Moderné otroctvo nie je ani zďaleka problémom minulosti.
Neprejde takmer ani deň bez toho, aby sa Severná Kórea neobjavila v médiách. Posledné mesiace sa okrem negatívnych správ začali objavovať aj pozitívne informácie o tom, ako Kim Čong-un plánuje zbaviť krajinu jadrových zbraní a chce ju viac otvoriť svetu.
Od historického stretnutia medzi severokórejským diktátorom a juhokórejským prezidentom prešlo len zopár týždňov a Kim Čong-un už spokojne sedel v Singapure, kde sa stretával s americkým prezidentom. Obaja podpísali memorandum, v ktorom síce Severná Kórea prisľúbila denuklearizáciu, ale nijak oficiálne sa k nej nezaviazala. Napriek zdanlivo pozitívnemu vývoju v izolovanej krajine netreba zabúdať na to, aké hrôzy v nej ľudia prežívajú každý deň.
Zrejme by si nikdy netipoval, že severokórejský režim bol dlhé roky a ešte aj stále je čiastočne financovaný priamo zo srdca Európskej únie. Ako v detailnom videu pred dvomi rokmi informovali aj VICE News, diktátorovi neposielajú peniaze vlády jednotlivých krajín, ale severokórejskí pracovníci, ktorí aj v tejto chvíli pôsobia v Poľsku. Pred rokmi však Poľsko nebolo jedinou krajinou, kde pracovníci z KĽDR zarábali pre diktátora peniaze. Medzi rokmi 2000 a 2002 pracovala skupina severokórejských žien v továrni na výrobu topánok priamo v Česku, avšak momentálne je situácie rozdielna.
Testovanie balistických rakiet, porušovanie základných ľudských práv a neustála provokácia zo strany KĽDR zapríčinili uvalenie mnohých komplexných sankcií. Aj keď sankcie zo strany Organizácie Spojených národov už v minulosti zakazovali krajinám vydávať pracovné povolenia a dočasné povolenia na pobyt občanom Severnej Kórey, krajiny ako Poľsko a Malta, čiže členovia Európskej únie, dlhé roky pracovníkov z izolovanej diktatúry v Ázii veselo prijímali.
Manažérka poľskej firmy sa pre New York Times vyjadrila, že so Severnou Kóreou začala spolupracovať už v roku 2007 a odvtedy priviedla do Poľska tisíce pracovníkov, pričom nešlo o prvý príchod moderných otrokov do Európskej únie. Ona len prebrala agendu po inej poľskej firme.
Pomenovanie moderný otrok pritom nie je iba prehnaný termín, pomocou ktorého chcú médiá zaujať čitateľov. Podmienky jednotlivých pracovníkov skutočne príliš desivo pripomínajú otroctvo. Pracovníci si nenechávajú svoje výplaty. Nejde o to, že by nechceli a najradšej by všetky peniaze odovzdali strane, ale skôr o to, že tak musia urobiť.
Odhady uvádzajú, že každý pracovník odvádza režimu od 30 do 80 percent svojej výplaty, pričom zostatok si necháva na nákup jedla v mieste výkonu práce, ubytovanie a na úspory. Analýzy skúmajúce pracovnú aktivitu občanov Severnej Kórey mimo domovskej krajiny odhadujú počet pracovníkov na približne 150-tisíc po celom svete. Najviac z nich pracuje v Číne, Rusku či Nepále. V praxi to znamená, že diktátorský režim dokáže pomocou otrokov v zahraničí zarobiť aj 500 miliónov eur ročne len na tom, čo mu pracovníci odvedú.
Každodenný život severokórejského pracovníka v Európe by sa dal charakterizovať slovom izolácia. Aj keď spomínaná manažérka poľskej firmy v médiách tvrdila, že jej severokórejskí zamestnanci chodievajú popíjať s Poliakmi do barov, nie je to pravda. Obmedzený režim znamená, že skoro ráno dopravia zamestnancov na miesto výkonu práce, čo je najčastejšie výstavba budov, pestovanie plodín či práca v lodeniciach, a po približne 11 až 12 hodinách sú pracovníci zase odvezení naspäť domov.
Slovom domov označujú najčastejšie izolované prenajaté domy, kde spávajú viacerí ľudia v jednej izbe, a majú zakázané vychádzať a komunikovať s miestnymi obyvateľmi. Občas dostanú šancu zájsť do potravín či na trh, ale zvyčajne sa musia držať v skupinách. Vnútri domov majú k dispozícii len materiály schválené režimom, takže nemôžu pozerať európske ani americké filmy, seriály a počúvanie západnej hudby je rovnako vylúčené. Žiadne tvrdenia o fungujúcej integrácii severokórejských občanov do poľskej spoločnosti teda nie sú založené na pravde
Ako je však možné, že ľudia odcházajú do moderného otroctva zo Severnej Kórey a nepokúšajú sa v Európe utiecť a začať nový život? Vysvetlenie je jednoduché. Do zahraničia majú šancu vycestovať zvyčajne len muži, ktorí sú ženatí a majú vlastné rodiny. Práve rodiny plnia funkciu rukojemníka. Režim udržiava disciplínu a poriadok vďaka tomu, že pri úteku by celá rodina pracovníka zomrela.
Vybratí pracovníci sú samozrejme preverovaní a musia prisahať vernosť režimu, inak by sa do zahraničia nedostali. Existujú aj príbehy o tom, ako sa bežní občania snažili podplatiť ľudí v administratíve, pretože chceli z krajiny čo najskôr odísť, pokojne aj pracovať do zahraničného otroctva. Situácia v KĽDR vie byť mimoriadne zlá a ak človek hladuje, nemá inú možnosť. Pracovníci sa však pre médiá, ktoré sa ich z času na čas snažili odchytiť pri odchode alebo príchode z práce, vyjadrovali o tom, ako majú nárok na návštevu rodnej krajiny po dvoch či troch odpracovaných rokoch.
Na problematiku severokórejských občanov pracujúcich v Poľsku upozornila obrovská tragédia spred štyroch rokov. V roku 2014 uhorel v poľskom meste Gdyňa pracovník zo Severnej Kórey pri zváraní. Zamestnal sa ako zvárač v lodenici Crist, kde sa konštruujú a opravujú aj lode z flotíl členských štátov NATO, a zomrel kvôli nevhodnému horľavému ochrannému obleku, ktorý zbĺkol.
Médiám začalo byť podozrivé, prečo by mal severokórejský občan pracovať ako zvárač v Poľsku, a tak sa prípadu začali bližšie venovať. Paradoxne vyznieva aj fakt, že viaceré miesta, na ktorých občania KĽDR pracovali, v minulosti dostali finančnú podporu priamo z Európskej únie a samotná Európska únia zakázala obnovovanie súčasných pracovných povolení pre Severokórejčanov len v októbri minulého roku.
Naši severní susedia však majú vo svojich interných štatistikách neporiadok. Médiá v minulosti viackrát žiadali oficiálne informácie o počtoch severokórejských občanov zamestnaných v Poľsku, lenže regionálne úrady často nenahlasovali svoju kompletnú aktivitu v oblasti udeľovania pracovných či pobytových povolení, a tak neboli čísla nikdy presné. Momentálne by malo v Poľsku stále pracovať približne 400 až 800 Severokórejčanov.
Po veľkom prejave nespokojnosti zo strany Organizácie Spojených národov a mnohých krajín aj Poľsko konečne pristúpilo k radikálnejším opatreniam proti rozvoju moderného otroctva na svojom území. OSN nariadilo krajinám, aby prestali pracovníkom z KĽDR vydávať víza a do dvoch rokov ich poslali naspäť domov, k čomu sa zaviazali aj naši susedia. Už v prebiehajúcom roku by malo z Poľska odísť 40 percent všetkých Severokórejčanov a v roku 2019 by tak malo urobiť ďalších 30 percent pracovníkov.
Situácia je hrozivá nielen v Poľsku, ale aj v oveľa prominentnejších krajinách, kde občania KĽDR pracujú. V apríli sa štáb z BBC vybral do ruského Vladivostoku, aby sa pokúsil získať výpovede viacerých pracovníkov a jeden z nich svoj život opísal so slovami: „Je tu s vami zaobchádzané ako so psom. Musíte jesť odpadky. Musíte sa vzdať svojej ľudskosti.“
