Unionisti proti republikánom.
V nasledujúcich riadkoch si povieme niečo o etnicko-nacionalistickom konflikte v Severnom Írsku, ktorý si za 28 rokov vyžiadal 3 500 životov a vybičoval obe bojujúce strany k extrémne krutým činom.
Od momentu, kedy si Angličania podrobili tretí najväčší ostrov v Európe, hovorili historici o Írsku ako o najbližšej britskej kolónii. Keď si ale Íri na začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia vydobyli samotnosť, zostalo pod britskou správou iba šesť grófstiev v severnej časti ostrova.
V nej mali prevahu predovšetkým potomkovia anglických protestantov, ktorí sa do Írska počas 18. a 19. storočia prisťahovali a vytlačili miestne obyvateľstvo na okraj spoločenského rebríčka.
Práve Severné Írsko sa však v budúcnosti malo stať hlavným dejiskom konfliktu medzi protestantskou (unionisti) väčšinou a menšinou írskych katolíkov (republikáni).
Etnická a náboženská nerovnosť
Katolícki Íri rozhodne nemali v rámci Severného Írska rovnaké postavenie ako ich privilegovaní protestantskí susedia. V prideľovaní štátnych domov a bytov alebo pri výbere zamestnania boli výrazne zvýhodňovaní unionistickí protestanti.
Katolíci tiež chýbali na vysokých úradníckych postoch či v policajných a vojenských zložkách. Samostatnú kapitolu potom predstavovali volebné obvody, ktorých hranice boli zámerne nakreslené tak, aby čo najviac znemožňovali úspešnú voľbu katolíckych kandidátov.
Na rozdiel od zvyšku Británie, kde bola podobná prax zrušená po druhej svetovej vojne, udeľoval volebný systém v Severnom Írsku podnikateľom (ktorí boli vo veľkej väčšine protestanti) stále niekoľko hlasov navyše. Takáto prax mala ku skutočnej demokracii naozaj ďaleko.
Nebolo preto prekvapením, keď prieskumy ukázali, že zhruba len 10 % severoírskych katolíkov sa považuje za Britov a naopak 9 z 10 Írov túži po pripojení k Írskej republike. To však desilo unionistov (teda anglických protestantov, trvajúcich na únii s Veľkou Britániou), ktorí sa obávali, že by v prípade zjednotenia írskeho ostrova príšli o svoje privilegované postavenie a naopak by sa ocitli v nezávideniahodnej pozícii náboženskej a etnickej menšiny.
Boj za ľudské práva
60. roky boli érou boja za ľudské a občianske práva – nebolo tomu inak ani v Severnom Írsku. Inšpirovaní černošským hnutím v Spojených štátoch, vedeným Martinom Lutherom Kingom, sa začali svojich nárokov domáhať aj severoírski katolíci.
Ustanovili napríklad Homeless Citizens League, ktorá požadovala rovnaký prístup k bytovej otázke. Northern Ireland Civil Rights Society sa zas stala hlavným predstaviteľom boja za občianske a volebé práva. Aktivisti pod heslami ako "One man, one vote", teda "jeden človek, jeden hlas", požadovali zmenu volebného systému a zahájili niekoľko pochodov a nenásilných protestov.
Politika sa postupne začala presúvať z parlamentu do ulíc a zdalo sa, že oprávnené požiadavky katolíkov budú vypočuté.
Do čela severoírskej vlády sa totiž postavil umiernený protestant Terence O'Neill, ktorý usiloval o modernizáciiu a progress - bol ochotný roky trvajúci konflikt upokojiť a výjsť demonštrantom ústrety.
O'Neill bol presvedčený, že ústupok na poli sociálnych a občianskych práv katolíkov uspokojí a zároveň upokojí rotvášnené emócie v krajine. Nezanedbateľným faktom, ktorý tiež dával nádej na zlepšenie vzájomných vzťahov, predstavoval nástup pápeža Jána XXIII., ktorý svojimi aktivitami dosiahol priaznivejší vzťah katolíkov k protestantom.
O'Neill zahájil svoje úradovanie ústretovými gestami, z ktorých najväčší ohlas vzbudila návšteva katolíckej školy v meste Ballymoney a príprava historicky prvej návštevy írskeho premiéra. Ako vysoká hradba neporozumenia sa vtedy proti týmto krokom postavili radikálni protestanti, ktorí svojím tlakom dosiahli odvolanie pokrokového politika.
S jeho odchodom sa začali rúcať aj nádeje na mierové spolužitie. Medzi oboma stranami začalo dochádzať ku stretom, ktoré sa nakoniec odhodlala riešiť centrálna britská vláda, pričom poslala do provincie Ulster vojenské jednotky.
Vojaci sa spočiatku snažili obmedziť násilie na oboch stranách a samotní katolíci ich dokonca vítali "čajom a koláčikmi" ako svojich ochrancov.
Postupom času sa však vojaci stále viac zaplietali do násilností a začali byť vnímaní ako jednoznační zástancovia probritských protestantov.
Pocit ohrozenia medzi katolíkmi viedol k obnove upadajúcej IRA (Írskej republikánskej armády), paramilitantnej organizácie, ktorá do značnej miery stála za vznikom nezávislého Írska na začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia.
IRA sa rozhodla so zbraňou v ruke brániť katolíckej územia. Na prelome 60. a 70. rokov sa tak stali potýčky medzi unionistami a republikánmi bežnou súčasťou života v Severnom Írsku.
Krvavá nedeľa
Vzájomná averzia vyvrcholila smutne preslávenou Krvavou nedeľou 30. januára 1972. V ten deň sa zhruba 15 000 ľudí vydalo na pokojný protest do ulíc mesta Derry. Britská armáda im však zablokovala cestu a donútila ich zmeniť trasu protestného pochodu.
Skupina mladistvých, trvajúcich na pôvodnej trase, potom zaútočila na armádne barikády kameňmi a bola rozohnaná až za pomoci vodných diel a slzného plynu. Situácia sa stále vyostrovala.
Armádne veliteľstvo údajne počas protestu obdržalo správu, že je v oblasti prítomný ostreľovač IRA, a na miesto bol povolaný 1. prápor britského výsadkového pluku pod vedením plukovníka Dereka Wilforda.
Parašutisti bez varovania zahájili streľbu ostrými nábojmi. Napriek následnému rozkazu k zastaveniu paľby vypálili vojaci ešte viac než stovku nábojov do utekajúceho davu. Výsledkom armádneho vyčíňania bolo 14 mŕtvych a 27 postrelených občanov. 5 ľudí bolo zastrelených vo chvíli, keď sa snažili pomôcť raneným.
Napriek tvrdeniu vojakov, ktorí sa obhajovali tým, že sa dostali pod paľbu, potvrdili všetci svedkovia vrátane britských a írskych novinárov, že vojaci strieľali do neozbrojeného davu.
Ani u jedného zo zabitých sa nenašli strelné zbrane, takisto expertízy nepreukázali stopy po výbušninách či strelnom prachu. Hoci v sprievode bolo niekoľko členov IRA, nikto z nich nebol ozbrojený. Vyšetrovacia komisia, ktorú nechal zriadiť v 90. rokoch britský premiér Tony Blair, zverejnila svoje definitívne stanovisko až v roku 2010.
Komisia zistila, že žiadny zo zabitých nebol ozbrojený a protestujúci nepredstavovali pre vojakov žiadne ohrozenie. Ministerský predseda David Cameron sa po zverejnení správy menom britskej vlády za udalosť ospravedlnil a zdôraznil, že nič podobné sa už nikdy nesmie stať.
Krvavá nedeľa sa stala zlomovým momentom v dejinách Severného Írska. Od tejto chvíle už neexistovala cesta späť a krajina sa na štvrť storočia ponorila do konfliktu na hrane občianskej vojny.
Nekonečný konflikt
IRA začala boj za definitívny odchod Britov zo Severného Írska za pomoci stoviek teroristických útokov. Armáda odpovedala represiami. V niekoľkých severoírskych mestách vznikli lokality chránené ozbrojenými dobrovoľníkmi z IRA.
Sem nemali prístup ani protestanti, ani britská armáda. IRA chcela primárne spôsobiť kolaps severoírskej štátnej správy a útokmi ochromiť britskú armádu. Dočasné prímerie a snaha o dohodu v roku 1975 neviedli k žiadnemu výsledku a IRA sa vydala na cestu tzv. Dlhej vojny, ktorá počítala s tým, že boj za zjednotenie Írska bude trvať mnoho rokov.
Útoky na britských vojakov mali viesť k tlaku britskej verejnosti na odchod zo Severného Írska, bombové útoky na finančné centrá zas narušovali fungovanie samosprávy. Dochádzalo k výbuchom v obchodných domoch a krčmách ako v Severnom Írsku, tak i v Anglicku.
IRA väčšinou políciu telefonicky varovala a umožnila tak priestory vypratať, v mnohých prípadoch však prišlo varovanie neskoro a zahynulo mnoho nevinných obetí. Jeden z najznámejších prípadov sa stal už počas júla roku 1972. Na tzv. Krvavý piatok rozmiestnili útočníci v Belfaste počas 75 minút 21 výbušnín.
IRA pred útokmi telefonicky varovala a väčšinu miest sa britskej armáde a severoírskym zložkám podarilo vypratať. V dvoch prípadoch ale varovanie prišlo neskoro alebo sa ich preťažené bezpečnostné zložky rozhodli z nejakého dôvodu ignorovať.
Obe výbušniny nastražené v autách si dokopy vyžiadali 9 obetí, z ktorých 7 boli bežní civilisti a dvaja britskí vojaci. To výrazne spochybnilo doterajšiu rétoriku IRA, podľa ktorej sa organizácia snažila vyhnúť nevinným civilným obetiam.
Akcia takisto vyvolala odvetu britskej armády. O desať dní neskôr poslali Briti 5 000 vojakov s obrnenými autami a buldozérmi, aby zborili opevnenie, ktoré už viac ako rok chránilo katolícku časť mesta Derry. Bojovníci IRA boli nútení stiahnuť sa z mesta.
Ako odplatu nechali vybuchnúť v neďalekej dedine Claudy tri autá - explózia si vyžiadala ďalších 9 životov, všetci mŕtvi boli civilisti. Hoci IRA zodpovednosť odmietala, bolo zjavné, že za útokom stáli katolícki radikáli napojení na írskych rebelov.
Britská vláda sa potom rozhodla, že nechá vybudovať sídla pre vojenské posádky priamo v mestách. Strážne veže, múry obohnané ostnatým drôtom, všadeprítomné kamery a vojaci so zbraňami sa stali každodennou súčasťou života a pripomínali Írom britskú "okupáciu".
Permanentná vojna, ktorá si vyžiadala stovky obetí na oboch stranách konfliktu, potom trvala niekoľko ďalších rokov. V roku 1974 na seba IRA upozornila sériou bombových útokov v Anglicku, kde sa hlavným cieľom stalo niekoľko klubov a krčiem v Birminghame. Útoky si tu vyžiadali 21 obetí a 150 zranených.
Labouristická vláda reagovala presadením protiteroristického zákona, ktorý jej umožňoval vykázať z územia Anglicka, Škótska a Walesu každého, koho polícia podozrievala zo spolupráce s teroristami.
Zákon takisto umožňoval polícii držať kohokoľvek bez obvinenia vo väzení po dobu siedmich dní. IRA však nevsádzala iba na použitie sily. V snahe o vyhnanie Britov úzko spolupracovala s politickou stranou Sinn Féin, ktorá predstavovala politickú a propagandistickú stranu boja za samostatnosť.
Atentát na kráľovskú rodinu
Teroristické útoky vyvrcholili v auguste 1979 zavraždením posledného indického miestokráľa a člena kráľovskej rodiny Louisa Mountbattena. 79-ročný lord trávil prázdniny na svojom írskom sídle len niekoľko kilometrov od severoírskych hraníc. Na loď, s ktorou sa Mountbatten chystal spolu s priateľmi na rybolov, sa členovi IRA podarilo tajne pripevniť 23 kilovú výbušninu.
Po tom, čo jachta vyplávala od pobrežia, bola nálož aktivovaná za pomoci rádiového signálu. Výbuch rozmetal loď na kusy a vedľa Mountbattena zahynul aj jeho 14-ročný vnuk a dvaja ďalší ľudia na palube. Vražda člena kráľovskej rodiny spôsobila šok a opäť pripomenula Britom dianie v Severnom Írsku.
Ešte v ten deň došlo k ďalšiemu útoku na britských vojakov pri mestečku Warrenpoint, ktorý sa stal jedným z najúspešnejších útokov IRA na britské sily v Severnom Írsku. Kolóna ozbrojencov bola zasiahnutá explóziou vozidla naloženého výbušninami.
Útok si vyžiadal niekoľko obetí. Zvyšní vojaci narýchlo povolali posily a na rozkaz veliteľa sa rýchlo ukryli v troskách neďalekého domu. Presne s tým však teroristi počítali. Krátko na to odpálili druhú nálož ukrytú medzi troskami domu.
Nemilosrdne pripravený útok si vyžiadal životy 18 vojakov. Tento triumf sa stal pre IRA symbolickým po tom, čo sa zistilo, že mŕtvi patrili k 1. výsadkovému pluku, teda k jednotke, ktorá niesla zodpovednosť za streľbu počas smutne preslávenej Krvavej nedele.
Hoci sa IRA považovala za politický odboj, odmietla vláda Margaret Thatcherovej zadržaným členom naďalej priznávať špeciálny štatút politického väzňa a nakladala s nimi ako s bežnými kriminálnikmi. To viedlo k protestom zadržaných, ktoré v roku 1981 vyvrcholili vyhlásením hladovky a smrti niekoľkých väzňov.
Spočiatku chabo vyzbrojená IRA získavala zbrane a materiálnu podporu často od írskych emigrantov z USA, zbrane im ale dodával napríklad aj líbyjský vodca Muammar Kaddáfí.
Počiatočné sympatie väčšiny svetovej verejnosti však IRA stratila útokmi, pri ktorých okrem vojakov a významných politických činiteľoch prišlo o život mnoho nevinných civilistov.
Unionisti ale často oplácali rovnakou mincou. Prvou obeťou sa paradoxne stal umiernený protestant John Turnly, ktorý kandidoval vo voľbách proti militantnému presbyteriánskemu kňazovi Ianovi Paisleymu.
Po rade ďalších vrážd obviňovali republikáni britskú armádu, že k popravám dochádza za jej aktívnej účasti alebo že sa minimálne nesnaží násiliu zabrániť. IRA potom vyriešila problém po svojom. Členovia organizácie vtrhli do domou popredných unionistických politikov Jamesa a Normana Strongeových a oboch na mieste zastrelili.
V nasledujúcom vyhlásení varovala IRA unionistov, že ak vraždy katolíkov neustanú, bude v likvidácii politikov pokračovať. Unionisti potom útoky skutočne zastavili.
Cesta k zmiereniu
Skutočnosť, že ani jedna zo strán nie je schopná docieliť definitivního úspechu, viedla v polovici 80. rokov k snahe konflikt riešiť dohodou. Líder katolíkov Gerry Adams začal vyjednávať s predstaviteľmi ďalších strán a tajne priamo so zástupcami britskej vlády.
Krátke prímerie sa podarilo vyjednať až počas 90. rokov. Žiadne z nich však nemalo dlhé trvanie. Až nástup labouristov pod vedením Tonyho Blaira v roku 1997 priniesol šancu na mier.
IRA najprv vyhlásila prímerie a následná belfastská dohoda, ktorá garantovala pomerne vyvážené práva pre obe strany, znamenala snáď už definitívne ukončenie konfliktu.
Za celú dobu trvania si násilie vyžiadalo viac ako 3 500 mŕtvych (polovicu tvorili civilisti) a 50 000 zranených. V roku 2005 vyzvala IRA svojich členov k odzbrojeniu. Nový výbuch násilia nepriniesol ani krátky nástup radikálneho Iana Paisleyho do čela severoírskej vlády v roku 2007.
Budúcnosť Severného Írska tak zostáva naďalej otvorená, i keď samotné prieskumy z roku 2015 ukazujú, že zjednotenie ostrova si žiada iba 30 % obyvateľov Severného Írska. Príchod Brexitu však tieto karty znovu zamiešal.
