Skutočne má situácia, v ktorej sa ocitneme, väčší vplyv na naše správanie ako my sami?
Bolo slnečné nedeľné ráno, keď sa pred domami dvanástich mladých mužov zjavila hliadka polície, aby ich prišla zatknúť za zločin ozbrojenej lúpeže a vlámania. „Páchatelia“ si môžu iba domýšľať, že zatýkanie je súčasťou istého inzerátu, na ktorý sa prihlásili s cieľom privyrobiť si.
Aby vyzerala situácia čo najvierohodnejšie, policajné autá aj policajti v uniformách sú skutoční. Zaskočeným dobrovoľníkom sú pritom oznámené obvinenia aj práva, ktoré ako podozriví majú. Následne sú opretí o policajné auto a spútaní, veľakrát za prítomnosti zvedavých susedov. Muži sú naložení na zadné sedadlá policajného auta a za zvukov sirén odvezení na policajnú stanicu, kde sú niekoľko hodín ponechaní osamote v cele so zaviazanými očami, aby rozmýšľali nad svojím osudom alebo aby sa im nepríjemný životný zážitok dostal čo najviac pod kožu.
Nič netušiaci dobrovolníci sú odvážaní políciou
Zhruba takto začínal slávny sociálny experiment amerického psychológa Philipa Zimbarda, ktorý sa zapísal do histórie ako Stanfordský väzenský experiment. Pri jeho dôkladnom plánovaní mal jasnú predstavu. Najbližších 14 dní bude simulovať vybraným dobrovoľníkom väzenské prostredie a skúmať ich správanie. Dobrovoľníkom boli v procese výberu pokladané mnohé otázky a boli taktiež vystavení viacerým testom a dotazníkom, aby tak experimentátori eliminovali mužov s pochybnou históriou či psychickými problémami. Vzorka 24 mužov teda predstavovala úplne zdravých jedincov, ktorí boli následne na „väzňov“ a „dozorcov“ rozdelení úplne náhodne pomocou mince.
Experiment však napokon končí iba po šiestich dňoch, keď sa dvaja z väzňov psychicky zrútia po násilnom správaní sa dozorcov. Do experimentu boli pritom vybraní iba normálni, psychicky zdraví jedinci. Odkiaľ sa teda zobralo zlo, ktoré sa vo falošnej väznici začalo objavovať už pár hodín od spustenia celého pokusu? Na otázku, kde sa v obyčajných a na prvý pohľad „dobrých“ ľuďoch berie zlo, hľadal odpoveď nie len Phillip Zimbardo, autor experimentu, ale aj mnohí ďalší (Stanley Milgram – Milgramov experiment, Solomon Asch atď.)
Philip Zimbardo
Problémom však dlhé roky bolo, že sa všetci sústredili na samotných dobrovoľníkov, ktorí tieto experimenty podstupovali. Skúmali ich osobnosť, hodnoty inteligenčného a emočného kvocientu, zážitky a traumy. V konečnom dôsledku bolo ale v podstate jedno, o akého človeka sa jednalo, v situácii, ktorej boli všetci vystavení, sa chovali totožne. Práve vtedy začali uvažovať viac nad samotnou situáciou, ktorej sú ľudia vystavení, ako nad jednotlivcami samotnými.
Vráťme sa opäť k Stanfordskému experimentu. Aby bol v „odsúdených“ vzbudení ozajstný pocit väzňov, na začiatku pokusu im bola vydaná uniforma, ktorá pozostávala z jednofarebných šiat. Tie museli navyše nosiť bez spodného prádla. Na hrudníku a chrbte mal pritom každý svoje vlastné identifikačné číslo. Na týchto pár dní mali totiž úplne zabudnúť na svoje mená, stali sa z nich iba čísla. Na pravý členok navyše každý vyfasoval ťažkú reťaz, ktorú musel po celú dobu experimentu nosiť. Na zakrytie vlasov boli použité dámske pančuchy.
Už pri čítaní týchto riadkov vám musí byť jasné, o čo Zimbardovi išlo. V každom imaginárnom väzňovi chcel maximálne potlačiť všetku individualitu a jedinečnosť, resp. ľudskosť. Ide o proces tzv. dehumanizácie. To isté spravil aj s dozorcami, avšak presne opačným spôsobom. Pretransformovať dozorcov tak, aby z každého vyžarovala autorita a rešpekt.
Dozorcovia sú teda oblečení do autoritatívnych uniforiem, ktoré dopĺňajú zrkadlové okuliare na zabránenie akéhokoľvek očného kontaktu, putá a obušky. Zatiaľ čo polovica dobrovoľníkov mala byt maximálne ponížená a ich sebavedomie v okamžiku zašliapnuté, druhej polovici mala vzrásť moc a sebahodnota raketovým tempom.
Uvedení do situácie imaginárneho väzenia začínajú prvé prejavy autoritatívneho správania dozorcov už pri samotnej prehliadke nahých väzňov a neskôr aj ich nástupe. Práve pri spomínanom nástupe sa odohráva najväčšia časť šikany. Na príkaz len 18-ročného študenta sú väzni vyzvaní, aby svoje čísla spievali a následne spravili 10 kľukov. A opakujú to až dovtedy, kým sa to dozorcom nezdá dokonalé. Spočiatku to berú aj väzni ako neškodné žarty a spestrenie celého pokusu, no na druhý deň už sa smeje len málokto.
O 2:30 sú väzni prebudení silným hvízdaním, idú si trénovať zapamätanie svojich nových číselných označení. Takéto tréningy sa objavovali niekoľkokrát za každú smenu, často aj v noci. Pri nespolupracovaní bol väznom udelený trest v podobe kľukov. Experimentátorom sa spočiatku nezdal trest ako vhodný do väzenského prostredia, no keď sa v zapätí dozvedeli, že obdobné formy trestov sa používali aj v koncentračných nacistických táboroch, názor zmenili. Obyčajné kľuky začali navyše čoskoro spestrovať. Dozorcovia si na väzňov začali pri kľukoch sadať, pokladať nohy a podobne.
Nehumánne správanie rástlo raketovým tempom. Už počas prvých 24 hodín zažívali väzni neobyčajné pocity poníženia, avšak deň sa zaobišiel bez väčšieho incidentu. O to viac boli experimentátori prekvapení, keď sa druhého rána rozhodli väzni odštartovať vzburu a totálnu rebéliu. Odtrhli si svoje identifikačné čísla, zahodili čiapky a matracmi a posteľami zabarikádovali vstupy do izieb. Dozorcovia začali byť nervózni a nahnevaní, nevedeli, ako majú v danej situácii reagovať.
Od experimentátorov však dostali voľnú ruku, aby urobili všetko pre nastolenie poriadku vo väzení. Na pomoc si preto povolali svojich kolegov, ktorí mali práve voľno a spoločne sa rozhodli pre použite hrubej sily. Ako ideálne sa im javilo použitie hasiaceho prístroja, ktorý bol na mieste voľne dostupný. Následne vnikli do každej z izieb, kde zbavili väzňov oblečenia a zabavili im matrace. Niektorých poslali „na samotku“. Psychický aj fyzický teror väzňov sa každým dňom stupňoval, až musel byť napokon experiment pre bezpečnosť dobrovoľníkov prerušený.
Ako Zimbardo po dlhom skúmaní zistil, dôležitým aspektom pri Luciferovom efekte je proces dehumanizácie, ktorý som spomínal vyššie. Dehumanizácia akejkoľvek skupiny sa stáva hlavným katalyzátorom pre nepriaznivé zaobchádzanie s ňou. Tento proces by sa dal zjednodušene vystihnúť ako potlačenie ľudskosti v človeku.
Azda najznámejší príklad dehumanizácie Zimbardovi poskytol Hitler a jeho zaobchádzanie so Židmi. Hitlerova propaganda zobrazovala Židov iba v negatívnom svetle. Ukazoval ich ako chamtivých, s nižšou inteligenciou a degenerovanou povahou. Pre ich odlíšenie začal používať židovské hviezdy. V táboroch proces vrcholil odobraním vlastného oblečenia, oholením hlavy, nahradením mena číselným kódom a napokon aj vychudnuté telá z nedostatku stravy poslúžili na to, aby už viac nevyzerali ako ľudia.
Samostatnou kapitolou je odhalenie hrôzostrašných skutočností o väznici Abu Ghraib, kde mali byť v rokoch 2003 až 2006 mučení teroristi americkou armádou. Na prípad bol povolaný aj sám Zimbardo, ktorý mal jednotlivé činy skúmať z odborného hľadiska. A keďže sa mi zdá táto udalosť ako nesmierne zaujímavá, je určite hodná vlastného článku, ktorý prinesiem v dohľadnej dobe.
Na záver uvediem niektoré Zimbardove odporúčania na to, ako by sme sa mali vyhnúť Luciferovmu efektu. Mali by sme si pripustiť chyby, byť opatrní a kritickí voči skutkom druhých ľudí, mať jasno o tom, kto sme a niesť zodpovednosť za svoje vlastné činy, rešpektovať autoritu, ale odmietať nespravodlivú autoritu, zamyslieť sa nad časovým kontextom ( rozhodnutia prijaté teraz majú dlhodobé následky).
