Čierny deň amerických dejín.
Abraham Lincoln patrí podľa prieskumov spoločne s Georgom Washingtonom k najpopulárnejším a najobľúbenejším americkým prezidentom. Jeho cesta k najvyššiemu úradu však bola dlhá a neľahká. Lincoln prežil mladosť vo veľmi skromných podmienkach.
Svetlo sveta uzrel v roku 1809 v chudobnom zrube v Kentucky. Obaja Lincolnovi rodičia boli jednoduchí nevzdelaní farmári, ktorých denným chlebom bola tvrdá a nevďačná práca.
Otec Thomas kvôli problémom s peniazmi niekoľkokrát prišiel o svoju farmu a okrem Kentucky žil striedavo v Illinois a v Indiane. Bol šikovným tesárom a tomuto remeslu priučil aj mladého Abrahama.
Rodný dom 16. prezidenta USA
Okrem neho mal so svojou ženou Nancy ešte dve deti, z ktorých jedno zomrelo v útlom veku. Samotná Nancy potom zomrela v roku 1818 na otravu mliekom. Thomas sa následne znova oženil, a bola to prekvapivo práve macocha Sarah, kto sa stal Lincolnovým najbližším rodičom a podporovateľom.
Jeho prvotným veľkým úspechom sa stal post veliteľa domobrany počas indiánskej vojny s náčelníkom Čiernym jastrabom. Hoci Lincoln absolvoval iba asi rok a pol školskej výuky, bol nadšeným samoukom a usilovným čitateľom.
Vystriedal niekoľko prác – bol pltníkom, lodivodom, lovcom, vojakom, vedúcim poštového úradu či pomocníkom v obchode. Nakoniec sa stal vlastníkom malého antikvariátu, čo ho priviedlo k štúdiu práva.
Lincoln bol známy ako poctivý samouk, ktorý sa rád zapájal do verejných debát, kde naplno využíval svoj rečnícky talent. Poctivo študoval všetky zákony a poučky, pričom cestoval po krajoch, aby na vlastnej koži zažil osudy bežného ľudu.
V roku 1834 sa stal členom zákonodarného zboru štátu Illinois a založil si právnickú prax. Už vtedy sa na politickej úrovni kriticky vyjadroval o jednom z hlavných problémov svojej domoviny – o otroctve.
Illinois, kde vtedy žil, síce patrilo medzi takzvané slobodné štáty, ale u všetkých južných susedov otroctvo stále fungovalo a bohato prekvitalo. S otrokmi bolo zaobchádzané rôzne –niektorí páni ich týrali, iní sa o nich starali pomerne slušne – išlo predsa o ich kapitál.
Podstatné však bolo, že existencia tejto "zvláštnej inštitúcie", ako sa otrokárstvo eufemisticky nazývalo, umožňovala otrokárom fakticky čokoľvek, vrátane beztrestného znásilňovania, zabíjania, či rozdeľovania rodín.
Krutosť a dehumanizácia páchaná na otrokoch vychádzala najmä z paranoje samotných otrokárov, ktorí sa báli, že i len menší náznak slabosti či milosrdenstva bude znamenať pre nich a ich rodiny podrezané hrdlo.
Počas 19. storočia sa otrokárstvo stalo problémom, ktorý čím ďalej, tým hlbšie rozdeľoval americkú spoločnosť. Pre Južanov však išlo o neodmysliteľnú súčasť ich hospodárstva a spôsobu života.
Pre mnohých Severanov bolo naopak „spútanie“ živej bytosti morálne neprípustné, hriešne a navyše bolo prekážkou pre rozvoj trhu a rozširovanie pozemkov pre malých farmárov.
Spory medzi stúpencami a odporcami existencie otroctva sa v 50. rokoch 19. storočia stali najväčším vnútorným problémom USA.
Klasický výjav bavlníkovej plantáže a otrockej práce v juhovýchodných štátoch USA
Lincoln v tomto krízovom období v jednom príhovore s obavami citoval bibliu: " A rozdvojí-li sa dom sám proti sebe, nebude môcť obstáť ten dom.“ V tom čase už bol členom nedávno založenej republikánskej strany, do ktorej vstúpili aj mnohí abolicionisti, bojovníci za úplné zrušenie otroctva.
Lincoln sám otrokárstvo odsudzoval, ale pritom patril k umiernenému krídlu, ktorému išlo hlavne o jednotu štátov. Práve to bolo hlavným dôvodom, prečo sa v roku 1860 stal republikánskym kandidátom na prezidenta.
Voľby plne preukázali rozdelenie americkej spoločnosti. Lincoln ovládol severné štáty a na Juhu zvíťazil kandidát prootrokáských demokratov John Cabell Breckinridge (niekdajší neúspešný nápadník Lincolnovej manželky Mary Toddovej).
Celkovo získal "poctivý Abe" 39 % hlasov a väčšinu podpory voliteľov, čím sa stal v poradí 16. prezidentom USA. Lincolnove volebné víťazstvo vyvolalo na Juhu zdesenie. Vo vypätej atmosfére ho tamojší obyvatelia vnímali ako radikála, ktorý chce zničiť ich tradičný spôsob života.
Inaugurácia prezidenta Abrahama Lincolna, pred rozostavaným Kapitolom
Jeden po druhom začali južné štáty vyhlasovať odpojenie od americkej únie a vo februári 1861 vyhlásili založenie nového súštátia – Konfederačných štátov amerických. Priamy konflikt na seba nenechal dlho čakať.
Na jar 1861 vypukla 4-ročná občianska vojna, najkrvavejší a najtragickejšia udalosť amerických dejín. Za obeť jej padlo na 1 000 000 Američanov. Osobne postihla aj Lincolna – jeho žena pochádzala z južanskej otrokárskej rodiny a mnohí z blízkych príbuzných sa pripojili ku konfederačnej armáde.
V začiatkoch občianskej vojny mali na vrch otrokárske štáty, pričom sa dokonca dostali do nebezpečnej blízkosti hlavného mesta Washington.
Porážka Severu sa zdala byť neodvratná. No uniosti dokázali rýchlo obnoviť ľudské aj materiálne zdroje a v bitke pri Gettysburgu zvrátiť priebeh vojny.
Cez mnohé ťažkosti nakoniec dokázal Lincoln priviesť severné štáty k víťazstvu, zabezpečiť obnovu únie a zrušiť otroctvo.
Keď 11. apríla roku 1865 prednášal Lincoln vo Washingtone príhovor o obnove porazeného Juhu, stál v dave poslucháčov istý John Wilkes Booth. Povolaním úspešný herec a zároveň odhodlaný stúpenec Konfederácie.
Pochádzal z Marylandu, otrokárskeho štátu, ktorý zostal v únii. Svojej matke síce sľúbil, že nevstúpi do južanskej armády, no už niekoľko rokov bol konfederačným špiónom.
Stál v čele malej skupinky sprisahancov, s ktorou chcel uniesť prezidenta. Za jeho vydanie mal v úmysle žiadať prepustenie zajatých konfederačných vojakov.
Teraz, na jar 1865, si stále odmietal priznať, že je vec Juhu stratená, a verila, že situáciu dokáže ešte stále zvrátiť jeden radikálny čin. Svoj plán však pod vplyvom správ o kapitulácii generála Leeho zmenil.
V ten istý deň, kedy sledoval prezidentov prejav, si zapísal do denníka: „Naša vec je takmer stratená, niečo veľkého a rozhodného sa musí učiniť.“ Lincoln nemal byť unesený, ale zavraždený.
Okrem Lincolna mali byť obeťami aj ďalší členovia jeho kabinetu. Booth nechcel len zabiť politika, ktorého z duše nenávidel, ale aj uviesť do zmätku vládu, čo malo Konfederácii umožniť chytiť druhý dych a postaviť sa znova na odpor.
(John Wilkes Booth – slávny herec, ktorého obdivoval aj Lincolnov syn Ted. Samotný prezident sa s ním chcel dokonca stretnúť a poslal mu pozvánku do Bieleho domu. Booth však ako jeho zarytý odporca odmietol.)
Keď sa 14. apríla 1865 okolo obeda zastavil vo Fordovom divadle, dopočul sa, že večerné predstavenie má svojou návštevou poctiť aj samotný Lincoln, navyše v sprievode vrchného veliteľa unionistickej armády generála Granta.
Toto bola ideálna príležitosť. Booth začal okamžite chystať plán. On sám mal zavraždiť Lincolna a Granta. Spoluatentátnik Lewis Powell bol poverený atentátom na štátneho sekretára Williama Sewarda a George Atzerodt zabitím viceprezidenta Andrewa Johnsona.
Ďalší muž, David Herold, mal ostatným pomôcť s únikom z Washingtonu do Marylandu. Smrťou prezidenta, viceprezidenta a sekretára sa únia mala dostať do ústavnej krízy.
Atzerodt sa sprv zmene pôvodného plánu vzpieral, ale bol už do celej akcie zatiahnutý tak hlboko, že nakoniec nemal na výber.
Popoludní toho istého dňa sa Booth vydal do hotela Mary Surrattovej, matky ďalšieho člena jeho skupiny, ktorú poprosil o láskavosť – priniesť zbrane a muníciu z neďalekej skrýše za mestom.
V tých časoch najhľadanejší zločinci USA. Zľava Lewis Powell, George Atzerodt a David Herold
Prvá z mnohých komplikácií v Boothovom pláne nastala ešte predtým, než atentátnici vyrazili za svojimi obeťami. Generál Grant si totiž so svojou ženou návštevu divadla rozmyslel. Zastúpil ho major Rathbone sa snúbenicou.
Prezident do divadla dorazil až po začiatku hry, pretože sa zdržal vybavovaním milosti pre odsúdeného konfederačného špióna.
Pred odchodom ešte Lincoln hovorí svojmu osobnému strážcovi, Williamovi H. Crookovi, že sa mu tri noci za sebou zdá sen o jeho vlastnom atentáte.
Lojálny bodyguard tak radí prezidentovi, aby návštevu Fordovho divadla vynechal. Ten odmieta z dôvodu, že to už svojej žene sľúbil – naposledy sa pri koči otáča a odzdraví: „Zbohom Crook.“ (Bolo to vraj vôbec po prvý krát, čo niečo podobného povedal. Predtým vždy odzdravoval „Dobrú noc, Crook“.)
Posledná známa fotografia Abrahama Lincolna zo 6. marca 1865
Keď prominentný pár prišiel do divadla a usadil v prezidentskej lóži, bola hra na chvíľu prerušená a obecenstvo svojich obľúbencov pozdravilo hlasným potleskom.
Okolo deviatej hodiny k divadlu dorazil John Booth. Nechal si pri východe postrážiť koňa a vydal sa dobre známymi priestormi divadla ku vchodu na prezidentský balkón.
Našťastie preňho Lincolna nesprevádzal pridelený policajt – ten totiž (nie je jasné, či s prezidentovým súhlasom) odišiel do vedľajšieho baru (v tých časoch neexistovala oficálna prezidentská ochranka a hlavný predstaviteľ USA chodil napriek hrozbám sám a bezbranný do divadla či kostola. Existovala iba ochranka v Bielom dome).
Z ľavej strany – Fordovo divadlo a neslávne známa prezidentská lóža
V ten večer sa hrala komédia „Náš americký bratranec“, ktorú Booth dobre poznal. Počkal si tak na obľúbenú scénu, v ktorej mal smiech divákov prehlušiť výstrel, a vyzbrojený jednoranným Derringerom a nožom vkročil do nestráženej lóže.
Major Rathbone si ho všimol a spýtal sa, čo tam hľadá. V tú chvíľu Booth strelil Lincolna, sediaceho vedľa svojej ženy, do zátylku. Major sa Bootha pokúsil zneškodniť, ale v nerovnom zápase bol sám ranený nožom.
Herec v zmätku zoskočil z lóže dole na javisko a pri páde si zlomil ľavú nohu. Podarilo sa mu však vstať a z divadla uniknúť.
Než zmizol, zakričal: "Juh je pomstený!" Pred divadlom ešte napadol muža strážiaceho jeho koňa a odcválal temnými uličkami veľkomesta.
Z ľavej strany - Detailné vyobrazenie atentátu a zbraň typu
Philadelphia Deringer, ktorou zavraždili Lincolna
Zhruba v tú istú dobu sa Powellovi podarilo preniknúť do domu sekretára Sewarda. Štátnik krátko predtým utrpel vážne zranenia pri zrážke dvoch kočov a bol pripútaný na lôžko.
Powell sa pod zámienkou dodania liekov dostal až na poschodie k Sewardovej izbe. Sekretárov v syn však začal byť k neznámemu návštevníkovi podozrievavý a požiadal ho, aby odišiel.
Nato atentátnik odpovedal vytiahnutím revolveru, ktorý však zlyhal. Začal preto mladého muža biť zbraňou po temeni, kým sa nezrútil v bezvedomí na zem. Jeho sestra, ktorá práve ošetrovala otca, otvorila neopatrne dvere a Powell sa s mohutným nožom v ruke vrhol do Sewardovej izby.
Sekretár bol niekoľkokrát zranený, ale nie smrteľne. Život mu pravdepodobne zachránila pomôcka z kovu a kože, podopierajúca zranený krk. Bez nej by mu Powell prerezal krčnú tepnu.
Do potýčky sa zaplietli aj ďalší obyvatelia domu, a tak sa dal útočník na útek. Herold, ktorý mal čakať vonku s koňmi, medzitým spanikáril a ušiel. Seward brutálny útok prežil, zostal však do konca života znetvorený.
Ešte menej úspešný bol Atzerodt. Úlohu zabiť viceprezidenta Johnsona bol nad jeho psychické sily. Opil sa a po bezcieľnom túlaní mestom skončil v hoteli, kde zaspal.
Fotka z roku 1861. Minister zahraničných vecí a odporca otrokárstva William
Henry Seward so svojou dcérou Fanny
Akonáhle sa podarilo otvoriť dvere prezidentskej lóže, ktoré predtým Booth zatarasil drevenou zarážkou, bol Lincoln obhliadnutý lekármi, ktorí sa nachádzali medzi divákmi.
Bolo zrejmé, že jeho stav je beznádejný. Bezvládne telo bolo prenesené do izby v hoteli na protiľahlej strane ulice.
Čoskoro tam dorazil aj minister vojny Stanton a minister námorníctva Welles, ktorí začali organizovať pátranie po Boothovi – mobilizovalo sa 10-tisíc prislušníkov polície a ozbrojených síl, pričom bola na hlavy obvinených vypísaná odmena 100-tisíc dolárov.
Pani Mary Lincolnová zostala u svojho muža, kým posledný krát nevydýchol. Stalo sa tak na druhý deň ráno o 7:22. „Jeho sen bol prorocký,“ prehlásila vdova tesne po tejto smutnej udalosti.
Posledná hodina Abrahama Lincolna od Alonza Chappela z roku 1868
Jedno dejstvo Boothovho sprisahania skončilo, ale druhé ešte len začalo. Booth sa v ranných hodinách stretol s Haroldom na dohodnutom mieste v dedine Surattsville.
Spoločne navštívili lekára Samuela Mudda, ktorý zranenému atentátnikovi ošetril nohu. Obaja muži u neho prespali a nasledujúci deň vyrazili ďalej na Juh do Virginie.
Dodnes nie je isté, či bol Mudd do sprisahania zapojený, alebo či sa do spojitosti s Boothom dostal iba náhodou. Správa o sprisahaniu a o jeho páchateľoch sa rýchlo rozšila a obaja utečenci sa museli skrývať.
Booth nechápal prečo je nenávidený, a prečo medzi vojnou zbyčovanými ľuďmi nenachádzal sympatie. Federálni vojaci oboch atentátnikov objavili 26. 4. v skladisku tabaku.
Harold sa vzdal, ale Booth to odmietol. Vojaci sa ho pokúsili vyhnať zapálením budovy. Pri následnom zmätku sa jednému z vojakov podarilo dostať za Boothov chrbát a postreliť ho.
Rana bola smrteľná a herca okamžite ochromila. Dokázal už len mrmlať do prázdna – "Zbytočné, zbytočné."
Plakát ponúkajúci odmenu za nájdenie Lincolných vrahov
Powell, ktorý sa vo Washingtone nevyznal, bol rád, keď po niekoľkých dňoch blúdenia po okolí dorazil k hostincu Mary Surrattovej. K jeho smole majiteľku podniku práve odvádzali v putách na výsluch a on skončil obdobne.
Atzerodt bol zatknutý o niekoľko dní neskôr kvôli svojmu podozrivému správaniu. Celkovo bolo zatknutých a odsúdených osem sprisahancov. Deviatemu, synovi Mary Surrattovej, Johnovi, sa podarilo utiecť do Kanady.
Jeho matka bola, ako prvá žena v dejinách USA, popravená obesením. Na šibenicu ju sprevádzali Powell, Atzerodt a Harold. Ostatní boli odsúdení na niekoľkoročné tresty väzenia.
Poprava sprisahancov zo 7. júla 1865 vo Washingtone
Nech už to znie akokoľvek čudne alebo cynicky, tragická smrť významnej osobnosti môže byť pre jej budúci obraz požehnaním. Abraham Lincoln stál vo chvíli svojej smrti na vrchole úspechu: bol čerstvým víťazom občianskej vojny, obnovil úniu a oslobodil milióny čiernych otrokov.
Smrť rukami atentátnika z neho v očiach Američanov urobila mučeníka ich vlasti a slobody. Môžeme len hádať, či by Lincolnova vynikajúca povesť v nasledujúcom trpkom období povojnovej rekonštrukcie neutrpela.
Aj tak by však za svoje zásluhy nepochybne patril k najvýznamnejším a najobdivuhodnejším postavám v americkej histórii.
