Jeden z najznámejších psychologických experimentov preukázal, že ľudia bezhlavo konajú na príkazy autority.
Ak by vám niekto prikázal, aby ste po každej nesprávnej odpovedi dali elektrický šok neznámemu mužovi v druhej miestnosti, spravíte tak? Určite väčšina odpovie, že nie, fakt je ale ten, že by ste to s najväčšou pravdepodobnosťou spravili, a to dokonca opakovane. Síce by vám to bolo nepríjemné a pokúšali by ste sa vzdorovať, no v konaní by ste pokračovali. Skrátka by ste poslúchali príkazy autority. Presne tento fenomén správania začal v 60. rokoch minulého storočia skúmať Stanley Milgram, americký sociálny psychológ, ktorého natoľko zaujal súdny proces Adolfa Eichmanna, že sa pustil do experimentov.
Ak náhodou neviete kto je Adolf Eichmann, je to jeden z hlavných organizátorov nacistického holokaustu a koncentračných táborov, ktorému sa po 2. svetovej vojne podarilo uprchnúť do Argentíny, kde sa dlhé roky svojmu trestu vyhýbal. V roku 1960 sa však aj jemu dostalo spravodlivosti, keď sa postavil pred súd, ktorý ho bez milosti poslal na popravu. Čo ale odbornú i laickú verejnosť zaujalo na súde najviac, bolo, že Adolf Eichmann sa cítil absolútne nevinný. Odvolával sa na to, že iba poslúchal rozkazy, ktoré mu dávali nadriadení. Jeho postoj zaujal Stanleyho Milgrama natoľko, až sa rozhodol vykonať na danú problematiku experiment, ktorý je dnes po celom svete preslávený ako „Milgramov epxeriment“.
Adolf Eichmann
V roku 1960, teda rok po Eichmannovom súde, začal Milgram dávať dokopy tím ľudí a hľadať dobrovoľníkov. Subjekty sa rozhodol zháňať prostredníctvom inzerátu, ktorý uverejnil v novinách. V ňom uviedol, že hľadá dobrovoľníkov (prv mužov) na experimenty s pamäťou a s učením pre Yale University, pričom za hodinu sľuboval odmenu 4,50. Takýmto spôsobom si zabezpečil širokú vzorku ľudí, keďže na inzerát reagovali ako vysokoškolsky vzdelaní jedinci, tak muži z robotníckej triedy, čo relevantnosť celého experimentu len podčiarkovalo.
Účastník prišiel do haly v univerzitnom areáli spolu s komplicom experimentátora, ktorý hral druhého účastníka. Na mieste im bolo oznámené, že sa zúčastnia štúdie, ktorá testuje účinok trestu na proces učenia. Aby určili, kto bude „učiteľ“ a kto „žiak“, pred samotným experimentom si dobrovoľník vybral z dvoch papierikov, pričom na oboch bolo samozrejme napísané „učiteľ“ (keďže „žiak“ spolupracoval s experimentátormi).
Následne boli obaja usadení do rozdielnych miestností tak, aby na seba nevideli, no mohli spolu hovoriť pomocou mikrofónov. Tesne pred začatím experimentu ešte „žiak“ v jednej z verzií spomenul, že ma choré srdce, na čo mu autorita v šedom plášti ozrejmila bezpečnosť celého procesu. „Učitelovi“ bol na začiatok daný 45-voltový šok z generátora elektrošokov, aby vedel, aký pocit elektrošoky spôsobujú.
Náhľad experimentu a inzerát uverejnený v novinách
Zastavme sa na chvíľu pri onom prístroji, ktorý mal elektrošoky dávať. Tie boli rozdelené do ôsmich kategórií - ľahký šok (15 – 60 voltov), mierny šok (75 – 120 voltov), silný šok (135 – 180 voltov), veľmi silný šok (195 – 240 voltov), intenzívny šok (255 – 300 voltov), extrémne intenzívny šok (315 – 360 voltov), nebezpečenstvo: ťažký šok (375 – 420 voltov), XXX (435 – 450 voltov). Ku každej intenzite šoku bolo priradené samostatné tlačidlo. Na prístroji sa tak celkovo nachádzalo 30 spínačov.
Vráťme sa však naspäť k experimentu. „Učiteľ“ dostal zoznam dvojíc slov, ktoré mal „žiaka“ postupne učiť. Jednotlivé páry slov začal „žiakovi“ čítať. Po prečítaní všetkých dvojíc začal s menovaním iba prvého slova z dvojice, pričom ponúkol „žiakovi“ 4 možné odpovede druhého slova. Komplic stláčal gombík (od 1 po 4), aby tak vyjadril svoju odpoveď. Ak bolo doplnené slovo správne, pokračovalo sa v ďalšej dvojici, no ak bola odpoveď nesprávna, bol „učiteľ“ inštruovaný, aby „žiakovi“ uštedril elektrický šok. Postupne sa išlo od najslabšieho po najsilnejší. Zo začiatku zväčša nikto nenamietal, veď elektrické šoky boli slabé, no so stupňujúcou sa intenzitou elektrošokov odporu pribúdalo.
Samozrejme, že „žiak“ žiadne reálne šoky nedostával, no „učiteľ“ bol presvedčený o opaku. K dotváraniu celkovej atmosféry slúžil aj magnetofón, ktorý mal „žiak“ v miestnosti. Pomocou neho prehrával nahrané zvuky pre každú úroveň šoku. Na vyšších úrovniach začal žiak/herec búchať o stenu, sťažovať sa na jeho srdcovú chorobu a žiadať, aby ho z miestnosti okamžite pustili. Po spomínaných hereckých výkonoch zostal „žiak“ napokon bez reakcie, na ďalšie otázky ohľadom slov už neodpovedal a sťažnosti taktiež utíchli.
V tejto fáze experimentu začalo veľa subjektov vykazovať strach o „žiaka“. Experimentátora, ktorý bol po celý čas so subjektami v miestnosti, žiadali o ukončenie experimentu, na čo od neho dostávali dopredu pripravené povzbudzovacie frázy v nasledovnom poradí.
- Prosím vás, pokračujte.
- Experiment vyžaduje, aby ste pokračovali, prosím vytrvajte.
- Je nevyhnutné, aby ste pokračovali.
- Nemáte na výber, musíte pokračovať.
Akonáhle žiadal subjekt aj po všetkých štyroch frázach proces ukončiť, experiment bol zastavený, no na počudovanie sa tak stávalo iba ojedinele. V normálnych prípadoch sa experiment ukončil až po tom, čo „žiaka“ vystavil 450-voltovému šoku 3x po sebe. Po ukončení experimentu subjektom jeho pravý zmysel odhalili a následne sa pýtali na celý rad vecí. Ako sa pri spôsobovaní bolesti cudzej osobe cítili, aký mali pocit z experimentátora v plášti, ktorý bol po celý čas s nimi a napokon, prečo konali tak ako konali.
Pred samotným experimentom zhotovil Milgram prieskum medzi kolegami o tom, aké výsledky odhadujú. Psychológovia boli jednohlasne presvedčení, že po spínač s označením „450 voltov“ príde len zopár sadistov. Realita však bola od očakávaní na míle vzdialená. V prvom pokuse, ktorého sa zúčastnilo 40 mužov, až 27, teda 65%, vykonalo záverečný 450 – voltový šok. 300 – voltovú hranicu pritom prekonali všetci. I keď boli u väčšiny účastníkov pozorované nepríjemné pocity, ktoré pri spôsobovaní bolesti prežívali, iba vo výnimočných prípadoch sa dokázali vzoprieť autorite v plášti. Na otázku, prečo to robili, odpovedali subjekty zväčša v tom zmysle, že iba poslúchali príkazy.
Milgram vykonal dokopy 19 variácií tohto experimentu, ktoré opisuje aj vo svojej knihe Obedience to Authority: An Experimental View (na Slovensku predávaná pod názvom „Poslušnosť voči autorite: experimentálny prístup“). V jednotlivých variantoch menil blízkosť žiaka aj autority, aby tak zistil, kedy bude poslušnosť klesať a kedy stúpať. V jednom z pokusov boli účastníkmi výhradne ženy, čím chcel zistiť, či existujú rozdiely v poslušnosti u mužov a žien (poslušnosť sa významne nelíšila). V inej verzii zasa opustil nablýskané univerzitné priestory a prenajal si skromný úrad na okraji mesta, aby sa na oko od Yale úplne dištancoval. Výsledky sa však významne nelíšili. Na záver uvediem známy Milgramov výrok: „Mohol byť Eichmann a mnoho jeho spolupáchateľov pri Holokauste len vykonávateľmi rozkazov? Môžeme ich všetkých nazývať spolupáchateľmi?“
