Zadefinovali nový žáner, nahrali devätnásť albumov, získali cenu Grammy za celoživotný prínos, po celom svete predali viac ako 70 miliónov hudobných nosičov a televízna stanica MTV ich označila za najlepších heavymetalových hudobníkov.
Zvuk dažďa, hromov, bijúcich zvonov, do toho zlovestný gitarový riff priamo z pekla, ležérne bicie a ponurý spev. Veľký čierny obrys s ohnivými očami vraví ľuďom o ich túžbe, sedí tam Satan a usmieva sa. Sleduje, ako sú plamene čoraz vyššie. Ach nie, nie, prosím, Bože, pomôž mi. Bolo jasné, že svet hudby už nikdy nebude ako predtým. Nič temnejšie dovtedy nevzniklo.
V piatok trinásteho februára 1970 vyšiel v britskom vydavateľstve Vertigo Records debutový album kapely Black Sabbath s poriadne desivým vizuálom. Opis vyššie charakterizuje rovnomennú skladbu, ktorá nahrávku otvára, a ako povedal hudobný novinár Malcolm Dome, kapela práve ňou zadefinovala nový žáner – heavy metal. Spevák Ozzy Osbourne spomína, že keď skladbu kapela prvýkrát zahrala na koncerte, niektorí ľudia vystrašení utiekli preč. Britský hudobný týždenník Kerrang skladbu označil za vôbec najlepšiu skladbu, akú kapela kedy vytvorila.
Aj keď na tento album v čase jeho vzniku nevyšla takmer ani jedna pozitívna recenzia, podľa ďalšieho hudobného žurnalistu Micka Walla išlo o niečo, čo už nebolo možné zabiť. „Je jedno, koľko guliek kritici vystrelia, táto beštia je čoraz obludnejšia a smeje sa.“ Ako sa začal príbeh kapely, ktorá to všetko odštartovala a zásadne ovplyvnila mnohé generácie?
Odrezané konce prstov a obrovská neoblomnosť
V roku 1965 sa v jednej z tovární v Birminghame stal istému robotníkovi hrozivý úraz. Tým robotníkom bol len sedemnásťročný mladík Tony Iommi. „V jeden deň som prišiel do práce a žena, ktorá vždy lisovala plech predtým, než som ho ja zváral, neprišla. Povedali mi preto, že musím aj lisovať. Začal som teda pracovať, no skončilo sa to veľmi zle. Odcviklo mi konce prstov,“ povedal Iommi v dokumentárnej sérii Sedem rockových vekov.
Keďže bol nádejným gitaristom s ambíciami preraziť na tých najväčších pódiách, bola to preňho osobná tragédia. Zdalo sa, že s jeho kariérou je koniec. „Išiel som do nemocnice, kde mi odrezali trčiace kúsky kostí a potom povedali: Na hranie môžeš zabudnúť,“ priblížil podľa portálu Loudwire hroznú situáciu Iommi. Jeho neoblomnosť a chuť hrať však boli silnejšie, nechcel sa vzdať. Vo svojej záľube mienil pokračovať za každú cenu. Prišiel preto s bizarným nápadom, ako znova hrať na gitare. „Nakoniec som si vyrábal konce prstov z fľaše na saponát, ktorú som roztavil. Napasoval som si ju na prst a potom som ju drhol šmirgľom,“ prezradil Iommi v hudobnom dokumente Francisa Whatelyho.
Fungovalo to, aj keď si na to musel spočiatku zvyknúť a bolo to bolestivé. Keď si Iommi zároveň na gitare trocha uvoľnil struny, hralo sa mu ľahšie a navyše bol zvuk gitary oveľa hutnejší. Vytvoril si tak vlastný, špecifický štýl hrania a zároveň zvuk, vďaka ktorému kapela znela jedinečne. Basgitarista Geezer Butler na margo odlišnosti hudby skupiny Black Sabbath pre magazín Mojo v roku 2013 povedal: „Keďže som aj ja bol gitarista, tak som s basou nerobil to, čo sa očakávalo, pretože som to nevedel. Hral som na nej jednoducho Tonyho riffy. Vďaka tomu bol zvuk oveľa ťažší, tvrdší.“
Niečo je vonku a chce to, aby si prišiel
V dokumentárnej sérii Sedem rockových vekov sa Butler podelil aj o zážitky s najslávnejším metalovým spevákom Ozzym Osbournom. „Hľadali sme speváka a na dverách hudobnín sme našli lístok s textom ,Ozzy Zigg chce koncert‘. O tri dni neskôr u mňa niekto zabúchal na dvere a môj brat šiel otvoriť. O chvíľu sa vrátil a povedal: Niečo je vonku a chce to, aby si prišiel.“ Nebol to, samozrejme, nikto iný než Osbourne.
Ten bol už vtedy výstredným čudákom so svojským štýlom. Bubeník kapely Black Sabbath Bill Ward objasnil bližšie prečo. „Ozzy zvykol po ulici chodiť s topánkou na špagáte. Vodil ju ako nejaké zvieratko. Myslel som si, že je úplne šibnutý.“ Práve Osbourne však je dnes žijúcou legendou, ktorú pozná hádam každý, a vďaka svojmu ľahko rozpoznateľnému hlasu sa takmer okamžite stal možno aj tým najdôležitejším členom kapely. Je otázne, či by bez neho dosiahli Black Sabbath taký obrovský celosvetový úspech.
Kapelu, ktorá oficiálne vznikla v roku 1968, zásadne ovplyvnilo industriálne prostredie Astonu v Birminghame, odkiaľ všetci členovia pochádzali. Bubeník Ward prezradil vo Whatelyho dokumente, ako doma neustále počúval hučiace stroje z neďalekej továrne. „Keď som večer ležal v posteli, klepkal som si prstami na čelo postele. Do toho zvuku strojov som vždy pridával nejaký rytmus.“
Antivojnová hymna aj óda na fajčenie marihuany
V ranom období kapely dominovali najmä strašidelné hororové texty plné okultizmu, smrti, nadprirodzena, sociálnej úzkosti, vojny či polemiky o dobre a zle, ovplyvnené aj dielami Dennisa Wheatleyho či Aleistera Crowleyho. Štvorica z Birminghamu bola v každom prípade nesmierne produktívna. V tom istom roku, ako vyšiel jej debut, vydala ešte druhý, nemenej úspešný album Paranoid, nahraný v Londýne.
Titulná skladba, temný Iron Man či antivojnová ostrá hymna War Pigs sa stali okamžite hitmi. Dnes patria medzi vôbec najznámejšie diela kapely. Podľa Loudersoundu Butler si stál za tým, že Black Sabbath vždy reflektovali akúsi temnú stránku sveta. „Vyrástli sme po druhej svetovej vojne a Aston bol plný zbombardovaných budov či susedov s vojnovými zraneniami.“ Neskôr kulminovala vojna vo Vietname, studená vojna bola najchladnejšia a problémy v Severnom Írsku neboli od domova hudobníkov až tak ďaleko.
V roku 1971 kapela vydala ďalší, progresívnejší album Master of Reality (kritici v ňom našli prvé znaky doom, stoner či sludge metalu) so skladbami ako Children of the Grave či Sweet Leaf. Tá je dnes považovaná pre svoj text za ódu na fajčenie marihuany. „Hrávali sme ju vždy všetci zhúlení,“ prezradil Iommi vo svojej knihe Iron Man: My Journey Through Heaven and Hell with Black Sabbath z roku 2011. Butler priblížil, ako vznikol začiatok skladby, kde počas prvých sekúnd počuť jeho zmixovaný kašeľ. „Ozzy zbalil obrovský joint. Dal som si pár ťahov a skoro som sa zadusil. V štúdiu nechali zapnuté nahrávanie, pustili sme si to a ukázalo sa, že práve toto bude ideálny štart skladby.“
Kokaín dovážaný súkromnými lietadlami a totálne šialenstvo
V roku 1972 sa Black Sabbath presunuli z londýnskeho štúdia až do ďalekých Spojených štátov, konkrétne do Los Angeles, aby tam nahrali Vol. 4. Šlo zároveň o prvý album, ktorý si kapela produkovala sama. Hudobníkom sa však začalo práve počas tohto obdobia užívanie zakázaných látok pomaly, ale isto vymykať spod kontroly. „Robili sme tam všetko možné. Samé ženy a drogy. Všetko nám vozili súkromnými lietadlami, nosili nám celé vrecká kokaínu. Totálne sme sa z toho zbláznili. Preplo nám,“ prezradil gitarista Iommi v dokumentárnej sérii Sedem rockových vekov.
Bolo teda jasné, čo štvoricu inšpirovalo k vytvoreniu skladby Snowblind. Spevák vo svojej autobiografii s názvom I Am Ozzy Osbourne toto obdobie plné úletov aj paranoje priblížil nasledovne: „Ten koks bol najbelšia, najčistejšia a najsilnejšia vec, akú ste si kedy dokázali predstaviť. Stačilo si raz šnupnúť a boli ste kráľom vesmíru.“ Dodal však, že napriek všetkému, čo sa dialo, bolo tých pár týždňov vo štvrti Bel Air (luxusnej obytnej enkláve na úpätí pohoria Santa Monica) hudobne najsilnejších, aké s kapelou zažil.
V roku 2013 Butler po rokoch priznal magazínu Mojo, že do hry v čase nahrávania v Los Angeles vstúpil aj heroín. „Šnupali sme ho, nikdy sme si ho nepichali. Neuvedomil som si však, aké šialené všetko môže zrazu byť, kým som neprišiel domov za dievčaťom, s ktorým som chodil, a nespoznalo ma.“
Koniec inšpirácie, kolaps a snaha dostať sa do normálu
V knihe The Story of Black Sabbath: Wheels of Confusion od Stevena Rosena z roku 1996 Iommi prezradil, že počas nahrávania ďalšieho albumu Sabbath Bloody Sabbath (1973), takisto v Los Angeles, bol v snahe dosiahnuť úspech predošlého albumu tak mimo, že nedokázal vôbec nič vytvoriť. Úplne stratil inšpiráciu a na rad prišla stagnácia. „Všetci len sedeli a čakali, kým niečo vymyslím. Jednoducho mi nič nenapadlo. A ak by som na nič neprišiel, nikto by nič neurobil,“ prezradil gitarista, pričom neskôr dodal, že to mohlo byť okrem drog aj vinou tlaku a očakávaní.
Ako napísal Osbourne vo svojej autobiografii, v jednom momente bolo skutočne dôležité, či to Iommi prežije alebo nie, pretože bol úplne vyčerpaný. Kapela musela dokonca zrušiť zvyšok turné po Amerike a vziať si voľno prvýkrát od svojho vzniku, aby sa mohli všetci dať čo najviac dokopy. „Tony šnupal celé dni v kuse – všetci sme to robili, ale Tony prekročil hranicu. Myslím tým, že tieto veci sa jednoducho zvrtnú. Celá tvoja predstava reality. Začneš vidieť veci, ktoré tam nie sú. A Tony bol preč. Po vystúpení na Hollywood Bowle (v roku 1972) zišiel z pódia a skolaboval,“ spomína na ťažké časy spevák kapely.
Piaty album však nakoniec prelomil lady v radoch dovtedy stále nespokojných hudobných kritikov. Prišli konečne pozitívne recenzie aj z komerčne ladenej tlače. Napríklad prestížny časopis Rolling Stone nazval album „mimoriadne strhujúcou záležitosťou“ a obrovským úspechom. Dokonca aj nasledujúcu nahrávku Sabotage z roku 1975 vychválili do nebies. Označili ju za „nielen najlepší album od Paranoidu, ale možno vôbec najlepšiu nahrávku kapely doteraz“.
Odchod Osbourna a začiatok novej éry
Zatiaľ čo Iommi sa s ostatnými členmi kapely dostával z drogového opojenia ľahšie, postupom času sa zdalo, že slávny spevák to čoraz viac nezvláda. Aj z toho vyplývajúce nezhody v kapele vyvrcholili tým, že v roku 1979 Osbourne z kapely odišiel, respektíve mu bolo oznámené, že už s ostatnými nemôže ďalej pokračovať. Už počas nahrávania albumu Technical Ecstasy spevák strácal chuť spoločne hrať a tvoriť, keďže videl, že sa vytratilo takmer všetko, čo Black Sabbath robilo takou výnimočnou kapelou, a lákali ho skôr iné možnosti.
„Nikto v skutočnosti nehovoril o tom, čo sa stalo. Ale bolo zrejmé, že sa veci zmenili, najmä medzi mnou a Tonym. Myslím, že v tom už nikto nemal srdce,“ prezradil spevák vo svojej autobiografii. Posledná nahrávka kapely Black Sabbath, kde ešte počuť Ozzyho vokály, bola Never Say Die! z roku 1978. Bill Ward v dokumentárnej sérii Sedem rockových vekov prezradil, že odchod Ozzyho bol bolestný: „Skutočne mi chýbal môj kamoš a jeho humor.“ Butler dodal: „Plakali sme, boli sme z toho smutní.“
Osbourne následne prechádzal skutočne temným, neľahkým obdobím. Ako podľa časopisu Guitar World sám uviedol, nebol len v depresii. „Zostal som šesť mesiacov v hotelovej izbe v Hollywoode a vôbec som neroztiahol závesy.“ Keďže bol vinou nadmerného užívania drog a alkoholu úplne zničený a ponorený doslova v prázdnote, jeho psychika bola celkom na dne. Hrozilo, že zomrie. Bolo jasné, že svoj stav sám nezvládne. Jeho záchranou nakoniec bola jeho budúca manželka Sharon Arden, dcéra bývalého manažéra kapely Black Sabbath. Jej láska k Ozzymu ju prinútila vytiahnuť ho z pekla, na čo neskôr spevák len stručne povedal: „Zachránila mi život.“ Osbourne v roku 2019 vydal album Ordinary Man, na ktorom je aj pieseň Under the Graveyard. Práve v nej spomína na toto šialené obdobie.
Každý po svojom, no úspešne
Osbourne sa dal dokopy a najmä vďaka svojej žene predviedol ukážkový „comeback“ a založil si úspešný sólový projekt s jednoduchým názvom Ozzy Osbourne, fungujúci dodnes. Na gitare ho sprevádzal talentovaný Randy Rhoads, až pokým nezahynul pri nešťastnej leteckej havárii. Neskôr ho nahradil gitarový boh Zakk Wylde. Ozzyho kariéra počas osemdesiatych a deväťdesiatych rokov vystrelila do výšin. Silný debut Blizzard of Ozz (1980) bol skvelým štartom a albumy ako Bark at the Moon (1983), No More Tears (1991) či Ozzmosis (1995) sú už kultové záležitosti plné nezabudnuteľných hitov.
Drogových excesov sa však spevák nevzdal. Počas roku 1983 vyrazil na turné s populárnymi Mötley Crüe, pričom Vince Neil v dokumentárnej sérii Sedem rockových vekov spomína, že raz hrali Ozzy a basgitarista kapely Mötley Crüe Nikky Sixx akúsi zvláštnu hru s cieľom spraviť čo najväčšiu bizarnosť. „Bolo to ako nejaká súťaž, Nikky začal šnupať mravce a to isté urobil aj Ozzy. Potom sa však Ozzy navyše ošťal a olízal sa. Takže vyhral,“ uviedol so smiechom Neil. „Vôbec si to nepamätám,“ reagoval na to Osbourne. Túto scénku nájdeš aj v životopisnej dráme o kapele Mötley Crüe s názvom Hnus (2019).
Black Sabbath na druhej strane našli obdivuhodnú náhradu v podobe hudobného mága Ronnieho Jamesa Dia z kapely Rainbow. Jeho hlas bol tak neuveriteľne silný, že divákom okamžite naskakovala husia koža a vyrážalo im dych. Nie náhodou je dnes považovaný za jedného z úplne najlepších heavymetalových spevákov v histórii. Nasledujúci album kapely s názvom Heaven & Hell (1980) bol najmä vďaka nemu presne a jasne mierenou strelou do čierneho.
Kapela mala s Diom za sebou úspešné turné a stihla s ním nahrať ešte jeden album Mob Rules (1981). Spevák potom z kapely odišiel (v roku 1992 sa k nej znova pripojil pri nahrávaní albumu Dehumanizer) a v priebehu dvoch desaťročí sa v nej vystriedali viacerí členovia aj ľudia za mikrofónom. Tým najznámejším bol určite Ian Gillan zo slávnej skupiny Deep Purple, ktorá sa preslávila najmä nestarnúcim hitom Smoke on the Water. V roku 1982 s kapelou nahral album Born Again. Od roku 1987 stál v kapele Black Sabbath za mikrofónom Tony Martin a bol v nej nakoniec druhým najdlhšie pôsobiacim spevákom po Osbournovi.
Návrat Ozzyho, rakovina a The End
Dávne rany a konflikty medzi hudobníkmi boli oficiálne zažehnané v roku 1997, keď sa Osbourne vrátil do Black Sabbath ako spevák a zahral aj so svojou kapelou na svojom vlastnom festivale Ozzfest. V pôvodnej zostave neskôr kapela nahrala dva koncerty v Národnom exhibičnom centre v Birminghame. Vyšli v roku 1998 ako dvojalbum s názvom Reunion. Zazneli na ňom aj dve nové skladby Selling my Soul a Psycho Man. Neskôr sa však ukázalo, že pre Osbourna to bola viac-menej chvíľková záležitosť, keďže jeho sólový projekt bol skvele rozbehnutý a rozhodol sa ho uprednostniť. Black Sabbath si dali na čas pauzu.
Predsa len sa cesty starých priateľov, čo si „odžili svoje“, aj keď tomu už nikto vrátane speváka nedával veľké šance, ešte spojili, a to v roku 2011. V tom istom roku Iommimu diagnostikovali rakovinu. Ani tá však nezlomného Brita nezdolala a gitarista koncertoval s kapelou naďalej, hoci mu to zdravotne neprospievalo. Hudobníci čoskoro potešili všetkých fanúšikov, keď o dva roky neskôr vydali spoločný album s názvom 13. Obsahoval osem nových skladieb, pričom rozšírená „deluxe verzia“ obsahovala ešte ďalšie štyri bonusy. Album produkoval slávny americký producent Rick Rubin.
V roku 2016 Iommi prezradil, že rakovina je na ústupe, ale vraj sa môže hocikedy vrátiť. V roku 2017 si gitarista zaspomínal na časy, keď s chorobou bojoval. „Odkedy som sa dozvedel diagnózu, bolo pre mňa ťažké cestovať. Milujem hranie na cestách, milujem byť v kapele, rád hrám s fanúšikmi, ale je to len druhá strana – môžeš robiť len to, čo dokážeš.“
V kapele sa dohodli, že vyrazia od roku 2016 do roku 2017 na veľkolepé záverečné turné so symbolickým názvom The End. Koncerty sa konali v Spojených štátoch, Kanade, Európe, Austrálii či na Novom Zélande. A aj keď sa ešte špekulovalo o jubilejnom dvadsiatom albume, 7. marca 2017 Black Sabbath oficiálne oznámili svoj koniec.
Kapela získala dve ceny Grammy, po celom svete predala viac ako 70 miliónov hudobných nosičov a televízna stanica MTV ich označila za najlepších heavymetalových hudobníkov. Black Sabbath v roku 2006 uviedli do Rokenrolovej siene slávy Lars Ulrich a James Hetfield z Metallicy, pričom druhý menovaný v úvodnej reči povedal: „Sabbath ma vtiahli do všetkých tých zlovestne znejúcich s*ačiek a prilepilo sa to na mňa. Tony Iommi je kráľom ťažkého riffu.“ Partia z Birminghamu výrazne ovplyvnila aj ďalšie kapely, ako napríklad Soundgarden, Alice in Chains, Death, Guns N’ Roses či Korn alebo Godsmack.
