Málokto pozná zaujímavý vývoj a tajomstvá KĽDR do detailov.
Konflikty na svete boli, sú a vždy budú. Od nepamäti po celom svete vznikajú roztržky týkajúce sa náboženstva, prírodných zdrojov či rozličných ideálov a je len na nás, aby sme sa z chýb minulosti poučili a pokúsili sa napredovať k lepším a pokojnejším zajtrajškom.
Každý sme iný vďaka okolitej kultúre, výchove a domácej mentalite, a všetci máme na dané veci odlišné názory. Otázka celosvetového mieru je ale prakticky nereálna a dokážeme dospieť len k záveru, že nikdy nedosiahneme u každého spokojnosť a konfliktom po celom svete sa nevyhneme.
Krajina izolovaná od okolitého sveta skúšajúca jadrové rakety, ktorá zároveň hrozí vojnou, vytvára veľa otázok. Život v KĽDR je pre nás takmer nepochopiteľný a ak vás zaujíma, ako sa v krajine vyvíjal politický systém či prečo nemajú ľudia ani kvapku slobody, dozviete sa to v nasledujúcich riadkoch článku.
Pozrime sa ale na pomyselnú časovú os začínajúcu na začiatku 20. storočia. Občas budem adresovať KĽDR ako Severnú Kóreu a Kórejskú republiku ako Južnú Kóreu pre jednoduchšie čítanie.
Kórea bola v jednom momente ovládnutá rozsiahlym Japonským cisárstvom siahajúcim až do Tichomoria. Japonská okupácia bola výsledkom procesu započatého v roku 1876, kedy sa podpísala priateľská zmluva medzi Kóreou a Japonskom.
Krajina na samotnom konci východnej pologule v tomto období zažívala kultúrny rozmach a do jej vnútra prúdili mnohé technológie za podpory vyspelého západu.
V roku 1902 sa Japonsku podarilo uzavrieť alianciu s Veľkou Britániou – uznalo totiž britské záujmy v Číne a ostrovná európska krajina na oplátku uznala snahu Japonska získať Kóreu.
Japonskej ríši k jej ovládnutiu prakticky nič nebránilo, avšak ľud Kórey nebol ani zďaleka spokojný. V roku 1910 bola Kórejská monarchia anexovaná, čím sa priamo pripojila pod Japonskú nadvládu.
Modernizujúce sa Japonsko podporilo výstavbu komunikácií a rozvoj dopravy v Kórei, čo Japoncom uľahčilo transport a obchod, a zároveň umožnilo mať lepšiu kontrolu nad dianím v štáte.
Vylepšenia prišli aj do kórejskej ekonomiky – napríklad sa rozvinul daňový systém a vybudovali sa tisíce škôl na vylepšenie celkovej vzdelanosti (aj keď sa v nich učilo o Japonsku), ale nie každá reforma priniesla pozitívne účinky.
Pozmenenie daňového systému neulahodilo farmárom, a viaceré produkty boli cielené na vývoz do Japonska. Kórejčania kvôli tomu začali hladovať a našli sa aj takí, čo odmietli pracovať alebo platiť dane. Výsledkom bola nútená práca v baniach alebo továrňach.
Japonci prichádzali na kórejské územie vo veľkom počte, a to prirodzene kvôli ekonomickým príležitostiam. V roku 1910, kedy sa japonská nadvláda stala oficálnou, sa do krajiny nasťahovalo približne 170 000 obyvateľov, čo vytvorilo najväčšiu japonskú zámorskú komunitu.
Moc nad prevzatým štátom získal generálny guvernér Terauchi Masatake, ktorý bol menovaný priamo japonským císarom a mal neobmedzené právomoci.
V krajine nastal tvrdý režim, a ak sa medzi ľuďmi našli takí, ktorí s týmto systémom nesúhlasili, vždy tu bola polícia, ktorá sa o dané osoby postarala. Ľahko nám to môže pripomenúť aj situáciu v Severnej Kórei v dnešnej dobe.
Prvých desať rokov tejto koloniálnej vlády bolo právom označované ľuďmi za dobu temna. Kórejská tlač bola rozpustená a obyvatelia dokonca zosnovali plán, aby svojho veliteľa krajiny poslali pod zem, ale boli odhalení.
Prišla 1. svetová vojna a vo výsledku priniesla nové usporiadanie štátov. Po podpísaní Versaillskej zmluvy mali krajiny právo na sebaurčenie, teda aspoň tak to zamýšľal americký prezident Woodrow Wilson. Hoci bolo dané privilégium orientované prevažne na Európu, Kórea dúfala, že sa podobné práva dostavia aj jej.
V roku 1919 sa študenti snažili vytvoriť akési hnutie na podporu nezávislosti a postupne sa k nim pridávalo čoraz viac a viac občanov. Spísali teda Deklaráciu nezávislosti a napísali list americkému prezidentovi.
Napätie eskalovalo a autority krajiny boli neskôr prinútené použiť vojenskú silu, aby rozbúrených obyvateľov ukľudnili. Hnutie napokon dopadlo neúspešne a veľa ľudí prišlo o život.
Boj za nezávislosť
Japonci si v nasledujúcich rokoch uvedomili, že to trochu celé prepískli a podmanenie Kórey bolo až príliš tvrdé a silené. Do krajiny preto poslali nové vedenie, ktoré malo na starosti ukľudniť obyvateľov a nastoliť lepší režim.
Nový guvernér Saito Makota sa pri jeho príchode dočkal príjemného kórejského tradičného privítania – na vlakovej stanici vybuchla bomba.
Japončina sa v tridsiatych rokoch stala úradným jazykom a krajina sa menila na priemyselnú, čo malo za následok aj veľký populačný nárast. Vrcholom bol fakt, že si obyvatelia Kórey museli podľa nariadení meniť meno na japonské, ale naďalej uvádzať obe mená, aby nevyzerali ako plnohodnotní Japonci. Tento postup v krajine niesol názov Sōshi-kaimei.
Počas 2. svetovej malo Japonsko problém s nedostatkom vojakov. Krajina angažovaná vo vojne bola napokon prinútená na front posielať aj ženy, ktoré nastupovali do oddielov s názvom comfort women. Ich úlohou ale nebolo bojovať.
Slúžili ako sexuálne otrokyne pre vojakov. Podľa niektorých svedectiev boli mladé ženy unesené z ich domovov alebo nalákané na ponuky pracovať v továrňach či reštauráciách.
Na konci konfliktu sa na územie Kórey dovalilo sovietske vojsko, a po tom, čo sa 15. augusta 1945 Japonsko vzdalo, do južnej časti krajiny prenikli americké oddiely, aby limitovali vplyv Sovietskeho zväzu.
Vo finálnych dňoch svetového konfliktu v Kórei žilo cca. 850 000 Japoncov, z ktorých takmer všetci boli deportovaní naspäť do svojej rodnej krajiny.
Tridsaťpäť rokov dlhá nadvláda Japonska sa skončila a Kórea začala písať novú kapitolu. Obe časti mali medzi sebou stanovenú hranicu podľa 38. rovnobežky, a tak to platilo až do konca Kórejskej vojny, ku ktorej sa dostaneme v časovej línii neskôr.
Kapitulácia Japonska
Po roku 1945 sa ľuďom na Kórejskom polostrove neuveriteľne uľavilo a spoločnosť začala pociťovať miernu nádej na lepšie zajtrajšky. Problémom však bola neistota z dvoch rozličných systémov.
Sovietsko-americká komisia a komisia OSN sa snažili zorganizovať na kórejskom území slobodné voľby, ktoré by stanovili, kto a ako bude v danej krajine vládnuť.
Prvotný plán znamenal zavedenie celokórejskej demokratickej vlády, avšak Sovieti zakázali komisii OSN vstup do Severnej časti polostrova, a tak mohli voľby prebehnúť len na juhu.
Voľby v Južnej Kórei, 10. máj 1948
Vzniklo viacero politických strán a bol položený základný kameň ešte vtedy krehkej demokracie. Na druhú stranu Sovietsky zväz uvalil do KĽDR tak tvrdý komunizmus, že sa krajina ešte dlho otriasala. V tomto období bola založená Komunistická strana Kórey.
Tá sa však po roku zlúčila s ďalšími stranami a vytvorila jednu – Kórejskú stranu práce (KSP).
Predsedom sa stal Kim Ir-sen a nedovolil nikomu inému prenechať jeho predsednícky post. Aby sme boli konkrétni, ľavicovo orientovaný Kim Ir-sen sa stal prvým „jediným“ vodcom ľudu Severnej Kórey, a hoci bol medzi obyvateľmi pomerne neznámy, bol predstavený ako hrdina ľudu. Postupom času získaval väčšiu a väčšiu popularitu a rovnako s ním aj strana KSP.
Rok 1948 sa pomaly blížil ku koncu a Sovieti začali sťahovať zo štátu svoje vojská. Američania urobili podobný manéver na začiatku nasledujúceho roka, avšak Sovieti Kórejčanom zanechali zbrane, tanky a muníciu, a to vo veľmi veľkom množstve.
Pravda bola, že Severná Kórea v tom čase disponovala armádou v počte 200 000 vycvičených vojakov a Južná Kórea len okolo 90 000. Jej vojaci mali len veľmi slabý výcvik. Začalo panovať silné napätie a vy asi vidíte prvý problém.
Severná Kórea a jej vojská dňa 25. júna 1950 prekročili hranicu stanovenú 38. rovnobežkou a napadli Južnú Kóreu. Cieľ bol jednoznačný – násilne spojiť obe krajiny. Tým pádom by sa mohol rozšíriť aj sovietsky komunizmus a jeho tvrdá ruka.
Vojská postupovali značne rýchlo a do troch dní obsadili Soul, ktorý sa nenachádzal nejako značne ďaleko od hranice. Počas nasledujúcich dní sa im podarilo prejsť hlbšie do vnútrozemia krajiny a pustošiť všetko naokolo. Na prvý pohľad táto situácia vyzerala dosť zle.
Organizácia Spojených národov sa snažila rýchlo reagovať a vytvorila akúsi koalíciu na čele s USA, ktorá mala vpád vojsk zastaviť. KĽDR postupovala rýchlo vpred a na konci leta si už myslela, že má víťazstvo na dosah ruky. Bolo potrebné konať.
19. septembra 1950 sa v Južnej Kórei vylodili americké vojská a začali viesť protiútok, ako môźete vidieť na gife nižšie.
Hlavnú časť armády Severnej Kórey sa im v jednom momente podarilo obkľúčiť a odtrhnúť od vlastných zásobovacích a komunikačných zložiek. Generál MacArthur sa pokúsil Severanom navrhnúť prímerie, avšak Kim Ir-sen odmietol. Bojovalo sa ďalej.
Do vojny sa zapojila aj Čína. Tá predtým pohrozila, že ak sa vojská OSN priblížia ku hranici s jej krajinou, bude prinútená vstúpiť do konfliktu, a to na stranu Severnej Kórey. Celá situácia sa však otočila presne naopak.
Americkí vojaci
Vojská OSN a ich obrat mal za následok obsadenie hlavného mesta KĽDR, Pchjongjangu. Američania si mysleli, že sa vojna chýli ku koncu a vojaci stihnú byť na Vianoce 1950 doma.
Ale aj oni sa mýlili. Čína ostala byť dôležitým oponentom, a keďže vnímala postup vojsk OSN ako svoje ohrozenie, poslala do boja vyše pol milióna vojakov – dobrovoľníkov. Na prelome rokov vojská OSN zatlačila naspäť na hranicu podľa 38. rovnobežky, a tak sa územia krajín javili byť raz a opäť rovnako veľké, ako boli pred začiatkom konfliktu.
Do boja však vstupovalo čoraz viac a viac ľudí. Amerika dokonca zvažovala využitie jadrových zbraní, avšak tento návrh bol ihneď zamietnutý. V júli 1953 OSN, KĽDR, ČĽR a ZSSR podpísali dohodu o prímerí, no dôležité je podotknúť, že KĽDR sa tejto zmluvy nikdy ani len nedotkla. To znamená, že mier medzi Severnou a Južnou Kóreou nebol dodnes uzavretý.
Dôležitým medzníkom bolo vytvorenie Demilitarizovanej zóny (DMS), ktorá prechádza cez hranicu a je 248 kilometrov dlhá a 4 kilometre široká. Ide o najstráženejšiu a najneprechodnejšiu hranicu na svete.
Existuje jediné miesto, kde sa juh a sever stretávajú – Pchanmundžom. K danému miestu sa však viažu zaujímavé incidenty. Napríklad príbeh o sovietskom diplomatovi, ktorý bol poverený, aby sa tam dostavil. Ako sa však blížil k priechodu, teda konkrétne k budove stojacej v strede hranice, začal utekať a kričať, že chce prejsť na južnú stranu.
A keďže na mieste stáli dvaja vojaci z každej strany otočení tvárou k sebe, Severokórejčania nemali šancu vidieť diplomata, ako bežal zozadu smerom k nim.
Severania začali strieľať, pričom zasiahli aj južných vojakov na druhej strane, a od tohto momentu sa na mieste nachádzajú traja vojaci zo Severnej Kórey a dvaja z Južnej, pričom jeden zo spomenutej trojice Severanov stojí čelom smerom ku svojej krajine.
Už sa teda nestane, že neuvidia človeka, ktorý sa bude chcieť dostať na druhú stranu a utiecť.
Prvých päťdesiat rokov značí, že kórejský polostrov a jeho štáty boli akýmsi fackovacím panákom, ktorý sa musel podvoliť svojmu vodcovi. Kórejská vojna položila základný kameň na stupienkoch smerujúcich k dnešnému dňu, a teraz už vieme ľahšie pochopiť, prečo sa obe krajiny nachádzajú v dvoch rozličných systémoch.
Ľudia nemali ľahký život v prvých päťdesiatich rokoch dvadsiateho storočia a nemajú ho jednoduchý ani dnes.
Nakoľko sa Južná Kórea vyvíjala pod americkým vplyvom pomerne normálne, Severná Kórea si prechádza peklom dodnes. Teda aspoň z uhla pohľadu okolitého sveta. V ďalšom článku sa bližšie pozrieme na formovanie komunistického systému a jeho vplyv na obyvateľov a krajinu ako takú, pričom sa dostaneme až do aktuálneho obdobia.
Prečo muži ako bežnú prácu kosia trávu kosákom, deti zametajú cesty alebo prečo musia obyvatelia na povel plakať pred sochou ich večného vodcu, Kim Ir-sena? To a mnoho ďalšieho si vysvetlíme nabudúce.
