Boj s rakovinou je pre každého veľmi osobná a citlivá téma. Fero však o svojom boji nemá problém otvorene rozprávať.
Fero je 24-ročný študent psychológie, ktorý rád trávi čas s rodinou, kamarátmi a venuje sa svojmu psovi Larsovi. Jednoduchý opis mladého človeka, ktorý sa svojimi záľubami nevymyká z toho, čo sa od iných bežných mladých ľudí očakáva.
Je však jedna vec, ktorú drvivá väčšina jeho rovesníkov riešiť nemusí. Ferovi v júli diagnostikovali myxofibrosarkóm, čo je zriedkavý druh rakoviny, ktorý napadá hladké tkanivo.
Pre každého človeka by to bol obrovský šok, no pre mladého, zdravého chalana
bola táto správa priam neuveriteľná. „Človek to ani nečaká a z ničoho nič dostane správu, ktorá mu drasticky ovplyvní celý život. Nič na tomto svete nie je garantované, už vonkoncom nie zdravie, tak si treba veci viac vážiť. “
Fero nám otvorene porozprával o dôležitosti skorého vyhľadania odbornej pomoci a prezradil nám, čím všetkým si musel prejsť, kým sa konečne dozvedel svoju diagnózu. Tiež sa s nami podelil o informáciu, ako si v tejto situácii drží nadhľad a odkiaľ berie silu myslieť pozitívne. O svojom boji píše na Refresheri aj blog, v ktorom opisuje priebeh liečby a pocity, s ktorými musí každodenne zápasiť.
- Ako Fero zistil, že s jeho zdravím nie je niečo v poriadku
- Kedy sa rozhodol vyhľadať lekársku pomoc
- Ako reagoval, keď zistil, čo sa s ním deje
- Akú liečbu podstúpil a čo ho ešte očakáva
- Ako hodnotí lekársku starostlivosť na Slovensku
- Čo mu najviac pomohlo vyrovnať sa s diagnózou a ako sa drží pri pozitívnych myšlienkach
- Čo radí ľuďom, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii
Kedy si prvýkrát spozoroval, že niečo nie je v poriadku?
Začalo to asi pred rokom. Prejavilo sa to najprv ako bolesť, ktorú si človek ani neuvedomuje. Bolo to cítiť najmä pri určitom pohybe a nebolo to nič očividné, čo by naznačovalo väčší problém. Prirovnal by som tú bolesť ku svalovici.
Kedy si tej bolesti začal venovať viac pozornosti?
Až keď som začal pociťovať bolesť aj pri obyčajnej chôdzi. Začal som to viac vnímať a vedel som, že sa to postupne zhoršuje. Už sa bolesť neprejavovala len pri špecifických úkonoch, ale aj pri normálnom, každodennom pohybe. Stále som dúfal, že to časom rozchodím, ale bolo to stále iba horšie.
Vyhľadal si potom lekársku pomoc?
Chcel som, ale vtedy bolo skúškové obdobie, a tak som tomu nevenoval príliš veľkú pozornosť, keďže som to nechcel riešiť v takom vypätom období. Prvýkrát som to teda začal riešiť až na jar, keď sa to v škole upokojilo. V tej dobe už na nohe bola aj taká malá vypuklina, takže tam bolo niečo aj vidno.
Ako prebiehala prvá návšteva u doktora, čo ti povedali?
Môj obvodný lekár mal k tomu na môj vkus príliš laxný prístup. V podstate mi tvrdil, že tam nemám čo mať. Všimol si však, že keď sa ma dotýka na tom mieste, tak ma to bolí. Na moju urgenciu ma preto odporučil na röntgen aj sonografiu. Potom som však už vôbec nenavštevoval obvodného lekára a riešil som to len so špecialistami.
Na röntgene nebolo nič vidno a na sonografii som si všimol už aj iný prístup lekárky, pretože k tomu nebola taká ľahostajná. Videl som, že si netrúfa odhadnúť, čo by to mohlo byť. I keď vtedy sme všetci dúfali, že je to len nejaký tukový nádor. Zobrala injekciou vzorku, ale nevzišli z toho žiadne konkluzívne výsledky.
Ako si sa potom dostal až do bodu, keď bola nevyhnutná operácia?
V priebehu dvoch-troch mesiacov to začalo naozaj rásť. Už mi doktori povedali, že ma budú musieť operovať. Aj ja sám som to tušil, lebo samé od seba to len tak nezmizne. Tá operácia bola dvojdňová záležitosť. Vtipné bolo, že mi operovali niečo a sami nevedeli, čo vlastne operujú. Chceli to len celé vybrať a zistiť, čo to vlastne je.
Bolo vidno, že s mojou diagnózou nemajú skúsenosti. Posielali nás medzi nemocnicami a keď už som bol na správnom mieste, prednosta povedal, že dve z troch operačných sál sú v rekonštrukcii, tak ma nemá kde operovať.
Aké myšlienky si mal počas operácie?
Bral som to ako rutinnú operáciu. Také veci sa stávajú a je to len dvojdňová záležitosť, po ktorej bude všetko v poriadku. Nepredpokladal som nič horšie a musím povedať, že mi to absolútne nenapadlo ani na minútu.
Kedy si dostal oficiálne výsledky?
To boli asi dva týždne po operácii. Bolo nápadné, že to trvá tak veľmi dlho. Moji rodičia sa to dozvedeli prví. V amerických filmoch to prebieha tak, že pacient sedí oproti lekárovi, ktorý mu hovorí jeho diagnózu. Zrazu sa stlmí zvuk a pacient si to začne uvedomovať.
Tak to u mňa nebolo, lebo som sa to dozvedel doma. Prvé minúty a hodiny som nechcel veriť tomu, že sa to skutočne deje. Myslel som si, že sa čoskoro zobudím a mám len zlý sen. To zobudenie sa však, samozrejme, neudialo.
Ako si na túto správu zareagoval?
Ani si to nepamätám. Tých pár minút som úplne vymedzil z hlavy. Viem, že som chcel okamžite vedieť, o čo ide. Rodičia mi však nechceli do detailov vysvetľovať konkrétnu diagnózu, lebo nechceli, aby som si to googlil. Ja som to však ani neplánoval spraviť.
Ako si sa od toho odhovoril, aby si si okamžite nevyhľadal všetky informácie a ešte viac sa nevystrašil?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo na Ferovu diagnózu povedali doktori
- Ako prebiehala liečba po diagnostike
- Čo zažil pri druhej operácii
- Čo všetko ešte musí podstúpiť vo svojej liečbe
- Či jeho mladý vek nejak ovplyvňuje prístup lekárov
- Ako hodnotí lekársky prístup na Slovensku
- Či jeho najbližší zmenili voči nemu správanie
- Čo mu pomáha sa so situáciou vyrovnať
- Ako mu diagnóza zmenila pohľad na život
- Aké má plány do budúcnosti
