„Proletári všetkých krajín, spojte sa.“
V nasledujúcom článku si predstavíme komunistickú propagandu za čias jej najväčšieho vplyvu. Jej formy, ciele, vývoj i pokusy o ovládnutie slobodnej mysle.
Komunistická propaganda sa vo veľkej miere opierala o marxisticko-leninskú ideológiu a jej primárnym cieľom bolo preniknúť do každej sféry bežného života.
V období Stalinovej vlády dokonca získavala vplyv v spoločenských a prírodných vedách, čo nakoniec viedlo k rozličným pseudovedeckým odborom a teóriám ako napríklad eugenika (pokus o tvorbu nadčloveka) či lysenkoizmus (odpor voči dedičnosti génov a Darwinovej evolučnej teórií).
Naopak, oblasti ako genetika, kybernetika či lingvistika boli zatratené, zakázane a označené za „buržoáznu pavedu“.
(Otcovia komunizmu a hlavné tváre z tituliek boľševických periodík.
Z ľava - Karl Marx, Friedrich Engels a Vladimir Lenin)
Hlavnou organizáciou sovietskej cenzúry bol Glavlit (Generálne riaditeľstvo pre ochranu štátnych tajomstiev v tlači pod Radou ministrov ZSSR), ktorý zamestnával cez 70 000 ľudí na plný úväzok.
Ten odstraňoval akýkoľvek nežiadúci obsah v tlačovinách (cenzúra), kontroloval každú publikovanú vec a staral sa o jej správne ideologické zafarbenie. Reálne fakty a štatistiky boli nedostupné, záznamy z minulosti prekrútené či zmazané, aby sa tak čo najrýchlejšie vnútili do ruskej spoločnosti nové pravidlá a poriadky.
Pod vplyv Glavlitu spadali oddelenia:
-
Goskomizdat: cenzuroval všetky tlačoviny vrátane beletrie či poézie
-
Goskino: zodpovedný za kino a film
- Gosteleradio: ovládal rozhlasové a televízne vysielanie
- Prvé oddelenie: malo na starosti citlivé informácie či štátne tajomstvá
Akákoľvek odchýlka od diktátu oficiálnej propagandy sa trestala popravami, nútenými prácami či umiestnením na psychiatrii (iné ako komunistické myslenie bolo považované za psychopatológické a bolo nutné ho liečiť).
„Dnes môže človek slobodne a otvorene hovoriť len so svojou ženou – v noci, s prikrívkou cez hlavu,“ - Isaac Babel, ruský spisovateľ a novinár. Neskôr obeť sovietskych čistiek.
Jedným z najdôležitejších okruhov propagandy sa stali deti a s nimi spojené školy a mládežnícke organizácie (Mladí pionieri, Komunistická liga mládeže...atď.). V tomto prípade bolo cieľom režimu vytrhnúť „budúcnosť národa“ z vplyvu rodičov, podnietiť v nich myšlienky kolektivizmu a podriadiť ich výchovu štátnemu aparátu.
Generáciám narodením po Októbrovej revolúcií bola vštepovaná myšlienka jedinečnosti - čistoty, ich jedinou úlohou malo byť vybudovanie utópie bratstva a spravodlivosti, pričom sa s odporom poukazovalo na ich rodičov, ktorí boli poškvrnení bývalým režimom a buržoáznym zmýšľaním.
Vo všetkých školách boli rovnako zriadené „Leninove kútiky“ – miestnosti, zasvätené zakladateľovi sovietskeho štátu. Tie mali spoločne s tematickými piesňami, sľubmi vernosti a masovými pochodmi vdýchnuť deťom myšlienku, že sa podieľajú na svetovej revolúcií, ktorá je dôležitejšia než akékoľvek rodinné väzby.
(Z ľavej strany – známka s mladými pioniermi a plagát vyzývajúci k vedomostiam: "Ak chceme viac, musíme vyrábať viac. Aby sme vyrobili viac, musíme vedieť viac" )
Ako príklad môže slúžiť 13-ročný chlapec Pavlik Morozov, ten podľa sovietskej tlače ohlásil svojho otca (príslušníka NKVD) na polícií, keď ho prichytil ako "falšoval dokumenty a predával ich banditom a nepriateľom komunizmu".
Mladý revolucionár bol okamžite označený za národného hrdinu, mučeníka a žiarivý príklad, na ktorom bol postavený kult morálnej normy, pričom následné generácie detí boli vyzývané, aby po jeho príklade informovali o protištátnej činnosti rodičov. Hlavnými (a mnohokrát jedinými) témami v škole sa tak čoskoro stali marxisticko-leninské názory a boj proti nepriateľom socializmu.
Úlohu propagandy v školských laviciach zhrnul jeden z učiteľov nasledovne:
„Musíme vytvoriť mladú generáciu komunistov. Deti sú ako mäkký vosk, ľahkotvárne do akejkoľvek podoby....Musíme ich zachrániť pred škodlivým vplyvom rodiny a znárodniť. Od prvých dní svojho zrodu sa musia nachádzať pod autoritou komunistických škôl...Povzbudiť matku, aby dala dieťa pod vplyv sovietskeho štátu – to je naša úloha.“
Čo sa týka médií, využívala sovietska propaganda všetky dostupné možnosti. Nakoľko neexistovalo súkromné vlastníctvo a ani sloboda slova, spadalo rádio, filmy, tlač, umenie, knihy či divadlo do výsostnej opatery štátu.
Prvé z menovaných malo slúžiť hlavne negramotným občanom. Rozhlasové prijímače boli umiestnené vo všetkých dôležitých budovách (vlakové stanice, námestia, úrady, školy, mládežnícke organizácie atď.) a mali tak zaistiť, že sa propagandistickej mašinérií nevyhne jediné ucho.
Nemenej obľúbeným šíriteľom agitácie boli plagáty, ktoré sa rekordne tlačili najmä za čias konfliktov a krízových situácií. Pestrofarebné obrázky s výstižnými nápismi naliehali na lásku k vlasti, tlačili k sebaobetovaniu či slúžili len ako propagácia sovietskych úspechov v oblasti vojenstva a hospodárstva.
V roku 1917, keď sa komunisti chopili moci, začali okamžite v masovom meradle (obeh 11 miliónov kusov) publikovať svoje oficiálne noviny Pravda, pričom zákonom potlačili akékoľvek opozičné časopisy – zlikvidovala sa tak nezávislá tlač. Počas Stalinovej éry sa propagandistické tlačoviny publikovali aj vo francúzskom, anglickom, nemeckom či španielskom jazyku. Po revolúcii sa rovnako pod hľadáčik komunistov dostali aj knihy.
Hoci v tom období boli skôr výsadou úzkej skupiny ľudí, po znárodnení tlačiarní a vydavateľstiev poslúžili ako povinné čítanie každému Rusovi. Zároveň však došlo k „očiste“ vo forme vypaľovania knižníc, tvrdej cenzúry a deportácií nepohodlných spisovateľov a učencov na nútené práce. Režim toleroval a finančne podporoval len autorov s jasným marxisticko-leninským smerovaním.
Hlasnou trúbou režimu sa stalo aj umenie, ktoré podľa politbyra malo mať jasný a jednoznačný propagandistický význam. Divadlá a galérie tak zažili útlm, pričom samotné kultúrne aktivity boli obmedzené cenzúrou a monopolom štátu. Obrazy a sochy často čerpali z hrdinského realizmu ako tomu je napríklad u diela „Robotník a kolchozníčka“ či „Matka vlasť volá“.
Výstavy sa sústredili na vyobrazenie ideálu dokonalého sovietskeho človeka, jeho správneho, zdravého a šťastného života, pričom prevládali priemyselné a poľnohospodárske témy – hlavnú úlohu prebrala tvrdo pracujúca robotnícka trieda, usilovní školáci hlásajúci revolučné heslá či statoční vojaci.
Po celej krajine rovnako vznikali nové revolučné divadlá, ktoré za finančnej podpory režimu šírili najmä nenávisť a výsmech voči sovietskym nepriateľom. Známa je postava Petrushaka, detského bábkového hrdinu, ktorý chránil zúbožených roľníkov pred zbohatlíckymi veľkostatkármi tzv. Kulakmi.
(Socha Robotníka a kolchozníčky v Moskve. Oduševnené výrazy, dokonále postavy a tváre, nad ktorými stoja najznámejšie symboly komunistického režimu – kosák a kladivo.)
Rozmach kinematografie zas otvoril propagande možnosť ovládnuť budúce najrozšírenejšie médium.
Štát buduje vlastné filmové a produkčné centrá, pričom tak vznikajú filmy ako Alexander Nevesky (ruské veľkoknieža, ktoré porazilo rád nemeckých rytierov v bitke na Čudskom jazere) či Dievča číslo 217 (príbeh rozprávajúci o ruskej dievčine, ktorá je zotročená nemeckou rodinou). Po pakte Ribbentrop-Molotov samozrejme došlo k ich stiahnutiu.
Vrcholom tejto masmediálnej mašinérie boli počas 2. svetovej vojny propagandistické vlaky tzv. agitačné parníky, ktoré boli vybavené kinami, sovietskymi lektormi a prednáškami, najnovšími propagandistickými tlačovinami či darčekovými predmetmi. Po páde ruskej morálky v prvých dňoch nemeckej invázie do ZSSR tak bolo úlohou vlakov “informovať, zabávať a hlavne propagovať.“
(Jeden z mnohých agitačných vlakov, ktoré sa za Vlasteneckej vojny výborne osvečili. Pre zbedačených Rusov vtedy išlo o jedno z mála rozptýlení.)
Hlavými a stále omieľanými témami propagandy boli:
Triedny nepriateľ
Po Októbrovej revolúcií označenie pre buržoáziu, do ktorej spadali veľkostatkári, bohatí roľníci, bankári, majitelia tovární či súkromného obchodu. To znamená každý, kto podľa nového ideologického smeru utláčal tvrdo pracujúcich roľníkov a robotníkov.
V novinách sa vtedy hovorilo o veľkých čistkách či spravodlivých masakroch týchto jedincov. Do okruhu „nepriateľa prostého ľudu“ sa však čoskoro dostal každý, kto nevyhovoval novému režimu a sprotivil sa politbyru. Za Stalinovej éry pribudol ďalší nepriateľ – západný agent, kontrarevolucionár či prisluhovač imperialistických mocností.
Médiá takto označujú každú nepohodlnú dušu vnútri komunistickej strany, ktorú následne slovne lynčujú, ohovárajú a zdiskreditujú.
Neboja sa takto označovať aj deti či mladistvých, ktorých prirovnávajú k fašistom či zradcom národa. Za ekonomické neúspechy a nedosiahnutia šialených hospodárskych plánov sú zas osočované celé skupiny obyvateľstva – Ukrajinci, Tatári, bohatí Kulakovia či Volgskí Nemci.
Tí končia podľa sovietskej spravodlivosti v gulagoch. Propaganda tieto krvavé miesta vydáva za „nápravné pracovné tábory“, uisťuje o ich kvalite a humánnom prístupe. Počas ukrajinského hladomoru sú zase hladujúci roľníci v médiách označovaní za sabotérov, ktorí obetujú seba a svoje rodiny, aby skazili snahu komunizmu.
(Z ľavej strany – plágat vyzívajúci v rámci kolektivizácie ku konfiškácií majetku bohatých roľníkov. V pravo zasa boľševický vojak odzbrojujúci nepriateľa v poľskej uniforme.)
Sovietsky nadčlovek
V tomto prípade poukazuje štátna propaganda na ideálneho sovietskeho človeka, ktorý má vzbudzovať dojem kladného hrdinu oplývajúceho intelektom a tvrdou disciplínou. Má ísť o jedinca ignorujúceho surové prírodné pudy, pričom si je vedomý svojho majstrovstva a šikovnosti.
Je rovnako nezištný a ochotný obetovať svoj život pre druhých. Rovnosť a obeta boli synonymom pre „socialistký spôsob života“.
Za mužský vzor sa predstavoval tvrdo pracujúci baník, hospodár alebo vojak, ktorý svojou prácou a hrdinskými skutkami napĺňa podstatu komunistickej myšlienky. Ženské vzory boli rovnako v propagande vyobrazené ako šikovné, odhodlané a verné robotníčky či matky v domácnosti.
Politika komunistickej strany na nich tlačila, aby mali čo najviac detí – ak sa tak nestalo boli médiami označované za sebecké a protinárodné. „Matky hrdinky“ naopak získavali medaily za 10 alebo viac odrodených detí.
Komunistická spoločnosť
Témou bolo vytvorenie utopickej spoločnosti bez spoločenských tried, individualizmu či súkromného vlastníctva. Komunistický štát sa označoval za najvyššiu a najprogresívnejšiu formu štátneho zriadenia a bol eticky nadriadený všetkým „nemorálnym“ systémom.
Propaganda tlačila na solidaritu obyvateľstva, jednotu ZSSR, komunitu a silu utláčanej robotníckej triedy.
Tieto témy rezonovali v tlači najmä v prvých rokoch revolúcie, aby priblížila obyčajným ľudom myšlienky komunizmu, ktorých cieľom bolo „priniesť solidaritu medzi obyvateľstvo. Musí sa zabrániť demoralizáciíi beznádeji a rezignáciíi Sovietska únia vytvorí spoločnosť, v ktorej by sa ľudia zjednotili ako jeden.“
Ekonomické úspechy
Stalin kedysi vyhlásil, že boľševizmus musí za 10 rokov vyplniť 50 až 100 ročnú ekonomickú medzeru spôsobenú bývalým feudálnym systémom. Ak by sa tak nestalo „socializmus by bol zničený“. Na podporu tohto snaženia sa tak komunistický propagandistický kolos rozbehol na plné obrátky. Noviny oznamovali nadprodukciu či prekročenie plánu, aj napriek tomu, že ľudia trpeli nedostatkom.
Hospodársky rozvoj ZSSR neobišiel ani umenie, literatúr či film, kde sa stal v 30. rokoch 20. storočia hlavnou témou. Hoci väčšina obyvateľov vtedajšieho Ruska žila na vidieku, Sovietsky zväz sa sebavedomo vyhlasoval za „mocnú priemyselnú veľmoc.“
Noviny rovnako hrdo oslavovali stavbu moskovského prieplavu, pričom ignorovali otrockú prácu politických väzňov a ich biedne podmienky, ktoré zabili 32 000 ľudí.
Počas 2. svetovej vojny sa propaganda zmenila – pracovné snaženie už nemalo splniť hospodárske kvóty, ale zraziť pomocou vojenského priemyslu „fašistickú šelmu na kolená“ a všetko snaženie umiestniť na podporu frontu. Propaganda neskôr k tejto téma hlásala vyrovnanie a až prekonanie Západu v materiálnom blahobyte.
Dôležitým prvkom komunistickej spoločnosti a propagandistickej mašinérie bol kult osobnosti vodcu – akéhosi otca, ochrancu vlasti, ktorý nad všetkým a všetkými drží ochrannú ruku. Je tvrdý, no spravodlivý a svoje postavenie stavia na intelekte, snahe a „skutočnosti“ , že pochádza zo skromných pomerov – bežného ľudu.
Tento obraz sa využíval už počas Ruskej občianskej vojny, kedy sa Lenin (napriek svojej nevôli) objavoval ako hlavná tvár rozrastajúceho sa hnutia, jeho svojská brada a fúzy, vystupovanie i obliekanie sa stali pre ruských občanov ikonickým poznávacím znakom.
Po smrti marxistického revolucionára sa ešte viac prepojilo jeho meno s propagandou – vznikol nesmrteľný kult, ktorý živili okrem spomienok a tlačovín i Leninove telo v mauzóleu.
Stalin sa naopak od svojho predchodcu nebránil večnosti. Z bývalého zločinca a banditu z Gruzínska (v mladosti prepadával banky, vraždil či organizoval násilné demonštrácie) sa tak propagandistickou očistou stal obyčajný človek ľudu, tvrdo pracujúci hospodár a poslušný komunista, pričom samotná vizáž a oblečenie boli starostlivo vybrané, aby upevnili tento obraz.
Sovietska propaganda rovnako vykresľovala Stalina ako dediča Leninovho odkazu, vyobrazovala ich ako najbližších priateľov (v skutočnosti presný opak) a postupne nahradzovala jeden kult osobnosti za druhý. Poslednou bodkou bolo premenovanie Leningradu na Stalingrad, ktorý počas občianskej vojny Stalin obsadil.
(Stalin na návšteve u Lenina v sídle Gorki Leninskije roku 1922)
Propaganda následné roky nového vodcu vyobrazovala ako otca „veľkej rodiny“ – ZSSR. Jeho biografia sa detailne prepisovala a nepohodlné fakty, ako napríklad jeho spolupráca s cárskou vládou, podlomené zdravie či násilnícke sklony boli natrvalo odstránené.
Všetky geniálne návrhy stavieb, kanálov a inžinierskych konštrukcií vznikali podľa propagandy práve v hlave samotného vodcu. Ten podľa niektorých zdrojov pracoval 16 hodín denne a mnohokrát kvôli komunistickému úsiliu ponocoval.
Počas 2. svetovej vojny sa Stalinove návštevy na fronte chápali ako obeta – riskoval vlastný život v predných líniách, aby povzbudil vojakov a dal im potrebné inštrukcie. Ako sa víťazstvo vo vojne blížilo, Stalin si zabezpečil, že jeho meno bude vždy spájané so skazou nacizmu a Veľkou vlasteneckou vojnou.
Uistil sa, že geniálni stratégovia nebudú v propagandistickej mašinérii spomenutí (aby sa nestali jeho politickými súpermi) a on sám preberie železo ich úspechu.
(Z ľavej strany – tlačovina oslavujúca spoločné úspechy britskej a sovietskej armády. Vpravo stretnurie ruského a nemeckého veliteľa po dobytí Poľska. Za paktu ribbentrop-molotov veľmi žiadúca snímka, ktorá sa však čoskoro stala cieľom cenzúry.)
Dôležitou úlohou propagandy v komunistickom režime je rozosievanie nenávisti a napätia, aby sa tak ospravedlnili politické a etnické čistky, zamaskovali reálne problémy a odobrali „legálnou“ cestou základné práva. Krvavé represie stáli na počiatku tohto totalitného režimu a boli podľa myšlienok marxizmu dokonca niečím prirodzeným – aj touto formou sa totiž dalo bojovať proti proletariátu.
Najúčinnejším prostriedkom na dosiahnutie znenávidenia určitej skupiny ľudí je popretie ich ľudskosti – dehumanizácia, poníženie skutočného alebo domnelého nepriateľa do zvieracieho stavu. Samotný Vladimír Lenin mnohokrát označoval nepohodlných ľudí za „škodlivý hmyz“, „prasatá“ či „vši“. - v masových médiách tento opis posilňovali pestrofarebné zvieracie vyobrazenia.
(Z ľavej strany – typické vykreslenie západného kapitalistu. Vpravo zase zosmiešnenie bohatého Kulaka s veľkým červeným nosom, špicatými ušami a neupravenou bradou)
Cieľom štvavej mediálnej kampane sa však nestali len vnútorní nepriatelia (etniká na území Ruska či nepohodlní jedinci), ale aj tí z vonka. V tomto spojení bol spomínaný hlavne kapitalizmus (nepraktický režim desiatok rozhádaných strán so skorumpovanými politikmi) a s ním spojená snaha o svetovládu – imperializmus. Práve z neho podľa propagandy pochádzalo všetko zlo a dekadentnosť.
Bašta neprávia vraj sídlila na Západe, hlavne v USA, ktorých životným poslaním bolo rozdupať ZSSR a jej dokonalý systém na prach. Práve oni vraj boli kvôli krachu na newyorskej burze a následnej Veľkej hospodárskej kríze zodpovední za nástup nacizmu. Cieľom nenávisti sa okrem štátov a skupín obyvateľstva stali aj myšlienkové smery a náboženstvá.
Anti-intelektualizmus vzišiel zo štvavej kampane proti buržoázií – balet, divadlá či renesančné umenie nespadali do kultúry pracujúcej triedy, a tak boli natrvalo odstránené.
Po revolúcii a nástupe komunizmu sa hlavným nepriateľom štátu stalo náboženstvo - Ruská pravoslávna cirkev – najvplyvnejšia organizácia v krajine – vystupovala proti komunistickým ideám a otvorene podporovala cársky režim. Začal sa tak o boj o ľudskú myseľ – propaganda začala cirkev zosmiešňovať, organizovala anti-náboženské sprievody, novinové články a prednášky.
Vytvorila sa aj špecializovaná tlačovina Bezbožník, ktorá propagovala ateizmus a nelogickosť učenia Ježiša Krista. V školách sa zase likvidácia negramotnosti spojila s ateistickým vzdelávaním, čo nakoniec spôsobilo útlm záujmu o náboženstvo v najchudobnejších spoločenských vrstvách.
Kresťanské cnosti ako pokora a nastavovanie druhej tváre sa stali cieľom výsmechu a nahradili sa sebadisciplínou a lojálnosťou k strane.
Anti-náboženskú propagandu mal podporovať aj rozvoj vedy a techniky – vedeckí pracovníci cestovali po Rusku a vyvracali náboženské príbehy a zázraky. V jednom z takýchto prípadov, kedy odhalili „zázrak“ plačúcej sochy panny Márie (z očí jej stekala usadená voda zmiešaná s hrdzou) boli miestnou skupinou roľníkov brutálne zavraždení.
(Súboj titánov - na jednej strane všemocný štátny aparát proti stáročiam tradicie. Z ľavej strany - plagát zosmiešnujúci náboženské sviatky žiada ich zakázanie. Na pravej strana Svätý patriarcha Tichon, ktorého komunisti držali v domácom väzení)
Sovietska propaganda rovnako neobišla ani zahraničie, kde prostredníctvom rôznych hnutí a organizácií (Svetová federácia demokratickej mládeže, Medzinárodná únia študentov, Medzinárodná demokratická federácia žien atď.) šírila svoj vplyv. Ročne získavali títo zahraniční agenti od ZSSR cez 100 miliónov dolárov.
Ich činnosťou bolo hlavne šírenie komunistickej propagandy a podkopávanie demokratického zriadenia. Šírili napríklad konšpirácie o atentáte na Kennedyho, riaditeľa FBI označovali za homosexuála, za vraždu Martina Luthera Kinga vinili vládu USA, rovnako šírili rasové napätie zasielaním falošných správ do centra Ku Klux Klanu, tvrdili, že AIDS vyvinuli americkí vedci či znižovali dôležitosť Ameriky v druhej svetovej vojne.
Tieto konšpirácie posilňovali tlačoviny ako Sputnik či Sovietsky týždenník, ktoré vychádzali v medzinárodných jazykoch po celom svete.
