Michal Libant verí, že aj doživotne odsúdení trestanci môžu byť spasení.
Odsúdenec zo satanistickej sekty škrípal pri modlitbe zubami a vrah sa ospravedlnil svojej svokre za to, že jej zabil dcéru a tri vnúčatá. Rozprávali sme sa s Michalom Libantom, ktorý počas svojej 20-ročnej praxe vo väzení zažil premeny tých najťažších zločincov.
Porozprával nám aj, akú má povahu Mikuláš Černák a prečo sa bývalí mafiáni nehanbia priznať vieru. Vraví, že plač a prejavenie citov nie je práve niečo, čo si bežný človek spojí s doživotne odsúdenými zločincami.
- V čom je práca s doživotnými odsúdencami náročnejšia než s „bežnými“ trestancami.
- Prečo nechcel pred evanjelizáciou doživotne odsúdených väzňov vedieť, čo spravili.
- Ako odsúdený muž pomohol posadnutému trestancovi zo satanistickej sekty.
- Ako vníma mafiána Mikuláša Černáka.
- Prečo nemajú mafiáni problém s priznaním viery.
Mali ste v začiatkoch Dismasu z doživotne odsúdených väzňov strach?
V počiatkoch Dismasu som robil už asi 15 rokov v zbore, bolo to teda pre mňa jednoduchšie, ako keby som do väzenia prišiel prvýkrát. S takýmito ľuďmi som sa už dlhodobo stretával a vytvoril som si u nich prirodzenú autoritu. Áno, samozrejme, pri „doživoťákoch“ je tam vždy nejaký rešpekt, ale pretože som bol príslušník zboru, hrala autorita v môj prospech.
Pokúsil sa vás niekedy trestanec pri evanjelizácii fyzicky napadnúť alebo sa vám vyhrážal?
To nie. Ale na začiatku neboli vôbec stotožnení s tým, že sa majú stretnúť s príslušníkom zboru a riešiť s ním duchovné veci. Som laik, nie kňaz. Preto som si musel získať ich dôveru. Niektorí väzni prišli na modlitby len preto, aby vykrikovali a posmievali sa. Ale mám viac príkladov odsúdených, ktorí proti viere bojovali, no keď si nás vypočuli, zmenilo ich to.
Na psychiatrii chodil v otrhanom a špinavom oblečení, na celom tele mal jazvy a na rukách vytetované obrátené kríže, číslo 666, rôzne satanistické ornamenty aj svastiku.
V čom sa líši práca s väzňami odsúdenými na niekoľko rokov od práce s doživotne odsúdenými?
Doživotne odsúdení ľudia si od vás udržiavajú väčší odstup. Ale keď mi už otvorili svoje dvere, nadviazal som s nimi oveľa bližší kontakt ako bežní príslušníci zboru. Pristupoval som k nim totiž ľudskejšie, nielen ako autorita.
Pri evanjelizácii sa nemôžete na väzňov pozerať ako na dvojnásobných alebo desaťnásobných vrahov. Samozrejme, že som vedel, za kým idem. Ale nemôže vás to ovplyvniť.
Nepripúšťate si teda to, čo spravili?
Keď som chodil za doživotne odsúdenými, zámerne som si nepozeral, čo presne ktorý väzeň spravil. Lebo to človeka negatívne ovplyvní a povie si, že za niekým, kto spravil takéto zverstvo, rozhodne nepôjde. Väčšinou sú to totiž ohavnosti aj v očiach Boha. Sú to tie najťažšie prípady. Boh však nechá 99 oviec stranou a ide za to jednou, ktorá sa najviac vzdialila od stáda. A to sú presne tí odsúdení na doživotie. Sú na konci periférie, kde podľa mnohých ľudí nemôže byť už nikto spasený, ale to nie je pravda.
Spisy doživotne odsúdených väzňov ste si teda nečítali, aby vás to neovplyvnilo. Ako ste však reagovali v prípade, keď ste sa stretli s niekým, koho už prechádzala jeho povesť, ako napríklad mafiána Mikuláša Černáka?
Našli sa aj takéto príklady, ale napríklad Černák v našom spoločenstve Dismas nebol. On nie je typický človek, ktorý by sa išiel evanjelizovať. Ale patril k tým, ktorí o nás vedeli.
Černák teda odmietol vaše členstvo?
Nie že by odmietol, ale keď sme evanjelizovali v Leopoldove, mali sme biblický krúžok. Tí, ktorí naň chodievali, sa stali našimi členmi. On však tento krúžok nenavštevoval.
Aký ste si za roky praxe vo väzení vytvorili na neho názor?
Čo sa týka jeho správania, na pána Černáka nemôžem povedať nič zlé. Vždy vystupoval profesionálne a slušne. Pamätám si, že som ho mal ešte na väzbe v roku 2000 a už vtedy sa správal bezproblémovo. Nikoho neuráža, pôsobí inteligentne, skrátka ako normálny muž.
Až na to, že je viacnásobný vrah.
Iste, ale to už riešia orgány činné v trestnom konaní. My v zbore berieme väzňov tak, že už sú zavretí a odpykávajú si trest.
Ako na vás pri evanjelizácii reagujú iní bývalí mafiáni? Nesnažia sa aj vo väzení zachovať si svoju tvrdosť a hanbia sa teda prejaviť vieru?
Práve pri členoch organizovaných zločineckých skupín mám opačnú skúsenosť. Oni majú zväčša takú autoritu, že sa nestarajú o to, že by sa im za vieru niekto vysmial.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako sa jeden z najneprispôsobivejších väzňov zbavil 22 disciplinárnych trestov.
- Prečo sa niektorí ľudia boja, keď vidia, ako viera mení ľudí.
- S čím sa mu väzni zverujú v listoch.
- Ako svokra odpustila zaťovi, že jej zabil dcéru a vnúčatá.
- Ako sa jeden z väzňov stretol po 25 rokoch so svojou dcérou.
