Zadefinovali nový žáner, nahrali devätnásť albumov, získali cenu Grammy za celoživotný prínos, po celom svete predali viac ako 70 miliónov hudobných nosičov a televízna stanica MTV ich označila za najlepších heavymetalových hudobníkov.
Zvuk dažďa, hromov, bijúcich zvonov, do toho zlovestný gitarový riff priamo z pekla, ležérne bicie a ponurý spev. Veľký čierny obrys s ohnivými očami vraví ľuďom o ich túžbe, sedí tam Satan a usmieva sa. Sleduje, ako sú plamene čoraz vyššie. Ach nie, nie, prosím, Bože, pomôž mi. Bolo jasné, že svet hudby už nikdy nebude ako predtým. Nič temnejšie dovtedy nevzniklo.
V piatok trinásteho februára 1970 vyšiel v britskom vydavateľstve Vertigo Records debutový album kapely Black Sabbath s poriadne desivým vizuálom. Opis vyššie charakterizuje rovnomennú skladbu, ktorá nahrávku otvára, a ako povedal hudobný novinár Malcolm Dome, kapela práve ňou zadefinovala nový žáner – heavy metal. Spevák Ozzy Osbourne spomína, že keď skladbu kapela prvýkrát zahrala na koncerte, niektorí ľudia vystrašení utiekli preč. Britský hudobný týždenník Kerrang skladbu označil za vôbec najlepšiu skladbu, akú kapela kedy vytvorila.
Aj keď na tento album v čase jeho vzniku nevyšla takmer ani jedna pozitívna recenzia, podľa ďalšieho hudobného žurnalistu Micka Walla išlo o niečo, čo už nebolo možné zabiť. „Je jedno, koľko guliek kritici vystrelia, táto beštia je čoraz obludnejšia a smeje sa.“ Ako sa začal príbeh kapely, ktorá to všetko odštartovala a zásadne ovplyvnila mnohé generácie?
Odrezané konce prstov a obrovská neoblomnosť
V roku 1965 sa v jednej z tovární v Birminghame stal istému robotníkovi hrozivý úraz. Tým robotníkom bol len sedemnásťročný mladík Tony Iommi. „V jeden deň som prišiel do práce a žena, ktorá vždy lisovala plech predtým, než som ho ja zváral, neprišla. Povedali mi preto, že musím aj lisovať. Začal som teda pracovať, no skončilo sa to veľmi zle. Odcviklo mi konce prstov,“ povedal Iommi v dokumentárnej sérii Sedem rockových vekov.
Keďže bol nádejným gitaristom s ambíciami preraziť na tých najväčších pódiách, bola to preňho osobná tragédia. Zdalo sa, že s jeho kariérou je koniec. „Išiel som do nemocnice, kde mi odrezali trčiace kúsky kostí a potom povedali: Na hranie môžeš zabudnúť,“ priblížil podľa portálu Loudwire hroznú situáciu Iommi. Jeho neoblomnosť a chuť hrať však boli silnejšie, nechcel sa vzdať. Vo svojej záľube mienil pokračovať za každú cenu. Prišiel preto s bizarným nápadom, ako znova hrať na gitare. „Nakoniec som si vyrábal konce prstov z fľaše na saponát, ktorú som roztavil. Napasoval som si ju na prst a potom som ju drhol šmirgľom,“ prezradil Iommi v hudobnom dokumente Francisa Whatelyho.
Fungovalo to, aj keď si na to musel spočiatku zvyknúť a bolo to bolestivé. Keď si Iommi zároveň na gitare trocha uvoľnil struny, hralo sa mu ľahšie a navyše bol zvuk gitary oveľa hutnejší. Vytvoril si tak vlastný, špecifický štýl hrania a zároveň zvuk, vďaka ktorému kapela znela jedinečne. Basgitarista Geezer Butler na margo odlišnosti hudby skupiny Black Sabbath pre magazín Mojo v roku 2013 povedal: „Keďže som aj ja bol gitarista, tak som s basou nerobil to, čo sa očakávalo, pretože som to nevedel. Hral som na nej jednoducho Tonyho riffy. Vďaka tomu bol zvuk oveľa ťažší, tvrdší.“
Niečo je vonku a chce to, aby si prišiel
V dokumentárnej sérii Sedem rockových vekov sa Butler podelil aj o zážitky s najslávnejším metalovým spevákom Ozzym Osbournom. „Hľadali sme speváka a na dverách hudobnín sme našli lístok s textom ,Ozzy Zigg chce koncert‘. O tri dni neskôr u mňa niekto zabúchal na dvere a môj brat šiel otvoriť. O chvíľu sa vrátil a povedal: Niečo je vonku a chce to, aby si prišiel.“ Nebol to, samozrejme, nikto iný než Osbourne.
Ten bol už vtedy výstredným čudákom so svojským štýlom. Bubeník kapely Black Sabbath Bill Ward objasnil bližšie prečo. „Ozzy zvykol po ulici chodiť s topánkou na špagáte. Vodil ju ako nejaké zvieratko. Myslel som si, že je úplne šibnutý.“ Práve Osbourne však je dnes žijúcou legendou, ktorú pozná hádam každý, a vďaka svojmu ľahko rozpoznateľnému hlasu sa takmer okamžite stal možno aj tým najdôležitejším členom kapely. Je otázne, či by bez neho dosiahli Black Sabbath taký obrovský celosvetový úspech.
Kapelu, ktorá oficiálne vznikla v roku 1968, zásadne ovplyvnilo industriálne prostredie Astonu v Birminghame, odkiaľ všetci členovia pochádzali. Bubeník Ward prezradil vo Whatelyho dokumente, ako doma neustále počúval hučiace stroje z neďalekej továrne. „Keď som večer ležal v posteli, klepkal som si prstami na čelo postele. Do toho zvuku strojov som vždy pridával nejaký rytmus.“
Antivojnová hymna aj óda na fajčenie marihuany
V ranom období kapely dominovali najmä strašidelné hororové texty plné okultizmu, smrti, nadprirodzena, sociálnej úzkosti, vojny či polemiky o dobre a zle, ovplyvnené aj dielami Dennisa Wheatleyho či Aleistera Crowleyho. Štvorica z Birminghamu bola v každom prípade nesmierne produktívna. V tom istom roku, ako vyšiel jej debut, vydala ešte druhý, nemenej úspešný album Paranoid, nahraný v Londýne.
Titulná skladba, temný Iron Man či antivojnová ostrá hymna War Pigs sa stali okamžite hitmi. Dnes patria medzi vôbec najznámejšie diela kapely. Podľa Loudersoundu Butler si stál za tým, že Black Sabbath vždy reflektovali akúsi temnú stránku sveta. „Vyrástli sme po druhej svetovej vojne a Aston bol plný zbombardovaných budov či susedov s vojnovými zraneniami.“ Neskôr kulminovala vojna vo Vietname, studená vojna bola najchladnejšia a problémy v Severnom Írsku neboli od domova hudobníkov až tak ďaleko.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako vznikala skladba Sweet Leaf označovaná za ódu na fajčenie marihuany.
- Aké drogy brali hudobníci počas nahrávania albumov v Los Angeles a ako na toto obdobie spomínajú.
- Kto z hudobníkov skolaboval na koncerte v roku 1972.
- Kto zachránil Ozzyho Osbourna pred smrťou.
