Znásilnenie Violy v Bratislave je vrchol ľadovca sexuálneho násilia. Ženy na Slovensku a vo svete sexuálne útoky často nehlásia

Denisa Augustínová pracuje v slovenskej humanitárnej organizácii MAGNA, ktorá sa venuje pomoci v krajinách, kde ju ľudia najviac potrebujú. Pracujú v nestabilných kontextoch, kde sa ľuďom dostáva len málo pomoci, napríklad v Konžskej demokratickej republike (KDR), v Južnom Sudáne či v Sýrii.

V minulosti zasahovali pri tsunami v juhovýchodnej Ázii, pomáhali v Keni, vo Vietname, Mjanmarsku, Indii, Nepále či na Filipínach po zemetrasení na Haiti. Poskytujú zdravotnícke a psychosociálne služby deťom a matkám a pomáhajú počas liečby podvýživy, pri prevencii a liečbe chorôb ako je HIV/AIDS alebo malária. Okrem toho sa venujú aj obetiam sexuálneho násilia, pomáhajú im pozviechať sa po takejto skúsenosti a zároveň riešia aj zdravotné komplikácie, ktoré s tým súvisia.

Denisa v MAGNE pracuje už takmer dvadsať rokov. Za to obdobie sa venovala rozličným problémom, napríklad sexuálne zneužívaným a týraným deťom a ženám. Keďže sme si 25. novembra pripomenuli Medzinárodný deň boja proti násiliu na ženách a zároveň je táto téma dôsledkom brutálnej vraždy mladej učiteľky Violy veľmi živá, prizvali sme si Denisu na rozhovor. Porozprávali sme sa s ňou o násilí nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Zaujímalo nás, ako sa obete násilia pozviechajú po traumatických zážitkoch a či je momentálny strach na mieste.

V čase rozhovoru sa nachádzate niekde medzi Rwandou a Kongom, čo tam robíte?

Bola som medzi viacerými misiami a zúčastnila som sa na odbornej konferencii, kde som sa venovala práve obetiam sexuálneho násilia alebo teda násilia v konflikte. Mali sme aj takzvané pracovné skupiny, ktoré sa venovali psychosociálnej pomoci a mentálnemu zdraviu obetí konfliktov. Prevažnú väčšinu tvorili ženy, ktoré boli aj sexuálne zneužité. V Kongu, kde má MAGNA svoju najväčšiu misiu, som s kolegami navštívila naše nemocnice, kde sa venujeme práve ženám, reprodukčnému zdraviu, obetiam sexuálneho násilia, ale liečime aj ťažko podvýživené deti na pokraji smrti.

25. novembra je deň boja proti násiliu na ženách. O čom je vlastne tento medzinárodný deň?

Pripomíname si milióny žien, ktoré zažili násilie a musia sa každé ráno zobudiť a žiť ďalej. Snažia sa neobviňovať z toho, že sa im to stalo. Snažia sa žiť pre svoje rodiny a svoje deti. Nie je to jednoduché, pretože komunity všade na svete práve tieto ženy stigmatizujú. Dokonca odpor či odsúdenie pociťujú aj od rodiny, partnerov a najbližších. Veľakrát ich vyženú z komunity, musia žiť samé s tým, že vlastné rodiny im neveria. To všetko sa im deje, napriek tomu, že sú obeťami. Fyzické rany na tele sa hoja pomerne rýchlo, horšie je to s psychikou. Čas liečby je u každého individuálny a pocit hanby, depresie a iné zdravotné komplikácie môžu pretrvávať dlho.

Denisa v projekte mobilnej kliniky MAGNA v Nikarague.

Čomu neveria?

Neveria, že to, že sa stali obeťami sexuálneho násilia, nebola ich chyba. Útočník prekročí hranicu osobnosti, vstúpi do výlučne súkromnej zóny, ublíži, poníži, znehodnotí. Sú to prípady, kedy sú dievčatá a ženy osamelé a chcú sa zabiť práve preto, že sa im toto stalo. . Hanbia sa za svoju bezmocnosť konať alebo inak reagovať.

Väčšina obetí, ktorým sme sa venovali aj na konferencii tu v Rwande majú podobné skúsenosti: stigmatizácia, osamelosť. Ženy, ktoré prežili toto hrozné násilie, sa nenávideli a chceli ukončiť svoj život.

Odporúčané

Znásilnili ju, no od polície dostala pokutu za klamstvo. Páchateľ znásilnil ďalších 27 žien a až potom uverili, že neklamala 4. októbra 2019 o 15:06

O tejto téme veľa nepočuť, hoci je veľmi dôležitá. Prečo to tak je?

Na Slovensku ale aj vo svete sa ľudia tejto témy stránia, je im nepríjemná. Súvisí totiž s niečím, z čoho väčšinu spoločnosti striasa, mnohým je to odporné. Nechcú sa o tom baviť, nechcú o tom počuť a už vôbec nie, ak náhodou spomenieme, že obeťami sexuálneho násilia sú veľmi mladé ženy a deti.

Vieme si na úvod definovať, čo je násilie a čo je sexuálne násilie?

Násilie môže mať rôzne formy, no sexuálne násilie je jednoznačne označené ako také násilie, pri ktorom jeden z partnerov núti k penetrácii či k sexuálnemu styku v akejkoľvek forme toho druhého partnera.

Denisa v nemocnici: oddelenie so sexuálne zneužívanými pacientkami, DR Kongo MAGNA.

Aké formy môže mať násilie?

Hovoríme o sexuálnom násilí v partnerskom vzťahu, o týraní, psychologickom zneužívaní, znásilňovaní v manželstve, o obťažovaní, nútenom sexuálnom akte, ale aj o vykorisťovaní a obchodovaní s ľuďmi, až po mrzačenie ženských pohlavných orgánov, ktorého obeťami sa stávajú milióny žien hlavne v Afrike.

Patria sem aj nútené sobáša detí a dievčat pod 18 rokov. Až takmer 750 miliónov žien a dievčat sa vydali pred osemnástkou a až 200 miliónov dievčat sú obeťami mrzačenia orgánov (ženskej obriezky).

Každá druhá zabitá ženu vo svete v roku 2017 sa stala obeťou partnera alebo rodinného príslušníka. Pre porovnanie, v prípade mužov to bol každý dvadsiaty. Až 71 % všetkých obetí obchodovania s ľuďmi sú ženy a dievčatá, pričom 3 zo 4 sú predmetom sexuálneho vykorisťovania. Veľké množstvo týchto prípadov pritom ani nie sú nahlásené, nevieme o nich, takže to číslo je možno väčšie.

Tento rok sa zameriavame hlavne na znásilnenie. Vieme si to na úvod definovať, čo je násilie, čo je znásilnenie a prečo sa takmer výhradne hovorí len o ženách? 

V podstate som veľmi rada, že sa tento rok zameriavame na znásilnenia a konečne o ňom hovoríme veľmi jasne a presne. Musím povedať, že slovo znásilnenie sa v posledných rokoch vytratilo z odborného slovníka a používali sa rôzne iné „jemnejšie“ pomenovania. Možno práve preto, čo som už spomenula, že táto téma je spoločnosti nepríjemná. Tento rok má pripomínať ženy, mužov, deti aj starých ľudí, ktorí boli obeťami znásilnenia. Nehovorí sa výlučne o ženách, ale absolútnu väčšinu obetí tvoria ženy.

Vo svojom blogu ste písali, že znásilňovanie je bežné pri konfliktoch. Opäť by ma zaujímalo v číslach, ako bežné?

Sexuálne násilie sa stalo súčasťou akéhokoľvek ozbrojeného či vojenského konfliktu už pred mnohými rokmi. V minulosti sme o tom hovorili len ako o collateral damage, teda vedľajšom „škodách“. Ale od 90-tych rokov vieme komplexne opisovať tento problém, napríklad pri konflikte v Bosne bolo znásilnených 20- až 50-tisíc obetí, v Rwande v 1994 je potvrdených 250-500 000 znásilnených žien. V Konžskej demokratickej republike (KDR), kde pracujeme už desať rokov, bolo podľa výskumu z roku 2011 znásilnených takmer 1,8 milióna žien. Kongu bohužiaľ patrí svetové prvenstvo.

Každá štvrtá žena na Slovensku je nejakým spôsobom postihnutá násilím.

Ako k tomu dochádza?

Výpovede našich pacientiek sa vždy veľmi podobajú. Vojaci obkľúčia oblasť, v ktorej žijú a mužov najskôr povraždia. Ženy a dievčatá sú znásilnené a mnohé, ktoré prežijú, sú predané do sexuálneho otroctva. Súčasťou väčšiny našich programov je aj pomôcť obetiam sexuálneho a rodovo podmieneného násilia. V minulom roku sme liečili minimálne tritisíc preživších, ale desaťtisíce prešli našimi psychologickými a vzdelávacími programami.

Sýrska hranica v Libanone, Denisa na klinike MAGNA s pacientkami zo sýrskej Rakky. 

Prečo k tomu dochádza? Je to vedomá stratégia alebo nejaké „prirodzené“ správanie v kríze?

To je veľmi ťažká otázka. Až do tých 90-tych rokov sa to naozaj vôbec nereflektovalo. Neriešili sme dovtedy sexuálne násilie ako súčasť konfliktov.

Vo väčšine vojenských konfliktov je to stratégia, ak hovoríme o Sýrii a istých skupinách, ktoré v niektorých častiach konfliktu operovali, išlo o absolútne premyslenú stratégiu. Najskôr sa snažili eliminovať mužskú časť obyvateľstva a potom znásilnili ženy a deti. Deti zavraždili a jediná časť celého spoločenstva, ktorá prežila, boli ženy. V Iraku príslušníci Islamského štátu používali ženy, najmä jezídky, ako sexuálne otrokyne. O niečom podobnom hovoríme aj pri vojnových oblastiach v Afrike, ako je Kongo, Južný Sudán, Stredoafrická republika a podobne. Nie je to len nejaké správanie v kríze, je to skôr stratégia.

V našom kontexte Európy, viac ako polovicu obetí znásilnil ich súčasný partner alebo sa ich pokúsil znásilniť, či ich nútil byť účastné nejakej sexuálnej činnosti a nebolo v ich silách takúto účasť odmietnuť. Takže treba povedať, že veľké percento znásilnených žien pozná toho, kto ich znásilnil. 

O akej forme znásilnenia hovoríme?

Môže ísť o kruté znásilnenie, znásilnenie predmetmi, zbraňami, či črepmi a inými ostrými vecami. Veľmi ťažko sa o tom hovorí. Obete majú veľmi veľké poranenia. V prípade, že nevykrvácajú, dochádza k vážnemu poškodeniu pohlavných orgánov a často už nemôžu mať deti.

Aký majú život dievčatá a ženy, ktoré prežijú násilie?