Umýva a líči mŕtvoly: Z pomletého človeka mi bolo na vracanie, ešte horšia bola odrezaná hlava (Rozhovor)

Na niektoré zamestnania potrebuje človek extrémne silný žalúdok. Nikto si v detstve ako vysnené povolanie nepredstavuje starostlivosť o mŕtvych, no pár ľudí v tejto oblasti predsa len skončí.

Je to však také náročné na psychiku, že nejde o zamestnanie, ale skôr o poslanie, tvrdí 38-ročný majiteľ pohrebnej služby, ktorého rukami prešli tisícky tiel bez života, vrátane detí. Spolu so zamestnancami mŕtvoly umýva, oblieka, upravuje, zašíva, čistí od telesných tekutín, líči a dokonca aj modeluje zničené časti.

Hlave odrezanej od tela sme dorábali krk. Keď človek drží v rukách iba ľudskú hlavu, premýšľa nad všeličím.

Ako sa nazýva vaše zamestnanie?

Som majiteľom pohrebnej služby. Názov však nič nepovie – na dennej báze som sa staral o zosnulých. Mŕtvoly som naberal, viezol ich na pitvu, následne sprchoval, zmýval z nich ich telesné tekutiny ako výkaly či moč, obliekal ich, líčil. Robil som všetko.

Človek zrejme nevyrastá s tým, že chce robiť pohrebáka.

Ja som sa do toho narodil. Moji rodičia mali kedysi viacero firiem, no v 90. rokoch kúpili pohrebnícku firmu. Teraz je najstaršia na Slovensku. Ja som si s bratom otvoril pobočku vo vedľajšom meste. Som v tom od detstva.

Človek zomrie. Kde začína vaša práca?

Keď nastane úmrtie, zavolajú nás polícia alebo úrady. Prídeme na miesto, človeka naložíme na nosítka, upevníme ho, vyjdeme z bytu či domu a vezieme ho na patológiu, kde určia príčinu smrti.

My sme pritom v pohotovosti nonstop, 365 dní v roku. Je jedno, či mám narodeniny alebo sú Vianoce. Ak niekto zomrie a zavolajú nás, musíme ísť na miesto. Okamžite. Preto napríklad abstinujem od alkoholu, ak mi zavolajú, nemohol by som šoférovať pod vplyvom.

Jedna skupina ľudí nás často obdivuje ako záchranárov alebo hasičov. Druhej však prídeme zvrátení a opovrhujú nami. Ale niekto to robiť musí a oni by to nespravili. Je to otrocká práca. Nie zamestnanie, ale poslanie.

Mŕtvola páchne strašne. Keď sa pohne, cez ústa jej vyjde extrémny pach výkalov a moču. Ten vo vás ostane aj niekoľko dní.

Nie vždy je však človek v byte alebo dome, však?Nie. Ľudia zomierajú aj v poli alebo v lese. Vtedy to musíme upratať. Keď je na viac častí, tak čo najviac z toho treba pozbierať – kvôli identifikácii, polícii, vzorkám DNA. Až na patológii sa určí, či to náhodou nebola vražda a musíme rátať s každým prípadom. A rozhádzané vnútornosti na ulici tiež nie sú príjemným pohľadom pre bežného človeka.

Odporúčané

Ladislav umýva mŕtvoly: Čistil som aj 2 roky rozložené telo plné červov a hniloby. Pozerať sa mŕtvym do očí je hrozný pocit 18. februára 2019 o 13:46

V inom rozhovore sme zistili, že telo na patológii podstúpi pitvu a potom sa vracia k vám, aby ste ho pripravili na pohreb. V akom stave tieto telá dostávate?V príšernom. Príde k nám tak zohavené telo, že je to strašné. Všade presakuje krv, je špinavé od výkalov či moču. Patológovia sú u nás slabo platení a majú toho veľa, plus z pitvy sa dnes stal z biznis.

Majú zle spravené štichy, lebka je zle rozrezaná, nevypustia telesné tekutiny, jednoducho šetria námahou, kde sa dá. Koľkokrát je to odfláknutá robota.

Keď odoberajú vzorky z tela a následne mŕtvolu zašívajú, pod kožu by mali dať gázu, aby zabránili krvácaniu. Väčšinou na to kašlú a potom krv zašpiní všetko u nás, tak to musíme robiť po nich.

Krvácajúce telo po patologickom rozbore dajú vám. Čo s ním ďalej?Zosnulého treba pripraviť na pohreb. Príbuzní nesmú vidieť, čo sa mu stalo. Ak niekoho babka na pohrebe uvidí, že vnukovi prestrelili hlavu, bolo by to strašné. Zosnulý musí vyzerať, ako keby spal.

V prvom rade zastavíme všetky krvácania. Potom ho treba umyť, vrátane intímnych partií, ale to už sme si všetci zvykli. Na umývanie máme špeciálny stôl. Z patológie často príde ešte vo vlastných telesných tekutinách a telo pláva v moči a výkaloch, ktoré z mŕtvoly po smrti vytečú, keďže sa uvoľnia všetky svaly. Tie doslova treba niekedy rukami pozbierať. Všade to z nich vyteká a telo sa už nehojí, tak to v ňom pláva.

Keď je čistý, vysušíme ho, oblečieme, upravíme a nalíčime. Dokopy to zaberie aj 6 hodín, spolu s cestou na patológiu strávime s telom aj 30 hodín, niekedy i 50.

Nebýva vám zle?

Býva, z toho smradu. Na to sa nedá zvyknúť. Ale nezamýšľate sa nad tým. Ste v Brezne, v malom meste. Potrebujete uživiť rodinu.

Telá z patológie prichádzajú v zlom stave. Často musíme okolo mŕtvol rukami vyzbierať výkaly.

Ako páchne mŕtvola?Strašne. Zostane to vo vás aj niekoľko dní. Totiž, keď človek zomrie, zvýši sa telesná teplota a začne sa zvnútra rozkladať. Veľa z toho pachu z rozkladu ide von cez ústa. Akonáhle mŕtvolou pohnete, „grgne“ si vám do tváre a to je fakt neskutočný smrad. V tom pachu sú výkaly, moč a všetko podobné.

V inom rozhovore nám povedali, že je to nasladkastý pach.
Neviem, to si nemyslím. Jediné, čo je sladké, je dym v krematóriu, keď sa mŕtvoly pália.

Odporúčané

Z ich tela vytečie stolica, moč aj krv. Marek upratuje byty po mŕvolách, smrdí to odporne, hovorí 19. apríla 2019 o 14:39

Mávate aj nočné mory?To nie. Ja to až tak neprežívam. Jasné, kadečo vám lieta hlavou, no ja sa sústredím na to, že som rád, že som nažive.

Pochovával som rodinu aj kamarátov. No nič nie je horšie ako deti.

Aké skutočne zlé prípady ste riešili?

Medzi najhoršie určite patrí, keď som v rukách držal odtrhnutú hlavu. Motorkár išiel obrovskou rýchlosťou a s niečím sa zrazil. Predstavte si, že vidíte telo, no hlava tam nie je, lebo sa kamsi v prilbe odkotúľala. Tak ju začnete hľadať.

A keď som držal tú hlavu a všetky kusy tela z toho viseli, veľmi som sa zamýšľal nad životom. Táto práca človeka poznačí. Navyše sme tomu človeku museli dorobiť krk, aby sa naňho príbuzní mohli pozrieť. To sme riešili asi pred 12 rokmi.

Veľmi nepríjemné je tiež, keď je človek na tisíce častí. Tuším to nebol mlynček, do čoho padol, ale nejaký priemyselný stroj. Rozsekalo ho to.