Okrem skvelého jedla sa môže podnik pýšiť aj jedinečným prístupom k zákazníkom.
Nenahraditeľná atmosféra vďaka personálu, ktorý robí šou, nezvyčajné priestory a hromada mastného jedla. Takto by sme jednou vetou opísali vychýrenú Sedliacku reštauráciu v Štúrove.
Obrovský hype získala pred niekoľkými rokmi, keď sa na internete objavilo video tamojšej obsluhy, ktorá sa s hladnými hosťami rozpráva ako so sedliakmi. Drzo a s krikom. Všetko je to však len súčasť prepracovaného konceptu.
Keďže ide o jedinú reštauráciu široko-ďaleko, ktorá svojim návštevníkom ponúka nielen nezabudnuteľný gastrozážitok, ale i obraz, ako to v hostincoch fungovalo kedysi, nemohli sme ju ignorovať. Namierili sme si to preto do Štúrova, aby sme na vlastnej koži zažili, či je tento podnik naozaj natoľko jedinečný.
- Čím je Sedliacka reštaurácia v Štúrove výnimočná.
- Prečo sme zostali zaskočení, keď nám doniesli jedlo.
- Do čoho negustiózneho nám naliali alkohol.
- Koľko trvalo čašníkom, kým si zvykli byť drzí k hosťom.
- Koľko sme zaplatili za kompletnú večeru.
Nezvyčajná komunikácia
Dopočuli sme sa, že pred návštevou reštaurácie je potrebné zarezervovať si stôl vopred, a tak sme neváhali ani sekundu a zavolali na ich telefónne číslo. Slová, ktorými nám zodvihli, nás šokovali. „Čo chcete, čvarga? Nažrať sa? Kedy a koľkí? Dobre, máte tu miesto, sedliaci, tešíme sa na vás,“ kričal na nás do telefónu čašník Ricsi.
To, že sa po príchode budú s nami rozprávať podobným slovníkom, sme očakávali, avšak to, že si svoju tvár a komunikáciu, (aj) vďaka ktorej sú známi, zachovajú aj po telefóne, určite nie. Svojím vystupovaním nám už vtedy vyvolali úsmev na tvári, na návštevu sme sa tešili o to viac.
Strašidelné prostredie
Sedliacka reštaurácia sa nachádza len kúsok od centra Štúrova. Imitácie ľudských kostier, ktoré visia na bilborde s reklamou, lákajú návštevníkov dnu už z ulice a prezrádzajú, na čo sa môžu tešiť, keď sa rozhodnú ísť dnu.
Areál podniku disponuje veľkým parkoviskom pre hostí, čo je určite obrovskou výhodou, keďže v okolitých uliciach nie je miesto ani pre autá domácich. Keď sme prekročili jeho brány, zbadali sme drevený domček ozdobený „kostrovou“ výzdobou už v exteriéri. Oproti tomu, čo nás čakalo vnútri, to však bol len slabý odvar.
Už pri vstupe sme mohli nasávať temnú atmosféru. V strede všetkých obrovských dobových stolov plápolali sviečky a v pozadí hrala hudba podobná tej, akú môžeš počuť na rôznych hradných slávnostiach.
Steny lemovali imitácie ľudských pozostatkov či poľovníckych trofejí a zo stropov okrem historických lustrov viseli aj kusy niekdajšieho riadu – hrnce a hrnčeky. Každý štvorcový meter reštaurácie je preplnený rôznymi dobovými exponátmi. Najviac nám padli do oka rôzne stroje určené na mučenie, ako napríklad klietka hanby či slávna železná stolička. Keď sme si ju obzerali a fotili, čašníčka na nás v zhone a bez zastavenia zavrčala: „Si tam sadni, ty sedlák, a urob si pohodlie.“
Od personálu sme sa neskôr dozvedeli, že exponáty zbierali celých 12 rokov od starých ľudí z južného Slovenska – od Šamorína až po Veľké Kapušany. Vraj do dnešného dňa dostávajú rôzne exempláre, ktorým hľadajú miesto v interiéri.
Nezabudnuteľný personál
Keď sme sa po krátkej obhliadke vydali za hlavným čašníkom Ricsim, na celú reštauráciu hlasne zakričal otázku: „Vy ste tí sedláci z telky? Hentam si sadnite na riť a čakajte,“ ukázal na najmenší stôl v rohu miestnosti určený pre dvoch.
Poriadne sme sa nestihli ani usadiť a už bol pri nás. „Čo budeš slopať, sedlák? A ty, ceckaňa?“ Keď sme si objednali nealko radler, dal nám pocítiť, že nie je s naším výberom úplne spokojný.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Prečo sme zostali zaskočení, keď k nám dorazilo jedlo.
- Do čoho negustiózneho nám naliali alkohol.
- Koľko trvalo čašníkom, kým si zvykli byť drzí k hosťom.
- Koľko sme zaplatili za kompletnú večeru.
