Pôvodne negatívne prijatý film sa po štyridsiatich rokoch zaraďuje k žánrovej klasike.
Režiséra poľského pôvodu a držiteľa Oscara menom Roman Polanski zrejme nie je nutné rozsiahlo predstavovať. Celosvetovú slávu získal okultným hororom Rosemaryino dieťa (1968) a rovnako známy je aj jeho osobný život poznačený vraždou manželky pomätenou sektou Charlesa Mansona. Menej pozornosti sa ale dostáva prvému a tretiemu dielu voľnej trilógie zaoberajúcej sa ľuďmi izolovaných vo svojich bytoch a ponárajúcich sa do delíria – Hnus (1965) a Nájomík (1976). V tomto filmovom tipe si priblížime druhú menovanú a trestuhodne prehliadanú snímku.
Trelkovsky (Roman Polanski) je tichý a hanblivý poľský imigrant hľadajúci si podnájom v Paríži. Nachádza ideálny byt a dozvedá sa, že predchádzajúca nájomníčka, egyptologička Simone, sa nedávno pokúsila o samovraždu skokom z okna. Zo zvedavosti sa ju rozhodne navštíviť v nemocnici, kde Simone leží celkom zahalená obväzmi. Pri lôžku sa zoznamuje s krásnou Stellou (Isabelle Adjani) a predstiera, že je spoločný priateľ. Simone si všíma prítomnosti návštevníkov, vydáva hrozivý krik a zomiera. Trelkovsky sa snaží o utešenie Stelly a neobratne s ňou flirtuje. Po návrate domov si začína všímať záhadné správanie ostatných obyvateľov budovy. Okrem výčitiek týkajúcich sa údajného hluku a častých poznámok ohľadne podobnosti medzi ním a Simone pozoruje, že susedia nehybne trávia hodiny na spoločnej toalete, na ktorú má zo svojho okna výhľad. Počas znepokojivej scény nachádza v stene dieru s ľudským zubom. Prepadá podozreniu, že susedia sa mu snažia vnútiť identitu Simone a tým ho priviesť k samovražde. Stellu obviňuje zo spoluúčasti na tomto pláne a začína sa uzatvárať vo svojom byte. Predtým si však kupuje parochňu a rúž...
Paralela medzi hlavnou postavou a režisérom je viac než zjavná. Trelkovski sa v Polanského podaní nesnaží získať naše sympatie, ale slúži na štúdiu odvrátenej strany ľudskej psychiky. Popravde, Nájomník nesrší humanizmom a nádejou. V nenápadnej, avšak o to pôsobivejšej scéne objednáva značne podgurážený muž rundu pre celý podnik. Následne pristupuje k trúchliacemu priateľovi zosnulej Simone a prehlasuje, že drink dostanú všetci okrem neho. Takýto bezdôvodný a nevysvetliteľný prejav ľudskej zlomyseľnosti v skratke vystihuje tému snímky. Sú to práve drobnosti, ktoré Trelkovského paranoidná myseľ prekrúca a privádza k šialenstvu. Hoci si ako diváci uvedomujeme, že vražedná konšpirácia je len výplodom protagonistovej fantázie, vďaka subjektívnemu ladeniu sa dá do jeho situácie ľahko vžiť. Vtiahnutie do deja režisér dosahuje opakovaným použitím pohľadu z prvej osoby, takže na vlastnej koži zažívame nevraživé pohľady susedov a ich agresívne poznámky. Touto technikou sa mimochodom inšpirovalo mnoho následníkov, spomenúť môžeme napríklad Terryho Gilliama (Brazil, Dvanásť opíc).
Azda najznámejší filmový kritik Roger Ebert v jednej zo svojich rozporuplnejších recenzií udelil Nájomníkovi jednu hviezdičku zo štyroch. Zarazila ho prítomnosť čierneho humoru, črta paradoxne neodmysliteľne spätá s Polanského ranou tvorbou. Ťaživá a klaustrofobická atmosféra kulminuje k absurdnému, ale zároveň desivému záveru („Myslím, že som tehotný“). Mnohé filmové citácie a celkový vplyv na vývoj žánru psychologického hororu dokazujú, že Nájomník v teste času obstál na najvyššie hodnotenie.
