Level 5 sklamal. Recenzenti mľaskajú blahom, no my sa skôr prikláňame k hráčskej obci, ktorá nechápe, akú hru to vlastne hrali.
Po mnohých, skutočne mnohých odkladoch sme sa dočkali. A rovno vám poviem, že to za to čakanie nestálo. Toľkokrát odložená hra predsa musí byť upravená do dokonalosti. Ni No Kuni 2: Revenant Kingdom, pokračovanie úspešnej JRPG klasiky od štúdia Level 5, má však veľa nielen technických problémov.
Našťastie ste ochotnutí odpustiť im ich. Na hre totiž, rovnako ako v prípade jednotky, pracovalo aj štúdio Ghibli, ktoré jej prepožičalo vizuál a animácie zo svojich rozprávok. Celý svet tak vyzerá naozaj čarovne a každá nová destinácia vás upúta.
Ani to čaro však netrvá dlho a ak máte obsah hry rozložený do 40 hodín (prípadne 70-80, ak ju chcete prejsť na platinovku/100%), rýchlo sa prostredie zunuje. A nielen to.
Ni No Kuni 2 je vo svojej podstate veľmi jednoduchá a bohužiaľ aj repetitívna hra. Vžijete sa v nej do kože Rolanda, prezidenta akejsi krajiny v našom svete, ktorý sa po jej zničení ocitá v rozprávkovom svete Ni No Kuni. Že to nikoho nezaujíma a ani neprekvapuje sa ešte dá ignorovať, no že ani samotný Roland nemá záujem vrátiť sa do svojho sveta je vskutku divné.
Po prológu preberáte opraty nad postavou menom Evan. Ide o kráľa z rasy Grimalkinov (niečo ako kríženci mačiek s ľuďmi). Jeho rod vládol kráľovstvu Ding Dong Dell po celé stáročia, no najbližší priateľ a dôverník Evanovho otca plánuje prevrat.
Odhalí sa, že zabil Evanovho otca a chce sa stať kráľom. Hlavne kvôli tomu, aby myši a potkany konečne žili na výslní a nemuseli sa cítiť utláčaní.
A tu sa začína príbeh Revenant Kingdom. V role Evana alebo hocijakej inej postavy si začnete stavať vlastné kráľovstvo a plniť rôzne úlohy od ľudí, ktorí súhlasia, že ho rozšíria, ak im pomôžete.
Bohužiaľ, vo väčšine prípadov ide o takzvané fetch questy, a tade choď tam, zober to pre mňa/odnes to pre mňa, vráť sa, ja ťa pochválim a úloha je splnená.
Prvých 10 hodín hrania som ešte čítal všetky dialógy, následne som ich však len skippoval. Boli generické a v podstate šlo o omáčky zbytočne naťahajúce už tak nudné konverzácie medzi NPC a zadávateľmi questov. Všetko dôležité sa dozviete v 5 vetách sumáru o úlohe.
Čítať budete skutočne veľa, ako to už pri JRPG býva, veľa nahraných dialógov čakať nemôžete. Japonci šetria a je známe, že dabing zhltne slušnú porciu dolárov, obzvlášť, ak je toho dialógu veľa. V roku 2018 by sme však očakávali, že nadabované budú aspoň hlavné cutscény. Nie sú.
Ak však s podobnými hrami máte skúsenosti, nebude to pre vás nič, čo by vám dokázalo pokaziť dojem z hrania. Keď však budete po 30.-krát počuť "Excuse me", bude vám zle.
Príbeh ponúka nejaké tie tri zvraty. Jeden je extrémne predvídateľný, druhý je skutočne hlúpy a existuje, lebo existuje. Na ten posledný vás hra pripravuje takmer od začiatku, takže vás ani raz vskutku ničím neprekvapí. Bohužiaľ. Ani postavy a ich vzťahy na tom nie sú najlepšie.
Nečakajte takmer žiadne osobné konverzácie. V drvivej väčšine sa postavy rozprávajú o questoch, či už hlavných alebo vedľajších. Vzťah si dokážete vybudovať azda len s Evanom a Rolandom, ani na jeho konci však nepracujú emócie tak, ako by mali.
No a nadšení nebudete ani zo soundtracku. Ten zdobí len niekoľko piesní. Najhoršie je, že každú veľkú lokáciu zdobí len jedna skladba hrajúca dookola. Miestami je hudba pekná, ale logicky repetitívna s príliš malým množstvom skladieb. O niečo horšie je na tom ešte sound design ako taký.
Skúste si v púšti, v meste alebo kdekoľvek inde vypnúť v menu hudbu. Rýchlo pochopíte, prečo hrá hudba vždy a všade. Nič iné totiž v hre počuť nebudete! A tu ma mrzí, že nevieme použiť fakt obrovský výkričník. V Hydropolise je napríklad počuť len vietor či "hukot vody" (pretože ste pri mori), no a o nič bohatšie to nie je ani v iných miestach.
Na normálne zvuky môžete zabudnúť. Klopýtkanie, rinčanie železa, rozprávanie NPC... čokoľvek. Takmer nič iné okrem soundtracku v hre nie je a mne osobne to veľmi vadilo.
Najdôležitejším aspektom je ale samozrejme gameplay. A ten je našťastie zábavný. A to aj napriek mnohým vadám, o tých však o čosi nižšie. V hre som strávil takmer 40 hodín, počas ktorých som sa bavil skúmaním sveta, dvomi minihrami, plnením aspoň tých pár zaujímavejších úloh (veľa ich skutočne nie je), či hľadaním boss fightov.
Jedine pri tých vás totiž hre ako-tak vyzve. Náročnosť je totiž nastavená na až smiešne nízku úroveň. Hlavne v prvej polovici hry musíte rátať s doslova 8-10 sekundovými súbojmi (po ktorých zakaždým zdobí obrazovku obrovský nápis Victory, kedy sa nemôžete sekundu-dve hýbať... radosť).
Higgledies sú zaujímavým spestrením súbojov, kedy vám na bojisko prinášajú rôzne výhody, kanóny a podobne. Využijete ich však len pri ťažkých a dlhších súbojoch, keďže väčšina stretov končí skôr než sa ich schopnosti pri boji sprístupnia.
Combat od vás nevyžaduje žiadnu taktiku, je jednoduchý a zábavný, bohužiaľ, veľmi krátky, príliš zostrihaný a nenáročný. Ponúka aj nejaké tie špeciálne pohyby, ktoré si obľúbite hlavne pri boss fightov či súbojoch s viacerými protivníkmi. Taký sek na 10 metrov ohnivou ranou dokáže slušne preriediť nepriateľské stavy.
V boji môžete prepínať medzi 3 postavavami, ktoré máte aktuálne v "párty", pričom levelujú všetky nezávisle na tom, či sú aktívni alebo pasívni. Väčšinu času ale strávite s rovnakým zložením a hrať budete pravdepodobne za Rolanda alebo Evana, keďže majú najlepšie útoky.
"Mana" sa vám vybuduje až príliš rýchlo, a tak je combat skôr záležitosťou neustáleho stláčania tých istých tlačidiel. Nehodí sa to, ale vôbec by som sa nečudoval, keby ste si pri ňom spomenuli na pár obľúbených hack’n’slash titulov.
Aj tu sa však pár záporov nájde. Nevyváženosť obtiažnosti ma celkom prekvapila. Zatiaľ čo prvá polovica hry je príliš jednoduchá, z ničoho nič vás v druhej polovici hra postaví pred obrovského bossa. Určite by to bolo jednoduchšie, keby som viac grindoval experience, vzhľadom na nudné a opakujúce sa side questy som to ale občas ignoroval.
Aj tak som mal v dobe súboja s bossom hotových cca 70% sprístupnených side questov, no napriek tomu bol o 20 levelov vyššie ako ja. Následne už dali bossovia miestami zabrať, inokedy sa nevyváženosť zase raz ukázala naplno a ďalší boss bol prechádzkou ružovou záhradou.
Časom sa však aj tým prechádzkam snažíte vyhýbať. Problémom je dizajn potvoriek, proti ktorým stojíte. Nepriateľa sa veľmi rýchlo zunujú každému hráčovi, keďže po 5 hodinách hrania ich pribudne len minimálne množstvo a v druhej polovici hry už je to iba o rozdielnych bossoch. Tí vedľajší sa pritom opakujú a všetky ich útoky poznáte naspamäť.
Klasické súboje dopĺňa cestovanie po svete v tzv. Overworld, kde cestujete po mapke rýchlejšie. Tu sa v neskoršej fáze hry budete chcieť kvôli repetitívnosti a 10 sekundovým súbojom vyhnúť každému nepriateľovi. Podobným štýlom sú uchopené aj bitky s vašou armádou.
Veliť môžete až 4 jednotkám, pričom súperíte proti mnohým ďalším. Na každú jednotku platia meče a sekery inej, takže si svoju "čatu" musíte svedomite vyvážiť. Zo začiatku ma tieto súboje bavili, neskôr však už šlo iba o to, či som ich vygrindoval natoľko, aby som sa mohol pustiť do tých najväčších.
Nepomohol ani fakt, že už vyhrané bitky sa na mape nijako neoddeľovali od tých nevyskúšaných/úspešne zvládnutých. Ak ste si teda nepamätali ich mená naspamäť. Ďalším prídavkom oproti jednotke je stavanie svojho kráľovstva. Bohužiaľ, zase raz musím vyzdvihnúť viac negatív ako pozitív.
Verbovanie nových obyvateľov je miestami až dementné. Najlepšie vám to vysvetlím na konkrétnom príklade:
„Nedokážem už na tomto mieste žiť, ty máš dobré srdce a pomohol si mi, takže rád prídem do tvojho kráľovstva. Najprv ale zabi hentie 3 príšery bez akéhokoľvek dôvodu či zmyslu.“
Ak si myslíte, že sa to zlepší, ste na omyle. Fetch questy, zabi to a hento a potom sa k tebe pridám, nezmyselné požiadavky a hlavne nudné úlohy. Získavania obyvateľov navyše nie je dobrovoľné, pretože v istých bodoch príbehu musíte mať svoje kráľovstvo na vyššej úrovni, čo si pýta množstvo obyvateľov a taktiež levelovanie vašich budov a... zív.
Keď som upgradol svoje kráľovstvo na 3. zo 4. úrovne a vyskočilo mi možnosť postaviť vyše 60 rôznych budov... je toho zbytočne veľa. Množstvo týchto budov by sa veľmi jednoducho dalo spojiť, pričom ešte väčšie množstvo z nich nemá skutočný význam a neviete v nich robiť žiadny research či zlepšovanie zbroje/kúziel a podobne.
Podobne ako vojnové bitky, aj budovanie Kráľovstva začína po chvíli nudiť. Rýchlo zistíte, že ide o nezmyselné natiahnutie herného obsahu. A dalo by sa ísť ešte viac do hĺbky, no najlepšie bude, keď si to vyskúšate sami.
Herné mechanizmy celkovo fungujú tak trochu skratkovito a rozhodne nemôžeme hovoriť o user friendly prístupe k hráčovi. Hra vás príliš častokrát zbytočne spomaľuje, miestami som mal pocit, že ani jeden z testerov nebol hráč žijúci západnejšie od Mongolska, pretože je tu až príliš veľa zbytočných či nešťastných "game design" rozhodnutí.
Bez nich by sa titul hral oveľa lepšie a pôsobil by prívetivejším a zábavnejším dojmom. Na niektoré prídete sami počas hrania, na druhej strane, niektoré možno ani nezaregistrujete, no sú tam.
Bohužiaľ, Ni No Kuni 2 je sklamaním a ja sa asi radšej pustím do chválenej jednotky. Hre škodia nudné postavy s generickými dialógmi, klišé príbeh, v ktorom nakoniec nikto nie je zlý (ach jaj) a množstvo ďalšieho. Combat systém nebude vyhovovať každému, nevyvážená náročnosť súbojov vám občas skazí náladu, no a nezlepší vám ju ani síce pekný, ale rýchlo obohraný soundtrack s tragickým sound designom.
Pochváliť nemôžeme ani príbeh a samotnú náplň hry, ktorá sa vo väčšej miere sústreďuje na side questy, ktoré navyše ani nie sú nijako zaujímavé či zábavné, tobôž prelomové. Z main questov si pamätám len povinné úlohy pre rasť môjho kráľovstva či podpisovanie paktov s tými ostatnými.
To priamo súviselo s návštevou nových miest, tie boli však nevyužité, hlavne čo sa rozlohy a detailov týka. Nevyužitá zostala hlavne druhá polovica mapy, na ktorej sa odohrali tak tri hlavné questy a oproti tej prvej vyzerala neuveriteľne pusto.
Jedných z najväčších plusov je teda asi vizuál. Čo tým myslíme jasne vidíte na screenshotoch či v gameplay videu nižšie. Problémom už je level dizajn. Také dungeony sú častokrát úplne cez kopírku rovnaké či zrkadlovo otočené a svet miestami pôsobí pusto a prázdno.
Ni No Kuni 2: Revenant Kingdom si môžete užiť buď na PC alebo PS4. Ak však nie ste fanúšikovia JRPG a nie ste až tak očarení vizuálom, pričom ste na hry aspoň trošku náročnejší než 5-roční hráči GTA Online, vedzte, že táto hra možno nebude pre vás.
Tešil som sa veľmi, sklamaný som o tom viac, no nemôžem poprieť, že som sa aspoň trochu bavil. Najmä prvé hodiny, keď ešte len spoznávate svet a combat, sú zábavné. Ako celok však Ni No Kuni 2 nemôžem hodnotiť veľmi pozitívne. S prísnejším pohľadom hre udeľujem veľmi silných 6,5/10.
Tú sedmičku jednoducho s čistým srdcom udeliť nedokážem, čo ma veľmi mrzí. Hru však určite vyskúšajte sami. Možno vám sadne viac a v prípade, že nie ste až takí nároční ako ja, hodnotenie aj o nejaký ten bodík zvýšite.
PS: Hneď v úvode hry sa stretnete s menším boss fightom, ktorý mal najlepšiu boss prezentáciu a vyzeral dobre aj z hľadiska hrateľnosti. Skončí však príliš skoro a vy urobíte veľkú chybu, ak budete čakať, že sa dočkáte repete. To len tak, nech nie ste na konci hry sklamaní ako ja.
