Michal Mikuláš, majiteľ cestovnej kancelárie Maracuya, sa ako dobrodruh rozhodol preskúmať Severnú Kóreu netradičným spôsobom – prihlásil sa na maratón ako amatérsky atlét. Ten sa konal v hlavnom meste Pchjongjang.
Severná Kórea patrí medzi najizolovanejšie krajiny sveta a pre bežných turistov je dlhodobo prakticky neprístupná. Po vypuknutí pandémie v roku 2020 uzavrela svoje hranice úplne a cestovný ruch do krajiny sa odvtedy prakticky zastavil. Individuálne cestovanie je v KĽDR zakázané a každý kontakt s miestnymi obyvateľmi je prísne monitorovaný.
O tom, že sa napriek zákazu skupine európskych cestovateľov podarilo preniknúť za hranice najuzavretejšieho režimu na svete – Severnej Kórey, sme ťa informovali už skôr. Ich „vstupenkou“ sa stal Pyongyang Marathon, ktorého sa zúčastnili ako členovia medzinárodnej atletickej delegácie. Hoci nie všetci boli skúsení bežci, predstierali, že sú atléti – a uspeli.
Ako sa Slovák Michal dostal tam, kam sa väčšina ľudí nikdy nedostane? Do krajiny, kde je internet len pre elitu, pohyb cudzincov prísne kontrolovaný a o Západe sa hovorí len v tieni propagandy?
- Čo všetko musel Michal urobiť, aby sa dostal do jednej z najuzavretejších krajín sveta.
- Ako sa mu podarilo zúčastniť sa Pchjongjang maratónu napriek prísnym obmedzeniam.
- Čo ho počas návštevy KĽDR najviac prekvapilo.
- V akých momentoch prišiel pocit strachu
- Ako naňho pôsobila každodenná realita v krajine a čo mu to prinieslo po návrate.
Páči sa ti naša tvorba? Pridaj sa do klubu Refresher+. Aj vďaka tvojej podpore dokážeme prinášať kvalitné články. Okrem množstva benefitov, ktoré na teba čakajú, získaš neobmedzený prístup k prémiovému obsahu.
Ako ste sa k tomu vôbec dostali? Odkiaľ si sa dozvedel, že sa takýto maratón vôbec koná? Živím sa cestovným ruchom a mám vlastnú zážitkovú cestovnú kanceláriu Maracuya. Rád cestujem aj do netradičných destinácií. Severná Kórea je pre turistov zatvorená od roku 2020 a ja som posledné roky priebežne sledoval všetky možnosti, ako sa tam dostať.
Vo februári 2025 otvorili pre turistov mesto Rason, ale hneď po dvoch týždňoch ho znovu zatvorili. Rason ma však nelákal, takže som tam vo februári nešiel. V priebehu marca 2025 povolila Severná Kórea amatérsku atletickú delegáciu 200 zahraničných bežcov na Pyongyang maratón. Neváhal som a hneď som sa prihlásil. Hneď na druhý deň to už bolo obsadené.
Aká bola príprava na túto cestu?
Hlavne bežecký tréning. Prihlásil som sa cez amatérsku atletickú delegáciu na half maratón, ale nikdy predtým som nebehával. Odkedy som sa prihlásil, zostávali mi do behu tri týždne. Stihol som odbehnúť len 70 km počas siedmich tréningov.
Po Ázii cestujem už od decembra a mám so sebou len šľapky a turistické topánky. Bežecké tréningy som skúšal v nich, ale boli na beh pomerne tvrdé. Našťastie, tesne pred odletom do KĽDR som si ešte stihol kúpiť bežecké tenisky. Nakúpil som si aj energetické gély, ktoré som nikdy v živote nepoužíval.
Bolo náročné si vybaviť športové víza, keď v podstate nie ste športovci ani atléti?
Išli sme tam ako amatérska atletická delegácia, ktorú organizovala jedna britská cestovka, ktorá má exkluzívnu spoluprácu s Ministerstvom športu KĽDR ohľadom maratónu. Nedalo sa tam dostať na vlastnú päsť, jedine cez nich.
Deň pred odletom do KĽDR sme mali všetci spoločný zraz v Pekingu, kde sa v spolupráci s cestovkou a ambasádou KĽDR vybavovali športové víza. Išlo to hladko a dostali sme do pasu nálepku s vízami na celú stranu.
Turisti pri návšteve KĽDR zvykli dostávať len papier s vízami mimo pasu. Sme jedni z mála ľudí, ktorí ich majú priamo v pase. Prekvapivo, mne nalepili severokórejské víza do pasu hneď vedľa mojich víz do USA. Už sa teším, ako to budem pri každej návšteve USA vysvetľovať – USA a KĽDR sú nepriatelia a občania USA majú dokonca úplný zákaz vstupu do KĽDR.
Keď ste prvýkrát vstúpili na územie Severnej Kórey, čo bol ten úplne prvý moment, keď ti došlo: „Toto už nie je obyčajný výlet“?
Prvý kontakt s KĽDR sme mali ešte pred vstupom na územie. Už v lietadle smerom do Pyongyangu, keď nám začali rozdávať propagandistické magazíny, na ktorých bola fotografia súdruha Kim Jong-una.
Po pristátí nasledovala colnica. Bol som zvedavý, nakoľko mi budú prehľadávať batožinu, mobil či notebook. Batožina len prešla skenerom a pri notebooku a telefóne si len zapísali počet kusov, s ktorými som prišiel do krajiny, aby pri odchode vedeli skontrolovať, či som ich tam nenechal.
Viacerí z nás sa obávali aj o svoje smart hodinky na behanie, keďže všetky GPS zariadenia sú v KĽDR zakázané. Nakoniec to vôbec neriešili a kontroly boli celkovo miernejšie, ako som očakával. Neviem však posúdiť, či je to kvôli tomu, že sme tam išli ako atletická delegácia.
Po ceste z letiska na hotel nás sprievodkyňa upozornila, že nesmieme fotiť vojakov a rozostavané stavby. Všetko ostatné môžeme. Keď bol v KĽDR pred desiatimi rokmi môj kamarát Peťo, tak im robili problémy, keď zistili, že niekto natáčal ľudí na poli. Teraz s tým vôbec nebol problém.
Čo ťa najviac prekvapilo na bežných ľuďoch, ktorých si stretol? Mali ste nejaký kontakt s miestnymi mimo oficiálneho programu?
Pred návštevou KĽDR som počul, že každý, s kým prídem do kontaktu, bude len herecký komparz. Počas piatich dní v Pyongyangu sme na ulici stretli stovky, dokonca možno tisícky ľudí. Boli to však bežní obyvatelia hlavného mesta. Treba však poznamenať, že v Pyongyangu žije skôr vyššia a stredná vrstva. S najchudobnejšou časťou obyvateľstva, ktorá žije hlavne na vidieku, sme do kontaktu nemali možnosť prísť.
Pred rokom 2020, kým ešte v krajine fungoval komerčný turizmus pre Európanov, boli možnosti voľného pohybu veľmi obmedzené. Počas našej päťdňovej návštevy Pyongyangu bol program podobný.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo všetko musel Michal urobiť, aby sa dostal do jednej z najuzavretejších krajín sveta.
- Ako sa mu podarilo zúčastniť sa Pchjongjang maratónu napriek prísnym obmedzeniam.
- Čo ho počas návštevy KĽDR najviac prekvapilo.
- V akých momentoch prišiel pocit strachu
- Ako naňho pôsobila každodenná realita v krajine a čo mu to prinieslo po návrate.
