Nie je to až také zlé, ako to vyzerá, tvrdí.
Aké je to žiť v socialistickej krajine, ako vyzerá cenzúra v praxi a sú drogové zákony v Ázii naozaj také prísne, ako sa hovorí? Aj na tieto otázky nám v rozhovore odpovedal rodák z Levíc Jerguš Števko, ktorý žije aj so svojou snúbenicou vo Vietname už štvrtý rok.
Podľa jeho slov tamojší život nie je vôbec taký zlý, ako si mnohí Slováci predstavujú. Hoci už len pojem komunistická vláda môže pre väčšinu z nás znieť hororovo, Vietnamčania sa na svoj život nesťažujú. Jerguš nám prezradil, ako Vietnam zvládal pandémiu, čím sa baví miestna mládež a ktorá časť tamojšej mentality je preňho frustrujúca. Keďže ide aj o autora, ktorý len nedávno vydal svoju debutovú knihu, v rozhovore sme sa dostali aj k nej.
-
Čím sa podľa Jerguša líši vietnamská mentalita od slovenskej.
-
Čím po príchode do Vietnamu zostal najviac zaskočený.
-
Ako sa naučil jesť takmer surové kačacie embryo.
-
Prečo vláda komunistov zvládla pandémiu lepšie ako Európa.
-
O tom, ako počas prvej vlny koronavírusu nabiehali ozbrojení vojaci do domov ľudí a posielali ich do karantény.
-
Ako vyzerá nočný život vo Vietname.
-
Ako fungujú tamojšie drogové zákony v praxi.
Už štyri roky žiješ a pracuješ ako učiteľ matematiky vo Vietname. Čo ťa tam priviedlo?
Za tým je dlhší príbeh. Keď sa vrátime do mojich vysokoškolských čias, spočiatku som študoval ekonómiu v Brne. Tá ma však nebavila, ale učarovalo mi učiteľstvo, a preto som sa rozhodol dokončiť si z ekonomiky len bakalára a išiel som študovať pedagogiku.
Kameňom úrazu, pre ktorý som po škole nezostal učiť doma, bolo najmä nízke platové ohodnotenie. Nevyhovovalo mi ani to, že nejde práve o povolanie, pri ktorom by som mohol aktívne cestovať a žiť dobrodružný život.
Ešte počas štúdia som absolvoval výmenný pobyt v Dánsku, kde som spoznal svoju terajšiu snúbenicu. Už v tom čase sme špekulovali, kam by sme mohli spoločne po škole „vypadnúť“. Dokonca sme zvažovali aj možnosť, že naša práca sa nemusí nutne týkať učenia. Neskôr si snúbenica ako čerstvá absolventka hľadala prácu a našla ju v medzinárodnej škole. Vtedy nám to docvaklo.
Medzinárodné školy sa nachádzajú po celom svete a vyučujú v nich pedagógovia z rôznych krajín. Hlavným kritériom na zamestnanie sa v nich je znalosť angličtiny, čo u mňa nepredstavovalo žiadny problém, keďže mojou špecializáciou je práve anglický jazyk a matematika.
Mojím snom bolo už od detstva navštíviť východnú Áziu, a tak sme voľné pracovné pozície hľadali práve tam. Samozrejme, keď sme už skúmali konkrétne inzeráty, porovnávali sme platové ohodnotenie a náklady na život. Vietnam nám z toho pre začínajúcich učiteľov, ktorými sme v tom čase boli, vyšiel ako najlepšia alternatíva.
Spomínal si, že si po Ázii aj cestoval. Mám to teda chápať tak, že najprv si tam začal učiť a až neskôr si sa začal rozhliadať po „dobrodružstvách“ na tomto kontinente?
V podstate áno. Cestovanie mi vždy bolo veľmi blízke a mal som s ním veľa skúseností, ale pochodil som iba Európu. V rámci nej som robil veľa couchsurfingu a neraz som aj stanoval pod holým nebom. Najďalej som bol pred cestou do Vietnamu v Tunisku a aj to iba s rodičmi ešte ako chlapec.
Ázia bola preto taká moja prvá exotika ďaleko od domova a vlastne som ani nevedel, čo presne mám od nej očakávať. Vždy, keď som bol niekde na dovolenke, som mal pocit, že to je uponáhľané a že si človek tú krajinu ani nedokáže poriadne užiť. Práve preto som sa rozhodol dať si vo Vietname taký station point, z ktorého časom už tú krajinu prirodzene spoznáš, objavíš mnoho krásnych miest a „nasaješ“ lokálny život.
Bonusom môjho povolania je aj to, že učiteľ má v porovnaní s inými džobmi pomerne veľa dovoleniek. Ako dospelý človek máš mesiac a pol voľna v lete, tri týždne na Vianoce, dva týždne na čínsky Nový rok plus jarné a jesenné prázdniny. Keď to zrátame dokopy, ide o takmer tri mesiace plateného voľna počas roka, keď môžeš cestovať.
Napriek tomu, že si v histórii zažili hrozné veci, neprechovávajú v sebe hnev. Majú radi Američanov aj Rusov. Vietnamci chcú byť s každým kamaráti a s nikým nechcú mať konflikt.
Teraz si predstav, že cesta do Thajska, Japonska či na Filipíny už nie je záležitosťou dvadsaťhodinového letu, ale iba piatich hodín a začneš o týchto destináciách rozmýšľať podobne, ako Slovák uvažuje o tom, či navštívi Berlín alebo Budapešť. Pobyt vo Vietname som teda bral tak, že školský rok prežijem tam a cez prázdniny precestujem okolie, čo sa mi v podstate aj podarilo.
Ktoré krajiny v Ázii si teda už stihol navštíviť?
Bol som v Kambodži, na Filipínach, v Hongkongu, Thajsku a Japonsku s tým, že v poslednej menovanej krajine som strávil celé letné prázdniny, čiže takmer dva mesiace. Robil som v ňom veľa workaway, dokonca som týždeň zostal s jednou náboženskou sektou v horách, lebo mi ponúkla ubytovanie aj jedlo zadarmo.
Istý čas som strávil s 80-ročným hipisákom, ktorý sa mi pýšil zážitkami s Johnom Lennonom. Z Japonska som si odniesol veľa zaujímavých zážitkov, ale to by bolo na samostatný rozhovor. V každom prípade však môžem povedať, že táto cesta mala pre mňa takú hodnotu ako vidieť päť ďalších krajín.
Ešte pred cestou do Japonska som navštívil Kambodžu, Filipíny a Thajsko, ale bol som z nich pomerne sklamaný, keďže sa mi zdalo, že všetky tieto krajiny sú si dosť podobné. Nechcem povedať, že sú rovnaké, to určite nie, ale všade sú podobné pláže, klíma a rovnako fajn ľudia.
S priateľkou som si bol zase pozrieť Hongkong. Chystali sme sa aj do Singapuru a Kórey, lenže to nám už prekazil koronavírus. Do Singapuru sme mali dokonca už aj kúpené letenky, ktoré som musel stornovať. Najväčšia haluz bola, že vtedy boli u nás na návšteve kamošky zo Slovenska, ktoré polemizovali o tom, či sa majú z Ázie vrátiť. Báli sa, či nie sú hysterky, ale nakoniec sa ukázalo, že cestu domov zhodnotili dobre. Keby sa v tom čase nevrátili, uviazli by tu na pol roka.
Ako by si opísal mentalitu Vietnamcov v porovnaní s našou?
Hovorí sa, že na Slovensku sme všetci veľmi priateľskí a pohostinní. Otázkou je, do akej miery. Nenarážam tým vôbec na to, že sme nejakí zlí, ale myslím si, že priemerný Slovák je skôr paranoidný a obozretný. Keď sa mu prihovára niekto cudzí, tak ho to skôr desí a za všetkým očakáva nejaký podvod alebo háčik. Vo Vietname to takto nefunguje, a preto sa tu aj ľudia k sebe správajú inak.
Tu je bežné, že napríklad sedíš na lavičke a k tebe si prisadne cudzí človek, usmeje sa a sedí. Nemá v pláne ťa okradnúť, nič si nepýta a nijako ťa neotravuje. Aj keď si sadne blízko, neobzerá si ťa. Jednoducho sa len rozhodol prisadnúť si a to je celé. Možno sa ti to zdá ako hlúpe prirovnanie, ale ja to považujem za niečo, čo sa mi na Slovensku nemôže stať bez toho, aby človek, ktorý si prisadne, nebol nejakým svojím spôsobom divný.
Ľudia vo Vietname sú úplne nekonfliktní. Predovšetkým keď som tu bol nový, sa mi neraz stalo, že ma niekto takmer zrazil v tej divokej premávke, ktorá tu je na dennom poriadku. Vždy ma to rozčúlilo. Keď sa to isté stane Vietnamcovi, otočí sa, ide ďalej a nič nerieši.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Čím sa podľa Jerguša líši vietnamská mentalita od slovenskej.
Čím po príchode do Vietnamu zostal najviac zaskočený.
Ako sa naučil jesť takmer surové kačacie embryo.
Prečo vláda komunistov zvládla pandémiu lepšie ako Európa.
O tom, ako počas prvej vlny koronavírusu nabiehali ozbrojení vojaci do domov ľudí a posielali ich do karantény.
Ako vyzerá nočný život vo Vietname.
Ako fungujú tamojšie drogové zákony v praxi.
