V krajine je bežné umývať obrubníky handrou a prosíkať o jedlo. Prečo sa ale krajina dostala do takejto chudoby?
V našom poslednom náučnom článku o KĽDR sme sa venovali prvej polovici dvadsiateho storočia a bližšie sme si vysvetlili, prečo sa totalitná Severná Kórea nachádza v kritickom stave plnom tajomstiev, v akom je dnes. Po Kórejskej vojne sa krajina stala samostatnou a začal sa v nej tvoriť systém plný kontroly, teroru a hladu.
Prečo muži ako bežnú prácu kosia trávu kosákom, deti zametajú cesty alebo prečo musia obyvatelia na povel plakať pred sochou ich večného vodcu Kim Ir-sena? V dnešnom článku sa na časovej osi posunieme ďalej postupne až k súčasnosti a pozrieme sa na bežný život tamojších obyvateľov.
Ľud Severnej Kórey sa vymanil z nadvlády koloniálneho Japonska, ktoré prehralo 2. svetovú vojnu a postupne sa začal uberať vlastnou cestou. Kim Ir-senov neúspech násilne zjednotiť obe krajiny pod Sovietske komunistické krídla bol považovaný za víťazstvo vo vojne, pretože na svojej najvyššej pozícii ostal aj naďalej a viezol sa na podpore médií.
Keďže bol vrchným predstaviteľom jedinej vládnucej strany a veľkým obľúbencom ľudí, začal si tvoriť pod nohami pevnú zem a priklánať sa k smeru totality. Čo totalitarizmus vlastne znamená?
Takýto štát má vlastnú ideológiu, ktorú musia prijať všetci obyvatelia krajiny, jednu politickú stranu (väčšinou s jediným vodcom), totálnu kontrolu nad všetkými armádnymi zložkami a všeobecnou komunikáciou a v neposlednom rade dobre vybudovaný systém, vďaka ktorému kontroluje spoločnosť aj za pomoci policajných zložiek či teroru.
Je dôležité vedieť, že totalitný režim sa silne stavia aj proti náboženstvu. Niečo ako náboženská sloboda v Severnej Kórei neexistuje, pretože spoločnosť je podriadená práve onej ideológii štátu. A vy už asi tušíte, že Kimovi sa museli občania prispôsobiť. KĽDR sa začala riadiť chápaním, že celý okolitý svet je spiknutím proti ich vlastnému systému.
Severná Kórea vystupuje ako demokratická krajina postavená na centralizácii moci, pričom celý politický systém je postavený na spomenutej jednej strane. Moc sa predáva pokrvne a vodca krajiny má kompletnú právomoc nad celým dianím v štáte.
KĽDR v ďalších rokoch prevzala ústavu Socialistického zväzu a stala sa stalinistickým štátom. V roku 1955 bola Kim Ir-senom založená ideológia Čučche (angl. Juche). Samotný vodca vyzdvihuje kolektív nad individualitou, pretože individualita je prekážkou systému.
Kórejská strana práce s Kim Ir-senom (KSP) považuje čučche za doktrínu. Nie je to však jediná strana, aj keď to tak môže vyzerať. Existujú totiž ešte dve ďalšie strany (Kórejská sociálnodemokratická strana – 7,4% kresiel v parlamente a Čeondoistická strana Ch'ŏngu – 3,2%), avšak sú zo zákona povinné nasledovať rozhodnutia KSP (87,5%).
Na úlohu najvyššieho vládcu sú vždy usporiadané voľby. Obyvatelia si ale nemôžu z čoho vyberať – musia zakrúžkovať jediné meno na papieri a sú povinní hlasovať a ukázať svoju voľbu prisediacim autoritám. Preto má táto krajina najvyššiu volebnú účasť, a to takmer 100%. Nehlasujú len neprítomní v krajine.
Absurdnosťou pre nás je, že hlasy neostávajú anonymné. Pre úrady sú voľby nástrojom, ako kontrolovať ľudí. Absencia môže znamenať, že dotyčná osoba tajne emigrovala napríklad do Číny pre pracovnú príležitosť alebo cestuje po Severnej Kórei bez povolenia. Rovnako tak môže ísť o vojakov, ktorí dezertovali.
Úrady to vedia na základe volebného hlasu hneď zistiť a pre danú osobu to takmer vždy končí veľmi zle. A to aj v prípade, že sa rozhodne meno vodcu nezakrúžkovať.
Pri rozdelení krajín a následnej Kórejskej vojne bolo obyvateľstvo v mobilizovanom pohybe. Dôraz sa začal klásť aj na ekonomickú stránku krajiny a po bombardovaní zo strany USA bola potrebná celková reparácia štátu. Kim Ir-sen krátko po ukončení vojny zahájil pomerne ambiciózny plán, ktorý mal prebehnúť v rokoch 1954-56.
Jeho cieľom bolo podporiť najmä priemyselné odvetvie krajiny na úkor služieb, a to vďaka veľkorysej podpore Sovietskeho zväzu a Číny. Problémy boli ale aj u farmárov. Tí trpeli v predvojnovom období chudobou a Kim Ir-sen si to začal veľmi dobre uvedomovať.
Väčšinu fariem dokázal znárodniť pod družstvá a neskôr sa sám angažoval do práce častými návštevami, aby išiel Kórejčanom príkladom. A hoci boli v období rekonštrukcie potrebné všetky sily, obyvateľom sa pod vedením Kim Ir-sena podarilo krajinu posunúť k lepšiemu. Cieľom jeho kampane bolo, aby mali vedúci firiem osobný vzťah s tými najnižšími oddieleniami a ich pracovníkmi.
Štát sa ako celok mal stať nezávislý a zároveň aj sebestačný, samostatný. Dôraz sa kládol predovšetkým na zmaximalizovanie produkcie.
Hovoriac o samostatnosti, ZSSR a Čína, ktoré obe v minulosti podporovali Severnú Kóreu, proti sebe začali viesť vojnu o hranice. Na Kim Ir-senovi visela otázka, na stranu ktorej veľmoci sa postaví, keďže v ohrození bolo aj územie na samotnom severe jeho štátu. Napokon si však vybral kompletnú neutralitu a rozhodol sa nasledovať ideológiu čučche.
Kimova ideológia nebola dostatočne premyslená, a tak sa časom rozvíjala do svojej lepšej podoby. Následne došli zmeny aj vo vnútri samotnej KSP a Kim Ir-sen si svoju pozíciu upevnil čoraz viac. Svojich blízkych ľudí si staval do dôležitých pozícií a celé sa to spečatilo novou ústavou v roku 1972, ktorá len nahradila Stalinovu z roku 1948.
Aké zmeny priniesla? Názory vodcu boli nadradené legislatíve a nová ideológia nahradila komunizmus. Vznikol akýsi kult osobnosti – Kim Ir-sen bol vnímaný ako národný hrdina, slnko národa a najväčší líder. Obraz jeho tváre sa nachádzal v každom kúte krajiny a bol prakticky na každom kroku.
Vodcove narodeniny sa stali štátnym sviatkom a na jeho počesť sa písali knihy, básne a v podstate mu bola venovaná väčšina vtedajšej literatúry. Tvorili sa sochy, monumenty, krajina sa menila do jeho obrazu. Vďaka všetkým týmto príbehom v KĽDR vznikalo povedomie, že Kim Ir-sen je tým pravým vodcom, ktorý môže viesť štát. ,
Napokon bol prehlásený oným večným prezidentom a funkcia prezidenta bola zrušená. Pred samotným úmrtím si bol vedomý, aké riziko môže jeho smrť priniesť a moc predal svojmu najstaršiemu synovi Kim Čong-ilovi.
Kim Ir-sen
Po páde komunistického bloku v roku 1989 sa zastavili príjmy z Číny a ZSSR, čo krajinu zmenilo na totálne samostatnú a izolovanú. Stále pomerne chudobná KĽDR v tomto videla problém a musela za každú cenu posilniť ekonomiku. Kim Čong-il začal hroziť okolitým krajinám, najmä Južnej Kórei, výrobou jadrových zbraní, a tak mal v rukáve vydieranie, ktoré mu malo pomôcť získať peniaze.
Chudobný režim sa však dokázal ustáliť a nemení sa do dnešného dňa. Pred prelomom tisícročí prišla veľká hrozba v podobe hladomoru a chorôb, čo spomalilo predpokladaný populačný nárast a každý rok zomierali státisíce ľudí. Daň na živote si vzali aj pneumónia (zápal pľúc) a tuberkulóza. Poďme sa ale presunúť do súčasnosti a pozrieť sa lepšie na bežných ľudí.
KĽDR je zrejme poslednou krajinou, v ktorej by chcel žiť bežný človek. Obyvatelia sú izolovaní, čo znamená, že nemôžu cestovať do iných štátov. Ak sa chcú pohybovať po krajine, potrebujú na to špeciálne povolenie a dostávajú itinerár, kadiaľ a ako sa môžu pohybovať.
Ich vlastní susedia majú povinnosť nahlásiť autoritám akékoľvek neoprávnené správanie či názory – v skratke povedané, ľudia žijú v obrovskom strachu. Susedia by boli v prípade prezradenia štedro odmenení.
Už pár desiatok rokov sú generáciám vymývané mozgy. Predovšetkým už v mladom veku. Deti musia chápať pravidlá spoločenského správania Kim Ir-senovej ideológie a nie je nezvyčajnou vecou ukazovať im, ako môžu dopadnúť, ak jedno z nich porušia.
Príkladom by mohla byť jedna z mnohých reálnych situácii, počas ktorej bola hŕstka detí privedená na verejné priestranstvo a postavená pred muža a ženu priviazaných o drevený kôl. Policajti nahlas informovali, že muž spáchal krádež a žena sa pokúsila utiecť do Číny. Obaja boli, samozrejme, odsúdení a nasledovala verejná poprava.
Okrem toho sa musia mladiství povinne zúčastňovať Spartakiády. Niektorí z nich sa športovej udalosti snažia vyhýbať pobudovaním napríklad v podchodoch, pretože jednak oni, ale aj ostatní ľudia, sa musia tváriť, že pracujú.
Ale ako vyzerá práca v krajine s nulovou nezamestnanosťou vďaka komunizmu? Ženy umývajú obrubníky handrami, zametajú ulice či dokonca trhajú burinu na betónových podlažiach gigantických námestí pod monumentami hláv lídrov krajiny.
Muži nemajú veľmi odlišnú prácu. Ich dennou rutinou je práca vo firmách či upratovanie okolia – maľovanie stien alebo opravovanie verejných objektov.
Napriek tomu sa veľa z nich angažuje až v takých hraničných prácach, ako je napríklad trhanie trávy či kosenie mestských trávnikov, a to kosákom. Deti, napokon, chodia do školy a sú im tradične vymývané mozgy. Častokrát sú ale aj deti zapletené do rozličných typov prác – čistia hlavné cesty od špiny namiesto toho, aby sa vzdelávali.
Zametať cesty znie ako nebezpečná práca, avšak v KĽDR by sme len ťažko narazili na normálnu premávku. Cesty samotné zívajú prázdnotou a len sem-tam po nich prebehne nejaké to vozidlo.
MHD v krajine pôsobí skutočne zastaralo a dezolátne vozidlá slúžia už niekoľko desiatok rokov. Veľa súčiastok či rovno vozidiel bolo dovezených aj z bývalého Československa (značná podobnosť s našimi električkami) a za každých 50 000 kilometrov bez nehody si môže autobus na bočnú karosériu prilakovať červenú hviezdu.
Väčšina ľudí aj tak nedisponuje autom a pohybuje sa po meste buď na bicykli, alebo pešo. Obed už nie je úplne bežnou záležitosťou a niektorí rodičia majú problém uživiť svoje deti. Tie už od počiatku 90. rokov formovali akési skupinky – navzájom si dôverovali a spoločne kradli jedlo predavačom, ktorých pozornosť na chvíľu odviedli.
Jedlo ale vo všeobecnosti nie je veľmi chutné a etické. Nebol by problém stretnúť sa s polievkou zo psa a inými “lahôdkami“.
Propagandistický plagát
U nás v mestách na Slovensku premávajú z času na čas autá odkupujúce staré spotrebiče a súčiastky. V KĽDR je to však inak. Z megafónov nevyznievajú výzvy pre obyvateľov, aby sa zbavili svojho starého majetku, ale propagandistické myšlienky povzbudzujúce obyvateľov pri práci.
Amerika je prezentovaná ako zlo vyčkávajúce na hraniciach a Kim Čong-un je jediný, kto dokáže krajinu ochraňovať a udržiavať v bezpečí, v izolácii od okolitého sveta. Plagáty, typické ako ten vyššie, sú rozvešané aj na stenách budov.
Obyvatelia sú neustále uisťovaní a svojho vodcu majú dokonca až tak na očiach, že sa jeho meno nachádza aj na nálepkách všetkých prístrojov v nemocniciach, pretože on bol ten, kto im ich daroval a zaplatil, hoci je vodca považovaný za najchudobnejšieho v krajine.
Preto sú vodcovia všade vyzobrazovaní ako tí najlepší – sochy nadmerných rozmerov zdobia námestia a stoja pred budovami. Kim Čong-un však zatiaľ svoju sochu nemá, keďže sa jeho kult osobnosti ešte len buduje.
Občania, ktorí sú proti systému alebo majú odlišné názory, sú odvedení aj do koncentračných táborov, aké sme mali aj pri nás počas 2. svetovej vojny. Hoci ich existencia nie je potvrdená, množstvo uprchlíkov, ktorým sa podarilo utiecť z krajiny, ich prítomnosť potvrdilo.
Niektorí sa spojili so spoločnosťou Google a ich službou Google Earth s cieľom pomôcť tieto lokality nájsť a zmapovať ich. Pre nás, bežných ľudí, je existencia koncentrákov desivou nočnou morou, avšak ani my, ani svetové veľmoci s tým nemôžu nič urobiť.
Vezmime si ako príklad vojakov na pohraničnom území sediacich na brehu rieky. Tok prúdu sa zdá byť pomalý a každý z nich by rieku hravo dokázal preplávať. Je pravdou, že majú vyššie postavenie než bežní ľudia, avšak ani oni si nemôžu robiť, čo chcú.
Každý z nich veľmi dobre vie, že hoci má absolútnu slobodu na dosah, a to len v tejto konkrétnej situácii, nemôže sa jej chopiť. Dôvod? Existuje akési pravidlo dedičného hriechu. Znamená, že by si trest odniesli ich rodiny – generácie nad a pod danou osobou.
Systém KĽDR od svojich občanov požaduje, aby trúchlili pri spomínaní na svojich jediných vodcov a ich rodiny. Za normálnych okolností by v rôznych krajinách plakalo a smútilo len pár ľudí, ostatní by napríklad len stáli s kamenným výrazom na tvári.
V Kimovej krajine sa však všetci do jedného správajú priam hystericky, pretože ak by tak nepôsobili, bola by spochybnená ich vernosť krajine. Ale to, čo by divák videl ako plač a zármutok, je v skutočnosti číry strach. Pri pohrebe Kim Čong-ila sa jednotliví ľudia doslova hádzali o zem, vrieskali a nariekali, akoby prišli o celú svoju rodinu.
Istý americký študent Otto Warmbier si na návšteve v Pchjongjangu vzal z hotela propagandistický plagát s cieľom priniesť ho ako trofej do svojej domoviny. Za zločiny proti krajine a rozvracanie režimu následne dostal v rýchlom súdnom procese hneď pätnásť rokov natvrdo a dostávať ho z problémov musel samotný Donald Trump.
Často sa stáva, že do štátu prichádzajú zahraniční kresťanskí misionári, ktorí chcú šíriť kresťanstvo. Keď sú ale prichytení s Bibliou, vedia si v cele odsedieť aj doživotie, pretože ideológia je jediným “náboženstvom“, ktoré sa má nasledovať.
KĽDR nie je hrozbou len pre turistov. V globálnom meradle robí poriadne problémy a testovanie rakiet priamo pod dohľadom vodcu vyvoláva vo svete určité obavy a napätie. V prípade vojny by bola KĽDR takmer v momente zničená. Pchjongjang bol už veľakrát vyzvaný k zastaveniu testov jadrových rakiet.
Krajina však na oplátku vyzýva USA a Južnú Kóreu k zastaveniu všetkých ich vojenských manévrov. Moskva ako ďalší protihráč nepodporuje záujmy KĽDR v snahe stať sa jadrovou veľmocou.
Od posledného testu v novembri 2017 Severná Kórea nevypustila do vzduchu žiadnu ďalšiu raketu. Posledný škúšaný Hwasong-15 by bez problémov doletel do vnútrozemia USA a nerobilo by mu problém zasiahnuť Washington. Predpokladá sa, že výbuch by zničil skutočne veľkú časť Spojených štátov. Ako sa ale izolovanému režimu brániť? Jediná cesta vedie cez rozumný dialóg a kompromis.
A ešte pár maličkostí na záver. KĽDR disponuje jednou z najväčších armád na Zemi. Pozostáva z 1 106 000 vojakov, pričom ďalších 8 400 000 slúži ako rezerva. Vojaci sa však angažujú aj v bežných činnostiach a často sa pohybujú kompletne neozbrojení ako na obrázku vyššie.
Ľudia dokonca nemusia platiť dane, ako je zaručené v ústave. Zaujímavosťou je aj fakt, že roľníci majú dvakrát tak väčšiu mzdu ako úradníci.
Div sveta je, že takáto krajina vôbec dokáže existovať a ani jej vodca sa akosi nepokúša o zlepšenie (ak opomenieme jeho posledné tvrdenie ohľadom testovania rakiet a mieri). Keďže ale do krajiny nikto nemá prístup a informácie sa z nej ťahajú len ťažko, ani odborníci nevedia povedať, kadiaľ sa bude budúcnosť KĽDR uberať a o danej otázke môžeme len polemizovať.
Isté je len jedno. Teror a strach vládol na Kórejskom polostrove už niekoľko dekád a musel by sa stať zázrak, aby sa v najbližších rokoch vyparil.
