Jozef Zelizňák je vášnivým cestovateľom a dušou cestovnej kancelárie BUBO od roku 1996, keď s ňou pod vedením mladého medika Ľuboša Fellnera absolvoval ako mladý študent škandinavistiky svoju prvú cestu za polárny kruh.
„Keď sme po dvadsiatich hodinách vlakom dorazili z Číny, uvedomili sme si, že od tejto chvíle neexistuje nikto, kto by o nás v tejto krajine niečo nevedel.“
Po desiatich rokoch práce sprievodcu vo východnej Ázii zorganizoval v roku 2005 prvú cestu Slovákov a Čechov do KĽDR. Priznal, že práve z návštevy KĽDR mal ešte niekoľko mesiacov flashbacky či nočné mory. Odvtedy sa tejto krajine neprestáva venovať a v spolupráci s ďalšími sprievodcami BUBO previedol krajinou viac než dve stovky turistov. V marci 2020 sa Severná Kórea pre turistov opäť zatvorila a zatvorená zostáva dodnes. O to zaujímavejšie je nahliadnuť do toho, čo sa v tejto neuveriteľnej krajine deje za oponou. Hovorí sa, že lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť. Preto nás v Refresheri zaujímalo, aký je skutočný život v tejto krajine, aké sú jeho dojmy z cesty, čo ho najviac prekvapilo a prečo má doteraz z návštevy KĽDR rešpekt.
Aká je z vášho pohľadu Severná Kórea?Je celkom iná ako všetky ostatné štáty. Musím povedať, že som nikde inde nezažil ten pocit stiesnenosti, totálnej kontroly a zmätenosti, čo ten režim pred človekom hrá a čo je pravdepodobná realita. Po návrate zo Severnej Kórey som mal ešte niekoľko mesiacov nočné mory alebo flashbacky v spánku, ktoré ma tam stále vracali, a bez toho, aby som si to uvedomoval, mi mozog tú cestu a návštevu nejaký čas spracúval. Myslím, že to, aká je, reálne nikto nevie. Treba povedať, že aj my často máme pri hodnotení jednostranné informácie. Môžeme si len skladať z tej mozaiky drobných informácií a z toho, čo vidíme, keď tú krajinu navštívime. Ukazujú nám totiž len to, čo oni chcú, aby sme videli.
Ako prebiehal váš vstup do Severnej Kórey?V súčasnosti je Severná Kórea úplne zavretá. Je to tak v podstate od covidu a nemyslím si, že je predpoklad, že by sa v najbližších mesiacoch otvorila. V roku 2005 som hľadal cesty, ako sa tam dostať, no v tom čase sa dali víza získať len na severokórejskej ambasáde v Prahe. Je veľmi nízka šanca, že vízum získate, ak vás tam nepozvali z nejakých konkrétnych dôvodov.
Ako sa vám to teda podarilo?Cestovali sme preto cez severokórejskú cestovnú kanceláriu, ktorá nám poslala množstvo údajov na vyplnenie, doslova každý z nás musel vyplniť približne 20 strán najrôznejších papierov. Pýtali sa v nich doslova na všetko, od členstva v komunistickej strane až po vzdialených príbuzných.
Je pravda, že žiadny turista sa nemôže po krajine pohybovať sám?Z Pekingu sme cestovali vlakom do Pchjongjangu. Išli sme približne 20 hodín, a keď sa vlak blížil k Severnej Kórei, zostali sme vo vagóne len siedmi. Pristúpil jeden severokórejský chlapík, ktorý nám výbornou angličtinou rozprával, aké je úžasné, že tam cestujeme spolu. Keďže sme mali nejakú skúsenosť z obdobia komunizmu, tak sme spozorneli, či to nie je náhodou špión. On sa však tváril, že ani netuší, kde je Slovensko.
V jeho dokonalej angličtine sa mu stali menšie komunikačné chybičky, ktoré nám naznačili, že veľmi dobre vie, kde Slovensko je, a nakoniec z neho vyšlo, že študoval v Českých Budějoviciach. Naše podozrenie, že prišiel, aby nás strážil, sa potvrdilo. Každý turista mal svojho sprievodcu, ktorý s ním išiel a sledoval či počúval, o čom sa rozprávame a či sme dostatočne spôsobilí na to, aby sme do Kórey vôbec mohli vojsť. To bol prvý moment, keď sme postrehli, že toto nie je štandardné.
Je pravda, že keď ste v ich krajine, vedia o vás úplne všetko?Keď som sa s tým špiónom rozprával o tom, či mám partnerku, a ak áno, prečo so mnou na tento výlet nešla, zistil som, že áno. Keďže bola partnerka v tom čase novinárka a novinári mali prísne zakázané do Severnej Kórey vstúpiť, zaklamal som, že je speváčka a nemohla ísť, lebo je na turné. On mi len odpovedal: „Ja viem, kto je tvoja partnerka. Prečo mi klameš?“ Vtedy by sa vo mne krvi neboli dorezali. Uvedomili sme si, že od tejto chvíle neexistuje nikto, kto by o nás v tejto krajine niečo nevedel.
Ako sa k vám teda správal váš sprievodca?Mali sme výborného sprievodcu, no nevedeli sme, kde je pravda. Bol extrémne ľudský a mal záujem s nami komunikovať v rámci svojich možností. Zvedavo sa pýtal, keď sme mu nejaký večer naliali. Obyvatelia Severnej Kórey totiž nevedia, čo je Beatles, kto je Mozart, a vážia si, keď im porozprávame niečo zaujímavé o našom živote. V tej klietke, v ktorej žijú, je každý takýto kontakt s vonkajším svetom pre nich veľmi vzácny.
Podľa vás si teda uvedomujú, že sa dá žiť aj inak?Myslím, že toto je veľmi ťažko povedať, pretože dnes vidíme, koľko ľudí verí nezmyslom už len u nás na Slovensku. Každý si vyberie nejaký príbeh, ktorému uverí, a všetky ostatné považuje za nepravdivé. Sú ľudia, ktorým sa podarilo odtiaľ ujsť, a tí, ktorí tam zostali žiť, sa snažia aspoň takýmto spôsobom udržiavať kontakt s okolitým svetom.
Ako tam momentálne funguje cenzúra?V Severnej Kórei sa ani nedá hovoriť o cenzúre. Normálny internet alebo noviny tam určite nenájdeme. Cenzúra tam skôr funguje medzi ľuďmi, keď sa nemôžu rozprávať o hocijakých veciach, a pokiaľ aj niekto načrtne tému s odporom k režimu, väčšinou sa konverzácia otočí na „nechcem to počúvať, nezaujíma ma to, nechcem mať z toho problém“.
Ako je to v krajine s telefónmi a internetom?Pri vstupe do krajiny sme museli odovzdať telefóny policajtom, tí nám ich dali do papierových vreciek a nechali nám ich. Počas celej návštevy som sa modlil, aby sa mi to vrecko neroztrhlo a aby som z toho nemal problém. Až pri odchode z krajiny sa vrecko môže otvoriť. Keď som chcel poslať domov mail, tak som ho mohol napísať len z hotelovej recepcie.
Tam som ho však nemohol hneď odoslať, ale musel prejsť kontrolou. Recepčný mi povedal, nech nechám mail otvorený, a oni mi ho vraj po kontrole odošlú. Pri telefonátoch to bolo tak, že sme boli celý čas odpočúvaní a celý telefonát bol o tom, že „je tu naozaj krásne, jedlo nám chutí, počasie nám praje a veľmi pekne pozdravujeme“.
A čo obchody s oblečením?Keď som bol v KĽDR v roku 2005, z nášho pohľadu tam obchody ani neexistovali. Keď aj nejaký obchod bol, nefungoval normálne. Slúžili čisto len pre turistov. Dosť zreteľne tam fungovalo to, že namiesto normálnych zákazníkov sa v obchode prechádzali komparzisti, aby sme my turisti mali pocit plného obchodu. Preto sa to aj ťažko hodnotí, pretože človek reálne nevie, aká bola skutočnosť. Keď idete po ulici a v kaviarni vidíte sedieť mladých ľudí, neviete, či sú to naozaj zákazníci alebo tam sedia preto, lebo ich chcú vidieť turisti. Nikdy sa to nedozvieme, pretože turista sa s nimi nemôže dostať do žiadneho kontaktu.
Máte nejaký zážitok, ktorý vám utkvel v pamäti?
K takým patrí zážitok z parku v Pchjongjangu. Keď sme sa po ňom prechádzali, bolo tam naozaj málo turistov. Uprostred parku bol malý pavilón s takou ich zdobenou strechou a vnútri pri kazeťáčiku tancovalo asi 20 dôchodcov. Bolo to veľmi milé a zdalo sa nám, že toto je asi ten ich reálny život. Pridali sme sa k nim, začali sme tancovať s nimi.
Asi mesiac po návrate mi prišiel list z cestovnej kancelárie, že ten tanec s dôchodcami bol tentoraz zadarmo, ale ak by sme chceli ešte niekedy navštíviť Severnú Kóreu, bude spoplatnený sumou 20 dolárov na osobu. Vtedy si človek uvedomil, že tí dôchodcovia boli naozaj len komparz a zjavne ich tam dosadila cestovná kancelária. Bol to práve ten moment, keď som si povedal, že vlastne naozaj neviem, aké to tam v skutočnosti je.
Je podľa vás pravda, že Severokórejčania trpia hladomorom?To si netrúfnem povedať, ale myslím si, že sa tam ľudia do veľkej miery naučili prežívať z extrémneho mála. Treba povedať, že situácia je asi trochu lepšia, ako si myslíme. My väčšinou čerpáme informácie len od rôznych utečencov, ktorí logicky opisujú len negatívne veci, a z toho si skladáme obraz. V žiadnom prípade si netrúfnem tvrdiť, že sa ľudia v KĽDR majú dobre, ale aj tie negatívne opisy treba brať trochu s nadhľadom. Severná Kórea je extrémne uzatvorená krajina.
Aké ste mali stravovanie vy?Mali sme kvalitnú plnú penziu. Inak to v KĽDR nejde. Jedlá boli veľmi fajn. Starali sa o nás pekne. Dokonca až tak pekne, že odpočúvali naše súkromné rozhovory v slovenčine a jedálny lístok upravovali podľa toho, čo z nich zachytili. Tak nám napríklad jedno ráno doniesli namiesto tradičného kimči ruské vajce. (smiech)
Ako funguje turistika v Severnej Kórei?Človek nemôže ani vyjsť z hotela bez toho, aby pri sebe nemal miestneho sprievodcu. Pokiaľ sa vám skončí denný program o šiestej, vy musíte ostať v hoteli, v hotelovom bare a nesmiete vychádzať na ulicu. Tak ako majú luxusné hotely u nás bell-boyov, majú v KĽDR strážnikov, ktorí dohliadajú na to, aby nikto z hotela nevyšiel. Raz sme prišli do hotela skôr a chcel som sa ísť von prejsť. Strážnik sa ma opýtal, načo tam chcem ísť, a nakoniec mi so sprievodcom navrhli, nech si idem dať radšej pohárik do hotelového baru. Nepovedia vám vyslovene, že nemôžete ísť von, ale vtedy pochopíte, že taká je realita.
Keď ste spomenuli, že vás sprievodca zavolal na víno do hotelového baru, ako vlastne funguje ich spoločenský/nočný život?Najväčší rozdiel je v tom, že v Severnej Kórei nebol skoro žiadny spoločenský život. Neexistovalo tam niečo v štýle, že si ideme večer po práci sadnúť alebo že ideme na diskotéku. My sme na žiadnej diskotéke neboli, a ak by sme aj boli bývali, určite by bola bývala pre nás pripravená, a to aj s komparzistami. Miestni obyvatelia sa proste nemôžu dostať do kontaktu s turistami. Treba však povedať, že je rozdiel v tom, že od roku 2005 pribudlo veľmi veľa kaviarenských podnikov a bistier.
Je pravda, že vám pri odchode vymazávajú fotografie z foťákov?Ja som to nezažil. Pozerali nám síce fotografie a sledovali, čo fotíme, ale my sme si dávali dosť pozor. Gro týchto informácií prichádza od ľudí, ktorí nedodržiavajú pravidlá. Pokiaľ ich však dodržiavate, sú milí, správajú sa k vám ľudsky.
Prečo ľudia podľa vás cestujú do Severnej Kórey?Niektorých ľudí láka práve to neznáme. O Severnej Kórei počúvame veľmi veľa v správach a priťahuje túžba spoznať a vidieť krajinu na vlastné oči, nahliadnuť do atmosféry, o ktorej inak čítame len v knihách. Pri výrazne menšej skupine ľudí ide o cieľ odškrtnúť si exotickú krajinu v cestovateľskom zozname.
Čo sa turistom na návšteve KĽDR páčilo najviac?Táto cesta skutočne zmení človeku pohľad na svet. Nehovorím o tom, že človek podľahne pripravovaným rekvizitám a uverí, že sa ľudia v KĽDR majú tak dobre, ako to turistom ukazuje miestny turistický priemysel. Ale mne osobne celé mesiace nedalo spávať, že kdesi tam ďaleko, na tomto malom fliačiku na mape, existuje krajina, ktorá aj v tejto chvíli žije celkom inak než my.
Je to teraz podľa vás v Severnej Kórei lepšie?Do roku 2020 sa situácia pomaly, ale isto zlepšovala. Aj ja som úprimne veril tomu, že sa KĽDR podľa vzoru Číny otvorí svetu, ale ten proces otvárania sa pred svetom sa zastavil počas pandémie a dnes ťažko povedať, kedy a či vôbec sa v budúcnosti Severná Kórea otvorí pre vonkajší svet a turistov z iných krajín ako Rusko či Čína.
Hovorí sa, že Severokórejčania nerandia a partnerov im vyberajú profesionálni dohadzovači. Viete nám o tom povedať viac?Toto je pomerne bežné v celej tradičnej východnej Ázii. Vôľa pri výbere partnera je veľmi nízka, čiže nezáleží na deťoch, ale na rodičoch. Často sa obracajú na model profesionálnych dohadzovačov, kde vlastne predstavia životopis a profesionálny dohadzovač hľadá vhodného kandidáta. Sú zástancami toho, že „láska príde“.
Je pravda, že sa v Severnej Kórei v noci úplne zhasínajú svetlá?Na vidieku sa pocitovo svetlá zasvecujú len vtedy, keď prechádza vlak s turistami. Pchjongjang je mesto veľké ako Berlín, a keď sme tam boli my, na noc úplne zhaslo a svietili len komunistické monumenty. Severná Kórea je veľmi chudobná krajina, a preto musia šetriť, na čom sa dá.
Myslíte si, že je vôľa zjednotiť Južnú a Severnú Kóreu?
Každá z Kóreí si zjednotenie predstavuje inak. Určite má väčšiu vôľu Severná Kórea, ktorá o zjednotení otvorene hovorí, hoci trochu iným spôsobom, ako by sme to chceli vidieť my. Keby mali vojenskú silu, pravdepodobne sa o to pokúsia. Južná Kórea by rada videla severných susedov slobodnejších, zrejme sa firmám aj páči predstava lacnej pracovnej sily, no myslím si, že po prvotnej eufórii zo zjednotenia by prišla tvrdá realita. Nič však nenaznačuje, že by k zjednoteniu malo v blízkej budúcnosti prísť.
