Kamal kráčal na Slovensko až z Indie, Taras na vozíčku utiekol z ukrajinskej vojny. Čo sme videli v záchytnom tábore v Humennom?

Z vojnových zón, humanitárnych kríz a čoraz viac aj klimatickými katastrofami postihnutých krajín sa do Európskej únie snažia každý deň dostať stovky utečencov.

Politici nás nimi strašia už roky, Slovensko je pritom na chvoste záujmu ľudí utekajúcich pred vojnou či chudobou. A slovensko-ukrajinská hranica je pre pašerákov ľudí len malou kvapkou v mori nelegálneho biznisu za miliardy eur.

Tak, ako bola smrť viac než 70 utečencov v nákladiaku v Rakúsku chybou v systéme. A vizitkou absolútneho zverstva mafiánov v bielych golieroch a ich robotníkov – prevádzačov. 

August 2015. V 7,5-tonovej chladiarenskej dodávke so slovenským nápisom „Úprimné kurča: Chutím tak dobre, pretože som tak dobre kŕmené“ odstavenej na rakúskej diaľnici blízko mestečka Parndorf nájde polícia 71 mŕtvych utečencov.

Okrem 59 mužov aj osem žien a štyri deti. Udusia sa na ceste za vidinou lepšieho života v hermeticky uzavretom mraziacom boxe s rozmermi 2x2x6 metrov cestou z Maďarska. Auto známej slovenskej hydinárskej firmy vtedy už vlastní Bulhar libanonského pôvodu.

Horor v nákladiaku s úprimným kurčaťom pri rakúskom Parndorfe

Jún 2019. Súd v maďarskom Segedíne po štyroch rokoch pošle štyroch prevádzačov zodpovedných za smrť utečencov z dodávky na doživotie za mreže. Piaty obchodník s ľudským nešťastím dostane 30 rokov.

O definitívnych trestoch pre jedného Afgánca a štyroch Bulharov z parndorfskej kauzy sa dozvedám z rádia cestou do záchytného tábora pre migrantov v Humennom. Symbolicky 20. júna, na Svetový deň utečencov.

Súd s prevádzačmi z Parndorfu v maďarskom Segedíne

Na úteku

Desiatky tisíc kilometrov európskych ciest, diaľnic či lesných cestičiek a poľných chodníčkov sa dnes prakticky nedajú kontrolovať. Cesty utečencov, pašovaného tovaru, techniky, spôsoby ich prevádzačov a prenášačov sú rafinované, nebezpečné a drahé.

Vedú aj cez Slovensko. Hlavne cez najkratšiu, 98-kilometrovú a najviac stráženú „schengenskú“ hranicu s Ukrajinou. Tá dnes navyše oddeľuje Európsku úniu od najbližšej krajiny, ktorá je vo vojne.  

Svoje o tom vedia azylanti v Humennom. Záchytný tábor Migračného úradu Ministerstva vnútra funguje v priestoroch bývalých kasární na Mierovej ulici od roku 2006.

V mesačných turnusoch sa tu kvôli administratívnym procedúram, vstupným pohovorom a lekárskym prehliadkam povinne striedajú všetci utečenci, ktorí nelegálne prešli hranicu a požiadali Slovensko o azyl. Je ich len pár, Slovensko je najmenej zaujímavou krajinou EÚ pre utečencov a ani azylov neudelí každoročne veľa. 

 Záchytný tábor v Humennom

Muži, ženy s deťmi, celé rodiny. Vysídlenci z Afganistanu, Pakistanu, Indie, Sýrie, Vietnamu, Arménska, Gruzínska, Somálska, Turecka, Ruska, Ukrajiny. Ľudia bez domova. Na úteku naprieč kontinentmi. Áziou, Afrikou a Európou.

Po niekoľkomesačnej ceste sa na tridsať dní stretnú v bizarnej multinárodnej komunite na východe Slovenska. Bez peňazí a bez kontaktov. S bolestnou minulosťou a neistou budúcnosťou.

Traumatizovaní skúsenosťami s podvodníkmi a prevádzačmi, so zamknutými nákladiakmi a tmavými miestnosťami. S tisíckami nočných kilometrov v nohách a stovkami hodín prežitého strachu v duši. Ale živí.

Tábor

Mierová ulica v Humennom skôr ako provinčnú ulicu východoslovenského mesta pripomína veľkorysý prehliadkový bulvár. Rady bývalých vojenských budov so zamrežovanými oknami, školy, úrady s masívnymi bránami, širokými krajnicami a úzkymi chodníkmi.  Aj v horúcom letnom dni pôsobia stroho, chladne, autoritatívne a diktátorsky. A pekelne prísne.

Išli sme iba v noci, väčšinou pešo, občas nejakým nákladným autom, taxíkom. Cez deň sme boli zavretí v nejakej miestnosti.“ Kamal, India