Survive“.

Keď odbočí pri pamätníku doľava a zahne k lesnej cestičke zrazu jej niečo začne rušiť signál a slúchadlá začnú šušťať a hlasno pískať. Zastaví sa, vytrhne si ich z uší a rozhliadne sa navôkol. Zadychčaná sa rozkašle, takmer vypľuje dušu. „Asi som to na dnes prehnala,“ zhodnotí, keď cíti, že sa jej každým krokom podlamujú nohy. Otvorí fľašu čistej vody, ktorú si so sebou vždy nosí keď ide behať. Posledné kvapky, čo v nej zostali si vyleje do hrdla. Chytá mdloby a tak sa rozhodne oprieť o najbližší strom, aby sa nezosypala.

Keď sa zahľadí dopredu – všimne si niekoľko metrov pred sebou človeka. Približuje sa k nej, ale cez rozmazané videnie nie je schopná identifikovať, či ide o muža, alebo ženu. Aby toho nebolo málo, stojí presne oproti zapadajúcemu slnku, ktoré ju oslepuje.

Postava stojí už len asi desať kokov od nej, keď zhodnotí, že ide o muža. Je dobovo oblečený a pravou rukou sa drží za brucho. Krváca. Z ničoho nič spoza jeho chrbta vyblafne ďalšia postava. Vojak. Pousmeje sa na ženu a nožom podreže mužovi krk. Krv strieka všade naokolo a zhrozenej bežkini tvár zalejú slzy strachu.

„Ste v poriadku?“ strhne zrazu jej pozornosť letmým dotykom za plece iný bežec. Žena sa zmôže len na to, že vystrie ruku pred seba, aby mu ukázala na vraha. Obaja sa pozrú rovnakým smerom. Nikto tam nie je. Rovnako ani žiadne stopy po ohavnom čine. „Asi sa vám niečo len zdalo, poďte, vyprevadím vás, kým ešte nie je tma,“ ochotne podá bežkyni pomocnú ruku.

Toto je len jedna z historiek, ktoré sa šíria o lesoparku Brezina nachádzajúceho sa len pár desiatok metrov od centra Trenčína.

Napriek tomu, že je umiestnený uprostred civilizácie a cez deň je využívaný ako rekreačný park, niektorí ľudia tvrdia, že v noci medzi lesnými cestičkami panuje temná energia opradená krvavou históriou.

Preplnené atrakcie

Do Trenčína sme dorazili krátko po devätnástej hodine. Aby sme nestrácali čas a videli lesopark ešte predtým, než naň padne tma, namierili sme si to cez hlavný ťah mesta priamo na miesto.

Na naše prekvapenie bol park plný návštevníkov i napriek pokročilej večernej hodine. Okrem veľkého pohybu to potvrdzovalo aj množstvo áut zaparkovaných na krajnici kľukatej asfaltky vedúcej až po Trenčiansky hrad.

Po chvíľke stúpania sme na prvom rázcestí spozorovali turistickú tabuľu označujúcu miesto, kde sa nachádzame, ako lesopark Brezina. Len pár krokov od nej bola na stromoch vybudovaná horolezecká dráha.

Jasali sme od údivu, že napriek vytrácajúcemu sa svetlu ju zdolával asi tucet statočných detí. Ich rodičia zdola nedočkavo pozorovali, kedy ukončia svoju ‚misiu‘ v korunách stromov a poberú sa šťastne domov pred úplným západom slnka. Náš plán bol úplne opačný.

Najstarší cintorín

Ako sme postupovali lesom, narazili sme na niekoľko informačných tabúľ. Na jednej z nich stálo, že najstaršie hroby sa v Trenčíne našli práve v tomto lese – v časti susediacej s južným opevnením Trenčianskeho hradu, v tzv. Čerešňovom parku.

Výskum zrealizovaný v roku 1957 pod záštitou vtedajšieho riaditeľa Trenčianskeho múzea Štefana Pozdišovského objavil kostry ‚skrčencov‘ datované do obdobia približne 1700 rokov pred naším letopočtom. „Skrčencami sa nazývajú pre špecifický pohrebný rituál, keď zomrelého spútali do akéhosi klbka a do zeme pietne uložili v tejto podobe,“ bolo vysvetlené na spomínanej tabuli.

Ani toto však nie je pravý dôvod, prečo mnohí ľudia považujú Brezinu za jeden z najtemnejších lesov Slovenska. Na pochopenie toho pravého sa musíme vrátiť v čase na začiatok septembra 1944, keď do Trenčína vstúpili nemecké okupačné sily.