Najkontroverznejší návrh na povojnové usporiadanie Nemecka.
Nemecká otázka bola pravidelnou témou na spojeneckých jednaniach. Do plánovania sa zapojil aj americký minister financií Henry Morgenthau, ktorý svoj povojnový program pre Nemecko prezidentovi Rooseveltovi predložil v lete 1944.
Jadrom plánu bol návrh rozdelenia územia Nemecka a jeho premeny z vyspelej premyselnej krajiny na zaostalý poľnohospodársky štát.
Prezident Morgenthauov tvrdý prístup k Nemecku do značnej miery zdieľal, naopak, jasný nesúhlas s takýmto postupom vyjadril minister zahraničných vecí Cordell Hull a minister vojny Henry L. Stimson, ktorý sa často sťažoval na to, že Morgenthau má na prezidenta v zahranično-politických otázkach mnohokrát väčší vplyv než on sám.
Poučenie z minulosti
Morgenthau nesúhlasil s politikmi, ktorí tvrdili, že Versaillská mierová zmluva z roku 1919 bola k Nemecku príliš tvrdá a spolu s astronomickými finančnými reparáciami prispela k vytvoreniu podmienok pre Hitlerov nástup k moci.
Podľa neho bolo naopak po prvej svetovej vojne zachádzané s Nemeckom príliš mierne a obmedzujúce podmienky Versaillskej mierovej zmluvy vo vojenskej oblasti boli rovnako úplne nedostačné.
Hlavným bodom Morgenthauových úvah bolo presvedčenie, že Nemecko bude aj po konci druhej svetovej vojny predstavovať najväčšie riziko pre mier v Európe, a preto je nutné túto hrozbu tvrdými opatreniami odstrániť.
Ako napísal vo svojej knihe Germany Is Our Problem, ktorú vydal v roku 1945 na obhajobu svojho plánu, „túžba Nemcov po vojne je rovnako tradičná ako naša americká túžba po slobode“.
Navyše sa domnieval, že „Nemci si budu pamätať skôr to, ako blízko boli k víťazstvu, než to, aká horká bola ich prehra.“ Morgenthau preto tvrdil, že je nutné Nemcov zbaviť všetkých základných hospodárskych predpokladov k rozpútaniu vojny.
Nestačí iba zakázať armádu a zničiť zbrane, pretože funkčné vojsko a výzbroj sa dá rýchlo obnoviť, na čo poukazujú i príklady z minulosti. Rovnako sa tak dá urýchlene zmeniť mierové hospodárstvo na vojnovú výrobu, ako sa to ukázalo i priamo v Spojených štátoch.
Cena za rozpútanie vojny
Morgenthau preto požadoval, aby bol nemecký priemysel zlikvidovaný a robotníci premiestnení z priemyselnej výroby na poľnohospodársku pláň. Ako uviedol, “cesta Nemecka k mieru vedie na hospodársku farmu. Dokým bude mať Nemecko kapacity k výrobe lokomotív, lodí, automobilov, traktorov, lietadiel, strojov a pod., tak bude mať stále silu k rozpútaniu novej, dlhej a krvavej vojny."
Aby tomu bolo zabránené, navrhoval demontáž nemeckých tovární a transport ich zariadení do spojeneckých štátov. Pokiaľ transport nebude možný, nastane ich likvidácia.
Jednu z kapitol svojej knihy nazval Priemyselná kontrarevolúcia, v ktorej píše: “Tvrdenie, že Európa potrebuje silné priemyselné Nemecko, je omylom.“ Do poľnohospodárstva malo byť z priemyslu priemiestených niekoľko miliónov nemeckých robotníkov, ako sa to uskutoční, “je nemecký problém“.
Vo svojom pláne Morgenthau priamo stanovil, že spojenecké armády sa problémom zásobovania nemeckého obyvateľstva nebudú zaoberať.
Kritikom svojich zámerov odpovedal: “Samozrejme, že to je hrozný problém, ale nech si ho Nemci vyriešia sami. Prečo by sme sa mali starať o to, čo s tými ľudmi bude...My sme sa o túto vojnu neprosili a taktiež sme nenahnali milióny ľudí do plynových komôr.“
Rozdriapaná orlica
Vo svojom návrhu rozoberal aj budúce územné usporiadanie Nemecka. Za veľmi problematické pokladal priemyselné územie Porýnia, kde síce bolo možné zlikvidovať priemysel, no nerastné suroviny by v krajine aj tak zostali.
„Keď nemôže byť uhlie odstránené z Porýnia, musí byť Porýnie odstránené z Nemecka,“ písal Morgenthau a dodával: „Tu leží srdce nemeckej priemyslenej moci, liaheň vojen. Táto oblasť by nemala byť len pozbavená existujúceho priemyslu, ale taktiež oslabená a ovládaná tak, aby sa ani v dohladnej budúcnosti nemohla znovu stať priemyselnou oblasťou.“
Navrhoval preto odsunúť Nemcov z tohto územia a zriadiť tu zvláštnu zónu pod medzinárodnou správou. Zvyšok Nemecka mal byť potom rozdelený na severonemecký a juhonemecký štát, ktorý by mal colnú úniu s obnoveným samostatným Rakúskom.
Niektoré nemecké územia ako Sársko, Východné Prusko alebo veľká časť Sliezska mali pripadnúť susedným krajinám.
Na námietky, že silné Nemecko by po vojne mohlo byť hrádzou proti šíreniu komunizmu, Morgenthau reagoval: “História ukazuje, že plány na ovládnutie západnej pologule mali vždy Nemci, nie Rusi, a je veľmi nepravdepodobné, že by Sovietsky zväz mal agresívny zámer.“
Ako vieme, v tomto prípade bolo Morgenthauovo uvažovanie skutočne krátkozraké. Niektorí historici ho obviňujú z prosovietského postoja a pripomínajú, že jeho hlavný poradca pre zahraničné záležitosti Harry Dexter White, ktorý sa významne podielal na formovaní plánu, bol po vojne obvinený z prokomunistickej špionáže.
V 90. rokoch boli odtajnené dešifrované správy sovietskej rozviedky z USA, ktoré potvrdili, že White Rusom informácie skutočne poskytol.
Labutia pieseň
V polovičke septembra 1944 sa v Quebecu konala americko-britská konferencia s krycím menom Octagon, kde sa na program jednania dostal aj Morhenthaunov plán.
Roosevelt chcel pre túto iniciatívu získať súhlas britského premiéra Winstona Churchilla, ktorý sa najprv vyjadroval o takomto osude Nemecka veľmi negatívne. V priebehu jednania ale postoj zmenil, Británia totiž bola v nepríjemnej finančnej situácii a nutne potrebovala od Američanov pôžičku.
Výmenou za súhlas so základnými bodmi Morgenthauovho plánu Roosevelt prisľúbil Churchillovi poskytnúť výhodný úver. Morgenthauov plán sa na konferencii prejednával bez vedomia amerického i britského ministerstava zahraničia.
Akonáhle sa britský minister zahraničných vecí Anthony Eden dozvedel, že Churchill podpísal memorandum vyslovujúce súhlas s hlavnými bodmi plánu, okamžite protestoval. Nesúhlas s výsledkami Rooseveltovho jednania s Churchillom vyjadrili aj americkí ministri Hull a Stimson, ktorí do Quebecu neboli pozvaní.
I napriek tomu, že bol na konferencii v Quebecu Morgenthaunov plán v zásadných bodoch schválený, ako sa neskôr ukázalo, v skutočnosti išlo o jeho labutiu pieseň.
K ochladnutiu Rooseveltovho pôvodného súhlasu prispela aféra s únikom základných bodov plánu do americkej tlače, kde mali následne veľmi negatívnu odozvu.
Osud nemeckého národa
Týchto informácií využil aj Goebbelsov propagandistický kolos v Nemecku a predostrel Nemcom hroznú víziu hladomoru a genocídy hroziacu v prípade, že nacizmus bude Spojencami porazený.
Goebbelsovej propagande hral do kariet aj fakt, že Morgenthau pochádzal z prominentnej newyorskej židovskej rodiny. Titulok ústredného nacistického denníku Völkischer Beobachter hlásal: „Roosevelt a Churchill súhlasili so židovským vražedným plánom, ktorý povedie k smrti niekoľkých desiatok miliónov Nemcov.“
Plán bol v nemeckej tlači prezentovaný ako „orgie židovskej nenávisti k Nemecku“ a propagandisticky využité k posilneniu bojovej morálky.
Pri prezidentských voľbách v novembri 1944 prehlásil Rooseveltov republikánsky protikandidát Thomas E. Dewey, že zverejnenie Morgenthauovho plánu „pomohlo“ Spojencom asi tak ako čerstvo nasadená nemecká divízia.
Roosevelt od podpory povojnového plánu začal pomaly ustupovať, všetko však skomplikovala jeho smrť v apríli 1945, čo spôsobilo, že žiadne oficiálne odvolanie tvrdého nemeckého trestu sa nekonalo.
Niektoré zásady plánu boli využité v smernici JCS-1067, ktorá upravovala postavenie americkej armády k porazenému Nemecku.
Podľa smernice, ktorú v máji 1945 podpísal nový americký prezident Harry S. Truman, americká armáda nemala „podnikať žiadne kroky k pozdvihnutiu nemeckého hospodárstva“ a problémy zásobovania obyvateľov mala riešiť iba v prípade extrémnych situácií.
(Nemeckí zajatci pochodujúci mestom Aachen)
To ale boli posledné dozvuky Morgenthauovho plánu, v novej Trumanovej administratíve už pre úspešného politika nebolo miesto. Truman už ako senátor jeho plán kritizoval, na Postupimskej konferencii Morgenthaua nepozval a ten naopak v júli 1945 odišiel z postu ministra financií.
V tejto dobe sa už začali prejavovať rozpory medzi Spojencami a prvé náznaky budúcej studenej vojny. Truman si bol vedomý sovietskej hrozby, obával sa, že Morgenthauov plán, ktorý pokladal za „akt pomsty“, by viedol k chaosu a príliš tvrdý prístup by mohol Nemcov nahnať do Stalinovej náruče.
V počiatočných rokoch studenej vojny preto americká politika naopak podporila postupnú obnovu nemeckého hospodárstva a jeho pripojenie k západnej Európe. Cieľom malo byť vybudovanie nového nemeckého štátu, ktorý by mal mať sám záujem na mierovej prosperite.
Smernica JCS-1067 bola v roku 1947 nahradená novou smernicou JCS-1779, v ktorej stálo: „Usporiadaná a prosperujúca Európa sa nezaobíde bez ekonomického prispenia stabilného a produktívneho Nemecka.“
Marshallov plán hospodárskej obnovy Európy z roku 1947 sa dá pokladať za úplný opak Morgenthauovho plánu z roku 1944.
(Poľný maršál Wilhelm Keitel podpisuje bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka )
Základné body Morgenthauovho plánu:
- Úplná demilitarizácia Nemecka, rozpustenie armády, likvidácia celého zbrojárenského priemyslu a všetkých kľúčových priemyselných odvetví, ktoré sú vojensky aktívne
- Likvidácia ťažobných zariadení a dolov.
- Demontáž a transport priemyselných zariadení do spojeneckých štátov
- V priemyselnej oblasti Porýnia zriadenie zvláštnej zóny pod medzinárodnou správou, likvidácia celého priemyselného zariadenia, ktoré nie je možné odviesť, vysťahovanie Nemcov z tohto územia
- Rozdelenie Nemecka na severonemecký a juhonemecký štát, obnovenie samostatného Rakúska, niektoré nemecké územia pripadnú susedným štátom
- Reštitúcia majetku a vojnové reparácie
- Nútená práca Nemcov v zahraničí
- Kompletná likvidácia letectva
- Potrestanie vojnových zločincov
- Zákaz všetkých organizácií z éry nacizmu
- Zákaz vycestovania z Nemecka bez povolenia spojeneckého velenia
- Kompletná reorganizácia školstva, tlače a rozhlasu
