Znásilnenie Violy v Bratislave je vrchol ľadovca sexuálneho násilia. Ženy na Slovensku a vo svete sexuálne útoky často nehlásia

Denisa Augustínová pracuje v slovenskej humanitárnej organizácii MAGNA, ktorá sa venuje pomoci v krajinách, kde ju ľudia najviac potrebujú. Pracujú v nestabilných kontextoch, kde sa ľuďom dostáva len málo pomoci, napríklad v Konžskej demokratickej republike (KDR), v Južnom Sudáne či v Sýrii.

V minulosti zasahovali pri tsunami v juhovýchodnej Ázii, pomáhali v Keni, vo Vietname, Mjanmarsku, Indii, Nepále či na Filipínach po zemetrasení na Haiti. Poskytujú zdravotnícke a psychosociálne služby deťom a matkám a pomáhajú počas liečby podvýživy, pri prevencii a liečbe chorôb ako je HIV/AIDS alebo malária. Okrem toho sa venujú aj obetiam sexuálneho násilia, pomáhajú im pozviechať sa po takejto skúsenosti a zároveň riešia aj zdravotné komplikácie, ktoré s tým súvisia.

Denisa v MAGNE pracuje už takmer dvadsať rokov. Za to obdobie sa venovala rozličným problémom, napríklad sexuálne zneužívaným a týraným deťom a ženám. Keďže sme si 25. novembra pripomenuli Medzinárodný deň boja proti násiliu na ženách a zároveň je táto téma dôsledkom brutálnej vraždy mladej učiteľky Violy veľmi živá, prizvali sme si Denisu na rozhovor. Porozprávali sme sa s ňou o násilí nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Zaujímalo nás, ako sa obete násilia pozviechajú po traumatických zážitkoch a či je momentálny strach na mieste.

V čase rozhovoru sa nachádzate niekde medzi Rwandou a Kongom, čo tam robíte?

Bola som medzi viacerými misiami a zúčastnila som sa na odbornej konferencii, kde som sa venovala práve obetiam sexuálneho násilia alebo teda násilia v konflikte. Mali sme aj takzvané pracovné skupiny, ktoré sa venovali psychosociálnej pomoci a mentálnemu zdraviu obetí konfliktov. Prevažnú väčšinu tvorili ženy, ktoré boli aj sexuálne zneužité. V Kongu, kde má MAGNA svoju najväčšiu misiu, som s kolegami navštívila naše nemocnice, kde sa venujeme práve ženám, reprodukčnému zdraviu, obetiam sexuálneho násilia, ale liečime aj ťažko podvýživené deti na pokraji smrti.

25. novembra je deň boja proti násiliu na ženách. O čom je vlastne tento medzinárodný deň?

Pripomíname si milióny žien, ktoré zažili násilie a musia sa každé ráno zobudiť a žiť ďalej. Snažia sa neobviňovať z toho, že sa im to stalo. Snažia sa žiť pre svoje rodiny a svoje deti. Nie je to jednoduché, pretože komunity všade na svete práve tieto ženy stigmatizujú. Dokonca odpor či odsúdenie pociťujú aj od rodiny, partnerov a najbližších. Veľakrát ich vyženú z komunity, musia žiť samé s tým, že vlastné rodiny im neveria. To všetko sa im deje, napriek tomu, že sú obeťami. Fyzické rany na tele sa hoja pomerne rýchlo, horšie je to s psychikou. Čas liečby je u každého individuálny a pocit hanby, depresie a iné zdravotné komplikácie môžu pretrvávať dlho.

Denisa v projekte mobilnej kliniky MAGNA v Nikarague.

Čomu neveria?

Neveria, že to, že sa stali obeťami sexuálneho násilia, nebola ich chyba. Útočník prekročí hranicu osobnosti, vstúpi do výlučne súkromnej zóny, ublíži, poníži, znehodnotí. Sú to prípady, kedy sú dievčatá a ženy osamelé a chcú sa zabiť práve preto, že sa im toto stalo. . Hanbia sa za svoju bezmocnosť konať alebo inak reagovať.

Väčšina obetí, ktorým sme sa venovali aj na konferencii tu v Rwande majú podobné skúsenosti: stigmatizácia, osamelosť. Ženy, ktoré prežili toto hrozné násilie, sa nenávideli a chceli ukončiť svoj život.

Odporúčané

Znásilnili ju, no od polície dostala pokutu za klamstvo. Páchateľ znásilnil ďalších 27 žien a až potom uverili, že neklamala 4. októbra 2019, 15:06

O tejto téme veľa nepočuť, hoci je veľmi dôležitá. Prečo to tak je?

Na Slovensku ale aj vo svete sa ľudia tejto témy stránia, je im nepríjemná. Súvisí totiž s niečím, z čoho väčšinu spoločnosti striasa, mnohým je to odporné. Nechcú sa o tom baviť, nechcú o tom počuť a už vôbec nie, ak náhodou spomenieme, že obeťami sexuálneho násilia sú veľmi mladé ženy a deti.

Vieme si na úvod definovať, čo je násilie a čo je sexuálne násilie?

Násilie môže mať rôzne formy, no sexuálne násilie je jednoznačne označené ako také násilie, pri ktorom jeden z partnerov núti k penetrácii či k sexuálnemu styku v akejkoľvek forme toho druhého partnera.

Denisa v nemocnici: oddelenie so sexuálne zneužívanými pacientkami, DR Kongo MAGNA.

Aké formy môže mať násilie?

Hovoríme o sexuálnom násilí v partnerskom vzťahu, o týraní, psychologickom zneužívaní, znásilňovaní v manželstve, o obťažovaní, nútenom sexuálnom akte, ale aj o vykorisťovaní a obchodovaní s ľuďmi, až po mrzačenie ženských pohlavných orgánov, ktorého obeťami sa stávajú milióny žien hlavne v Afrike.

Patria sem aj nútené sobáša detí a dievčat pod 18 rokov. Až takmer 750 miliónov žien a dievčat sa vydali pred osemnástkou a až 200 miliónov dievčat sú obeťami mrzačenia orgánov (ženskej obriezky).

Každá druhá zabitá ženu vo svete v roku 2017 sa stala obeťou partnera alebo rodinného príslušníka. Pre porovnanie, v prípade mužov to bol každý dvadsiaty. Až 71 % všetkých obetí obchodovania s ľuďmi sú ženy a dievčatá, pričom 3 zo 4 sú predmetom sexuálneho vykorisťovania. Veľké množstvo týchto prípadov pritom ani nie sú nahlásené, nevieme o nich, takže to číslo je možno väčšie.

Tento rok sa zameriavame hlavne na znásilnenie. Vieme si to na úvod definovať, čo je násilie, čo je znásilnenie a prečo sa takmer výhradne hovorí len o ženách? 

V podstate som veľmi rada, že sa tento rok zameriavame na znásilnenia a konečne o ňom hovoríme veľmi jasne a presne. Musím povedať, že slovo znásilnenie sa v posledných rokoch vytratilo z odborného slovníka a používali sa rôzne iné „jemnejšie“ pomenovania. Možno práve preto, čo som už spomenula, že táto téma je spoločnosti nepríjemná. Tento rok má pripomínať ženy, mužov, deti aj starých ľudí, ktorí boli obeťami znásilnenia. Nehovorí sa výlučne o ženách, ale absolútnu väčšinu obetí tvoria ženy.

Vo svojom blogu ste písali, že znásilňovanie je bežné pri konfliktoch. Opäť by ma zaujímalo v číslach, ako bežné?

Sexuálne násilie sa stalo súčasťou akéhokoľvek ozbrojeného či vojenského konfliktu už pred mnohými rokmi. V minulosti sme o tom hovorili len ako o collateral damage, teda vedľajšom „škodách“. Ale od 90-tych rokov vieme komplexne opisovať tento problém, napríklad pri konflikte v Bosne bolo znásilnených 20- až 50-tisíc obetí, v Rwande v 1994 je potvrdených 250-500 000 znásilnených žien. V Konžskej demokratickej republike (KDR), kde pracujeme už desať rokov, bolo podľa výskumu z roku 2011 znásilnených takmer 1,8 milióna žien. Kongu bohužiaľ patrí svetové prvenstvo.

Každá štvrtá žena na Slovensku je nejakým spôsobom postihnutá násilím.

Ako k tomu dochádza?

Výpovede našich pacientiek sa vždy veľmi podobajú. Vojaci obkľúčia oblasť, v ktorej žijú a mužov najskôr povraždia. Ženy a dievčatá sú znásilnené a mnohé, ktoré prežijú, sú predané do sexuálneho otroctva. Súčasťou väčšiny našich programov je aj pomôcť obetiam sexuálneho a rodovo podmieneného násilia. V minulom roku sme liečili minimálne tritisíc preživších, ale desaťtisíce prešli našimi psychologickými a vzdelávacími programami.

Sýrska hranica v Libanone, Denisa na klinike MAGNA s pacientkami zo sýrskej Rakky. 

Prečo k tomu dochádza? Je to vedomá stratégia alebo nejaké „prirodzené“ správanie v kríze?

To je veľmi ťažká otázka. Až do tých 90-tych rokov sa to naozaj vôbec nereflektovalo. Neriešili sme dovtedy sexuálne násilie ako súčasť konfliktov.

Vo väčšine vojenských konfliktov je to stratégia, ak hovoríme o Sýrii a istých skupinách, ktoré v niektorých častiach konfliktu operovali, išlo o absolútne premyslenú stratégiu. Najskôr sa snažili eliminovať mužskú časť obyvateľstva a potom znásilnili ženy a deti. Deti zavraždili a jediná časť celého spoločenstva, ktorá prežila, boli ženy. V Iraku príslušníci Islamského štátu používali ženy, najmä jezídky, ako sexuálne otrokyne. O niečom podobnom hovoríme aj pri vojnových oblastiach v Afrike, ako je Kongo, Južný Sudán, Stredoafrická republika a podobne. Nie je to len nejaké správanie v kríze, je to skôr stratégia.

V našom kontexte Európy, viac ako polovicu obetí znásilnil ich súčasný partner alebo sa ich pokúsil znásilniť, či ich nútil byť účastné nejakej sexuálnej činnosti a nebolo v ich silách takúto účasť odmietnuť. Takže treba povedať, že veľké percento znásilnených žien pozná toho, kto ich znásilnil. 

O akej forme znásilnenia hovoríme?

Môže ísť o kruté znásilnenie, znásilnenie predmetmi, zbraňami, či črepmi a inými ostrými vecami. Veľmi ťažko sa o tom hovorí. Obete majú veľmi veľké poranenia. V prípade, že nevykrvácajú, dochádza k vážnemu poškodeniu pohlavných orgánov a často už nemôžu mať deti.

Aký majú život dievčatá a ženy, ktoré prežijú násilie?

Stigmatizuje ich nielen celá spoločnosť, ale aj blízka rodina, ktorá sa cíti potupená. Napríklad v Kongu žena príde o svoju rodinu a zostane sama, poprípade pochová svojho manžela, ktorého aj s časťou jej detí vojaci zavraždili. Miera krutosti je taká veľká, že nie je jednoduché ju pochopiť.

Tu na misii som hovorila s viacerými obeťami sexuálneho násilia a všetky mi potvrdili, že im to v podstate zničilo život. Každý deň sa musia prehovárať, aby to nevzdávali, aby sa mali rady a aby chceli prežiť aj ďalší deň. Toto jednoznačne potvrdzuje, že obete znásilnenia sa cítia byť vinné, špinavé a vyčítajú si to, myslia si, že sú priamo zodpovedné, že zle reagovali. Napriek tomu, že možno išli len pre vodu, aby mohli uvariť súrodencom či deťom jedlo.

S čím zápasia obete fyzicky a psychicky?

Je pre ne dôležité dostať pomoc včas, či už sa liečiť z ochorení, ktoré môžu pri útoku dostať, alebo aj absolvovať chirurgické ošetrenia. Vagína a ich orgány sú extrémne poškodené a je dôležité, aby sme ich ošetrili načas. Často vyžadujú komplexné operácie.

Pri psychike je dôležité načasovanie. Mnoho obetí nemôže prísť za našimi lekármi do 72 hodín od útoku, napríklad preto, lebo sú vo vojnovej zóne, alebo nevedia kam ísť či ako sa k nám dostať. Ale je veľmi dôležité ich nielen zašiť či operovať, ale venovať sa aj duševnému zdraviu a dôležitej prevencií prenosu vírusu HIV.

Violin tragický príbeh je však mementom toho, že sa takýto nepredstaviteľný sexuálny útok môže stať aj v našej spoločnosti.

Stretli ste sa s prípadom, kde si žena povedala „Dosť!“ a zaútočila na muža?

Nemyslím si, že môžeme generalizovať a povedať, že žena je pod dlhodobým tlakom, môže to byť aj muž. Ak je niekto pod dlhodobou agresiou, určite môže reagovať útočne či sebaobranne. Ale v prípadoch, s ktorými sa stretávam ja, bohužiaľ, ženy a deti nemali šancu sa nejakým spôsobom brániť. Sú to skôr výnimočné situácie. Toto sa skôr dá aplikovať pri partnerskom násilí, kde v nejakom momente môže muž alebo žena protestovať a brániť sa.

Kedy sa zvyčajne ženy rozhodnú prelomiť mlčanie a požiadajú o pomoc?

To závisí, samozrejme, od kontextu krajiny a situácie, spôsobu, akým boli zneužívané. Môžeme jednoznačne povedať, že pre žiadnu ženu alebo dieťa, alebo aj muža, nie je jednoduché prísť a povedať, že je zneužívaný a požiadať o pomoc. Je tiež rozdiel medzi akútnym prípadom a prípadom, kde sa to deje v stabilnejšom prostredí.

Ak porovnávame prostredie strednej Európy a Slovenska, je veľmi ťažké pre ženy a dievčatá dostať podporu a pomoc od autorít, keď hovoria o násilí. V prípade manželských vzťahov je to takmer nemožné. Myslím si, že u nás na Slovensku je sexuálne násilie stále podceňované, napriek dlhoročnej osvete ho často aj orgány, ktoré by mali konať, neriešia. Vieme o prípadoch, kde týrané ženy, dokonca matky detí, zomreli rukou ich partnerov – tyranov. Dokonca sa tak stalo aj po tom, čo nahlásili týranie partnerom na polícii.

Akú úlohu v tom zohrávajú deti? Bývajú aj tie motiváciou, prečo žena z takého vzťahu chce odísť?

V stabilných oblastiach, napríklad na Slovensku, mám skúsenosť s deťmi, ktoré boli zneužívané. Mnoho rodinných príslušníkov to poprelo, bolo im to nepríjemné, hanbili sa a nechceli tomu ani uveriť. Ale väčšina spoločnosti, keď dôjde k zneužívaniu ich detí či rodinných príslušníkov, začne konať. Aj v krajinách, kde sa pohybujem, ľudia zomierajú preto, že sa postavia proti zneužívaniu detí. Bohužiaľ, deti predstavujú väčšinu našich pacientov v Kongu a Južnom Sudáne.

MAGNA v projekte pre vysídlených Jezídov v Iraku, na fotke obeť sexuálneho násilia Islamského štátu.

Koľko rokov mala najmladšia obeť, ktorej ste pomáhali?

Najmladšia obeť, s ktorou som sa osobne stretla, mala štyri roky. V našich projektoch máme pacientov aj vo veku do jedného roka.

Akú ochranu poskytujete ženám, ktoré sa ozvú?

Poskytujeme v prvom rade medicínsku a psychosociálnu pomoc. To znamená, že ich ošetrujeme, dostanú aj psychologickú pomoc a potom im dlhodobo pomáhame doma. Pracujeme aj v tých komunitách, učíme ženy, čo je sexuálne násilie, čo by si nemali nechať urobiť a kam prísť pre pomoc, keď sa im to stane.

Strach nie je riešenie.

Ženy sa často boja chodiť domov samé, po násilnej smrti Violy minulý týždeň pribúdajú príspevky na sociálnych sieťach, kde ženy opisujú, že chodia s kľúčmi medzi prstami alebo radšej idú dlhšou, ale lepšie osvetlenou trasou. Čo si o tom myslíte?

S veľkým poľutovaním sledujem dianie na Slovensku. Violin príbeh nie je ojedinelým, je možno veľmi vypuklý tou brutalitou a našu spoločnosť veľmi vyrušil. Je smutné, že veľa brutálnych prípadov sa do médií nikdy nedostane. Keď hovoríme o Slovensku, veľká väčšina násilia nie je vôbec nahlasovaná. Podceňujeme to.

Je prípad Violy akýsi vrchol ľadovca, alebo je to u nás skôr ojedinelé?

Stále nie sú známe podrobnosti o tomto prípade, ale hovoríme o extréme. Violin tragický príbeh je však mementom toho, že sa takýto nepredstaviteľný sexuálny útok môže stať aj v našej spoločnosti. Bohužiaľ, toto nie je ojedinelý prípad znásilnenia. Musíme to, samozrejme, odmietnuť, odsúdiť, nájsť páchateľa a hlavne pred tým nezatvárať oči. Tieto veci sa ženám naozaj dejú a musíme o nich hovoriť. Mali by sme niečo robiť a pomôcť ľuďom, ktorí toto zažívajú. Už tým, že o tom budeme hovoriť a uvedomíme si, že to nie je niečo výnimočné a ojedinelé,  pomôžeme obetiam. 

A čo hovoríte na štatistiky, ktoré máme o prípadoch znásilnení na Slovensku?

Čísla na Slovensku sú absolútne nereálne. Na každý nahlásený prípad sú desiatky, o ktorých nevieme. Ženy, ktoré zažili násilie, to buď nenahlásili polícii, alebo ich presvedčili o tom, že k sexuálnemu násiliu nedošlo a bola to ich chyba.  Je to vraj ich vec, lebo boli nevhodne oblečené alebo si nedajbože dali pohár vína.

Nie je možné, že na Slovensku v roku 2018 bolo podľa policajných štatistík 99 znásilnení, kým v susednej Českej republike, ktorá má asi dvakrát toľko obyvateľov, to býva ročne v priemere 5 až 6-krát viac. Aj to naznačuje, že znásilnené ženy prípad buď nenahlásia, alebo dopadnú tak, ako som povedala.

Denisa v Kambodži v nemocnici pre podvyživené deti.

Mali by sa podľa vás ženy báť?

Násilníci, teroristi, tí, ktorí unášajú ženy a vraždia deti a ich matky chcú, aby sme sa báli. Pointa nie je báť sa. Pointou je mať podporu autorít, najmä polície. Mali by sme mať normálny systém, vďaka ktorému sa nebudeme musieť báť. Aby sme sa nebáli prechádzať sa v noci a ísť domov, na autobus či na električku.

V krajinách, kde MAGNA pracuje, ženy nemôžu riešiť to, či sa majú báť. My si môžeme dovoliť riešiť to a máme na to aj páky, aby sme riešili to, či nás niekto ochraňuje. My všetci by sme mali ostať v pozore a snažiť sa v najväčšej možnej miere rizikám prechádzať. Strach nie je riešenie.

Máme na Slovensku problém s domácim násilím?

Áno. Máme vážny problém. Každá štvrtá žena na Slovensku je nejakým spôsobom postihnutá násilím. A to nemáme všetky dostupné dáta, lebo nie všetky ženy sa ozvú. Domáce násilie môže znamenať čokoľvek. Niektoré veci u nás považujeme dokonca za normálne: niekto ženu stíska, trasie ňou, buchne ju o stenu, vyhráža sa jej, kričí na ňu každý deň alebo ju nejakým spôsobom bije. Môžeme hovoriť aj o popáleninách, nútenom sexe,  psychickom vydieraní, zabavovaní financií a podobne. O týchto prípadoch hovoríme veľmi málo, lebo naša spoločnosť nie je ešte pripravená riešiť to.

Polícia SR nie vždy pristupuje k týmto formám násilia správne. Mám skúsenosť, že mnohé ženy, ktoré boli sexuálne obťažované alebo znásilnené a nahlásili to, boli označené za vinné z tohto násilia. Z obetí niekto urobil vinníkov, pretože boli napríklad na párty a neboli oblečené od hlavy po päty v overale. To je absolútne mimo. 

Ako sme na tom s informovanosťou? Vedia ženy, že môžu požiadať o pomoc a kde?

Sme na tom dosť biedne. Edukačné kampane sú veľmi vágne a Slovensko neveľmi investuje do informácií, či už hovoríme o sexuálnom násilí alebo hoci aj o sexuálnych ochoreniach. Čiastočným následkom je potom zvýšenie znásilnení a brutálnych činov či zvýšený počet prípadov nakazení ochoreniami.

Ženy najčastejšie idú na políciu, tam sa potom stretnú s problémami, o ktorých som hovorila. Zatiaľ nemáme na Slovensku miesta, kde by obete sexuálneho násilia dostali komplexnú zdravotnú a psychologickú pomoc, forenzné odbery a právna pomoc ako je tomu aj v našich projektoch MAGNA. 

Denisa, ako mladej žene mi jedna vec nejde do hlavy. Prečo je stigmatizovaná obeť a nie vinník? Nedáva mi zmysel hanbiť sa za to, že mi ublížili.

U nás na Slovensku zohrávajú veľkú úlohu spoločenské stereotypy. Veď si len spomeňme na „vtip“, že keď žena povie „Nie,“ myslí vlastne „áno”. Často navyše hľadáme namiesto páchateľa dôvody v nejakom správaní obete. A aj na základe toho sa môžu obete znásilnení, sexuálneho násilia, či týrania cítiť vinné, hanbiť sa. Ak im to ešte niekto, či už z rodiny alebo na polícii, hoci aj naznačí, tak majú obete tendenciu stiahnuť sa a zatajiť svoj príbeh.

V Kongu napríklad znásilnené a zneužité ženy vyháňajú z komunít, pretože vraj prinášajú nešťastie. A toto všetko potom pôsobí na obeť. Ale práve s týmto vnímaním musíme bojovať. Páchateľ je páchateľ a obeť je obeť.

Z obetí niekto urobil vinníkov, pretože boli napríklad na párty a neboli oblečené od hlavy po päty v overale. To je absolútne mimo.

Naše mladé čitateľky môže desiť predstava, že sa vydajú a až o pár rokov ich začne mlátiť či znásilňovať manžel. Ktovie, či im vôbec uveria. Ako tomu predchádzať, na čo si máme dávať pozor?

Ja si myslím, že podstatné je mať jasno v tom, že násilie do žiadneho vzťahu nepatrí. Už pri prvých náznakoch by mala žena, ale aj muž, z takéhoto vzťahu odísť. Násilie má tendenciu sa zhoršovať, preto sú momenty, kedy musí obeť hľadať odbornú pomoc a vysporiadať sa s prípadným násilím aj prostredníctvom polície. Samozrejme, že si všetci uvedomujeme, aké je to pre obeť ťažké.

Problém podľa mňa začína už pri prvom náznaku akéhokoľvek násilia. Tyran totiž často obeť vydiera, aby násilie nenahlásila, vyhráža sa, v najhorších prípadoch môže napadnúť deti. Obetiam, prevažne ženám, sa z takéhoto začarovaného kruhu ťažko vystupuje, lebo ich hranice vnímania násilia sú už posunuté.

Bez pomoci zvonku, či už od rodiny, priateľov, lekárov, ktorí by si to mali všimnúť je naozaj náročné takýto vzťah ukončiť. Všetci by sme si mali všímať, či niekto nezmenil správanie, je utiahnutejší, má nevysvetlené zranenia a podobne.