Prečo nenávidíme ľudí, ktorých ani nepoznáme?
Černoška v krátkom videu vytočila mnohých ľudí do nepríčetnosti. Natália bola oblečená v slovenskom kroji a spievala si upravenú ľudovú pieseň Slovenské mamičky. V komentároch sa jej ľudia vyhrážali, nadávali jej a mnohé názory hraničili s porušovaním zákona.
„Máme pocit, že skutoční Slováci sú len etnickí, a nie tí, ktorí majú slovenské občianstvo,“ vysvetľuje v rozhovore sociologička Oľga Gyárfášová. Sú Slováci rasisti? Prečo nenávidíme ľudí, ktorých ani nepoznáme? „Stoja proti sebe dva princípy – princíp slobody slova a princíp rešpektu voči inakosti,“ vysvetľuje.
Čo sa v rozhovore s Oľgou Gyárfášovou dozvieš:
- Prečo sa niektorí nehanbia vynadať mladému dievčaťu
- Ako bojovať proti nenávisti
- Či je naša krajina rozdelená na Bratislavu a zvyšok Slovenska
- Ako sme na tom v porovnaní s okolitými krajinami
- Čo pozitívne sa udialo za posledný rok
Mladá černoška v reklame mnohých Slovákov rozhorčila. Jeden diskutujúci dokonca napísal, že Slováci sú národ rasistov. Je to prehnané?
Niečo takéto sa nedá zovšeobecňovať. Určite by som si o žiadnom národe, dokonca ani o Nemcoch počas Tretej ríše, nedovolila povedať, že toto je národ rasistov. Áno, rasistické postoje môžu byť viac alebo menej prítomné v tej-ktorej krajine a aj v tej-ktorej dobe. A je tiež rozdiel, či sa ľudia vyjadrujú slovne, alebo sa rasisticky motivovaným spôsobom aj správajú.
Reklamou, v ktorej hrá Natália Dongová, som sa zhodou okolností zaoberala aj v rámci mojej profesie. Zaujímavá bola nielen samotná reklama, ale najmä reakcie, ktoré vyvolala.
Za zmienku určite stojí kontroverzné video Lívie na alternatívnom blogu, v ktorom mladá študentka formulovala názory jednej zo strán tzv. kultúrnej vojny. V istom zmysle môžeme oba názory považovať za legitímne a kultivovaná diskusia by nebola na škodu. Žiaľ, ani jedna zo strán ju akosi nevie, alebo nechce viesť.
Prečo videá s Natáliou a Líviou vyvolali také vášne?
Lebo išlo o nezmieriteľné pozície dvoch názorových zoskupení na zásadné kultúrno-hodnotové otázky – multikultúrnej otvorenosti verzus uzavretosti, ktorá kultúrnu rozmanitosť považuje za ohrozenie. Diskusia okolo reklamy tiež ukázala, že „slovenskosť“ mnohí chápu výlučne etnicky, čiže „praví“ Slováci sú len tí, ktorí sú Slováci pôvodom a nie tí, ktorí majú slovenské občianstvo.
Tam dochádza k základnej zrážke – clashu. Etnizované chápanie štátnosti pre mňa začína napríklad už v tom, že v preambule slovenskej ústavy je na prvom mieste my, národ slovenský, čiže len my sme tí, ktorí majú právo byť súčasťou komunity, a až v druhom slede sú spomenuté národnostné menšiny.
Keď vnímam inú rasu, iné etnikum alebo vo všeobecnosti inakosť ako vonkajšiu skupinu, ktorá nemá nárok byť v jadre, dá sa to brať nielen ako etnický nacionalizmus, ale aj ako istý predstupeň rasizmu.
Internetoví diskutéri šíria nenávisť, no v reálnom svete sú to normálni ľudia. Nie je to paradox?
Anonymita internetovej komunikácie uvoľňuje zábrany slušnosti. Sociálne siete často vedú k polarizácii a radikalizácii diskusií. Je to špirála: ak niekto urazil môj názor, musím reagovať ešte silnejším hejtom.
Stupňovanie nenávistných prejavov nemá bariéru. Skončí až vtedy, keď príde iná téma, na ktorej sa ľudia môžu vykričať. Koniec-koncov, tak to bolo aj s reklamou na alkohol. Aj video-blogerka Lívia musí siahať po nových témach, aby si udržala pozornosť.
Dá sa proti tomu bojovať?
To je veľmi aktuálna otázka. Stoja proti sebe dva princípy – princíp slobody slova a princíp rešpektu a tolerancie voči menšinám. Na jednej strane sú legislatívne normy, ktoré sú pevne dané zákonmi (propagácia rasizmu, fašizmu a podobne). Druhá hranica je etická, nepísaná. Je oveľa mäkšia, postavená na tom, ako si spoločnosť vydiskutuje, čo je tolerovateľné.
A čo sa dá robiť? Internet sa vypnúť nedá, dá sa však – do istej miery – kontrolovať obsah sociálnych sietí. Je to ale pri takom množstve informácií nereálne podchytiť na 100 %. Druhou možnosťou – dlhodobou a neľahkou – je výchova k liberálnym hodnotám a morálnym princípom. Keď už sa človek stretne na internete s obsahom, ktorý prekračuje etické normy, mal by ho vedieť odsúdiť.
Má naša spoločnosť dostatok vzorov, aby dokázala vzdelávať a vychovávať?
Máme pozitívne, aj negatívne vzory. Minulý rok bol ukážkou veľkého vzopätia občianskej spoločnosti: ľudia sa postavili proti zneužívaniu politickej moci, žiadali slušné Slovensko. Je na elitách, aj na politických, aby udávali tón.
Keď sa premiér krajiny vyjadrí dehumanizujúco na adresu migrantov, alebo grobiansky o svojom politickom oponentovi, každý tínedžer, ktorý inklinuje k takémuto spôsobu rozmýšľania, môže nadobudnúť pocit, že veď je to ok, je to – ako sa hovorí – salonfähig – prijateľné, korektné.
Už dlhšie sa hovorí, že máme „dve Slovenská“ a polarizovanú spoločnosť. Keď sa pozrieme napríklad na výsledky volieb v roku 2016, tak len v Bratislavskom kraji ĽSNS nezískala 5 %.
